De sacramento matrimonii. Sviatosť manželstva - Rímsky misál latinsko-slovenský

Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.

Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.

1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy

Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.

Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.

Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:

že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.

Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.

Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.

2. Rozpor medzi dekrétom a nótou

Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.

Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.

Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.

Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.

3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu

Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.

Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.

Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.

Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.

Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.

Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.

4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom

Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.

Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:

vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.

Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.

Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.

Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.

Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.

Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.

5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší

Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.

Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:

apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.

Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.

Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.

Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.

Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.

6. Záver

Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.

Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.

Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.

Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.

Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.

Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.

Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.

Doteraz sa nič z toho nestalo.

De sacramento matrimonii		Sviatosť manželstva
1. Parochus, adraonitus de aliquo Matrimonio in sua paroecia contrahendo, primum cognoscat ex iis ad quos spectat, qui et quales sint, qui Matrimonium contrahere volunt; an inter eos sit aliquod canonicum impedimentum: utrum sponte, libere et secundum honestatem Sacramenti velint contrahere: utrum sint in aetate legitima, et vir saltem sexdecim, mulier quatuordecim annos expleverit; et an in doctrina christiana sufficienter instructi sint.		1. Keď sa farár dozvie o tom, že niekto z jeho farnosti chce uzavrieť manželstvo, najskôr zistí, o koho ide a či nejestvuje kanonická prekážka pre ich spojenie do manželstva: či sa rozhodli zo svojej vlastnej vôle, slobodne a pre sviatostný zväzok manželstva, či majú na sobáš vhodný vek – muž či už dovŕšil aspoň šestnásť rokov a žena aspoň štrnásť, a či sú dostatočne poučení o kresťanskej náuke.

2. Noverit, ex Codice Juris Canonici, quae sint impedimenta Matrimonii, sive impedientia sive dirimentia; et qui sint gradus consanguinitatis et affinitatis.		2. Farár musí poznať z Kódexu kánonického práva (Codice Juris Canonici) všetky prekážky a zábrany pre uzavretie manželstva a čo ho robí neplatným a aké sú stupne pokrvného príbuzenstva medzi osobami, ktoré sa majú sobášiť a druh ich príbuzenstva podľa práva.

3. Habeat in primis ipse bene cognita praecepta illa omnia, quae in Matrimoniis rite conficiendis servari oportet juxta sacros Canones: dabitque operam, ut illa in paroecia sua aceurate exacteque serventur.		3. Je povinnosťou farára, aby so všetkými týmito zásadnými záležitosťami, ktoré sa musia dodržiavať pri uzatváraní manželstva podľa posvätného Kánonu bol riadne oboznámený, a aby sa ich usiloval vo vlastnej farnosti zavádzať nezmenené do praxe.

4. Praesertim vero meminerit, Matrimonia inter virum raptorem et muIierem, intuitu Matrimonii raptam, quamdiu ipsa in raptoris potestate manserit, inita, et generatim Matrimonia, quae aliter quam coram Parocho, vel Ioci Ordinario, vel Sacerdote ab alterutro delegato, et duobus saltem testibus contrahuntur, ex ipsis sacris Canonibus irrita omnino ac nulla esse.		4. Obzvlášť by sa mať farár na pozore pred uzatváraním manželstiev medzi násilníkom a obeťou, ktorú ten znásilnil a taktiež by mal odhaliť manželstvá medzi únoscom a unesenou, kým trvá moc únoscu a vo všeobecnosti nech sa má na pozore pred sobášmi, ktoré by sa konali pred inou osobou ako je farár, miestny ordinár, kňaz či iná poverená osoba, či pred sobášmi, pri ktorých by neboli prítomní aspoň dvaja svedkovia – vo všetkých týchto prípadoch nebolo podľa posvätného Kánona manželstvo platne uzavreté a vždy je nulitné.

5. Quamvis autem Parochus et loci Ordinarius, intra fines sui territorii, Matrimoniis nedum suorum subditorum, sed etiam non subditorum valide assistant, pro regula tamen habeatur, ut. ad normam juris, Matrimonium coram sponsee Parocho celebretur. Nisi justa causa excuset, quo in casu coram sponsi Parocho celebrabitur. Matrimonia autem catholicorum mixti ritus, nisi aliud particulari jure cautum sit, in ritu viri et coram ejusdem Parocho sunt celebranda.		5. Napriek tomu, že je farárovi alebo miestnemu ordinárovi povolené sobášiť iba tých, ktorí spadajú pod jeho sídelnú právomoc, môže farár alebo miestny ordinár za dodržania všetkých noriem práva platne a v súlade s kánonom oddať i nevestu, nad ktorou má sídelnú právomoc (ktorá je z jeho farnosti) so ženíchom, nad ktorým sídelnú právomoc nemá (ktorý je z inej farnosti). Iba vo výnimočných a dobre zdôvodnených prípadoch môže farár alebo miestny ordinár sobášiť nevestu, nad ktorou nemá sídelnú právomoc (ktorá nie je z jeho farnosti) so ženíchom, nad ktorým sídelnú právomoc má (ktorý je z jeho farnosti). V prípade sobášov katolíkov zmiešaných obradov, ak nejaký osobitný zákon neustanovuje inak, sa tie uzatvárajú v obrade ženícha a pred kňazom obradu, akého je ženích.

6. Antequam Matrimonium contrahatur, a proprio contrahentium Parocho publice denuntietur, inter quosnam Matrimonium sit contrahendum. Quae publicationes fíant tríbus continuis diebus dominicis aliisque festis de praecepto, in ecclesia inter Missarum solemnia, aut inter alia divina Officia, ad quae populus frequens accedat. Potest autem loci Ordinarius pro suo territorio publicationibus substítuere publicam, ad valvas ecclesiae paroecialis, aliusve ecclesia, affixionem nominum contrahentium per spatium saltem octo dierum, ita tamen ut, hoc spatio, duo dies festi de praecepto comprehendantur.		6. Predtým, než dôjde k sobášu, farár verejne ohlási, kto chce uzavrieť manželstvo. Ohlášky sa vyhlásia na troch po sebe idúcich verejných a slávnych sv. omšiach (Missa solemnis) alebo na iných spoločných formách náboženských slávení, na ktorých je ľud hojne zastúpený, a ktoré sú slávené v nedeľu alebo na prikázaných sviatok. Miestny ordinár dodrží toto ustanovenie o verejnosti ohlášok, ak zverejní mená tých, ktorí sa majú sobášiť na dverách farského kostola a nechá ich tak zverejnené po dobu aspoň ôsmich dní, z ktorých aspoň dva dni budú dni s prikázaným slávením (nedeľa alebo prikázaný sviatok).

7. Si vero vir et mulier paroeciae sint diversae, in utraque paroecia fiant publicationes.		7. Ak však muž i žena pochádzajú z rozdielnych farností, vyhlásia, respektíve zverejnia sa tieto ohlášky v oboch farnostiach, z ktorých snúbenci pochádzajú.

8. Publicationes autem fiant hoc modo. Inter Missarum solemnia, aut inter alia divina Officia, ut supra, Parochus populum admoneat in hanc sententiam vulgari sermone: Notum sit omnibus hic praesentibus, quod N., filius N., familiae N., paroeciae S. N., et N., filia N., familiae N., paroeciae S. N., intendunt inter se contrahere Matrimonium. Proinde admonemus omnes et singulos, ut si quis noverit aliquod consanguinitatis, vel affinitatis, vel cognationis spiritualis, vel quodvis aliud impedimentum inter eos esse, quod Matrimonium contrahendum invicem impediat, illud quamprimum Parocho aut loci Ordinario revelare debeat; et hoc admonemus primo (si sit prima), vel secundo (si sit secunda), vel tertio (si sit tertia publicatio.)		8. Ohlášky je potrebné vyhlásiť týmto spôsobom: A to počas slávnej sv. omše (Missa solemnis) alebo počas inej formy náboženského slávenia – tak ako bolo spomenuté vyššie – pričom kňaz vykoná ohlášky v jazyku, ktorému rozumie zídené spoločenstvo, týmito slovami: Oznamujem všetkým tu prítomným, že N. (meno ženícha), syn N. (meno otca a matky) z rodiny N. (priezvisko rodiny), z farnosti S. N. (názov farnosti, napr. „z farnosti sv. Michala“) a N. (meno nevesty), dcéra N. (meno otca a matky) z rodiny N. (priezvisko rodiny), z farnosti S. N. (názov farnosti, napr. „z farnosti sv. Michala“) si chcú vyslúžiť sviatosť manželstva. Vyzývam preto každého, kto by vedel o akomkoľvek pokrvnom príbuzenstve, či príbuzenstve podľa práva, respektíve o duchovnom záväzku uvedených osôb, alebo o akejkoľvek inej prekážke, pre ktorú by snúbenci uzavrieť manželstvo nemohli, aby o tom čo najskôr oboznámili farára, resp. miestneho ordinára. Toto sa ohlasuje po prvý raz, po druhý raz (ak sa ohlasuje po druhý raz), po tretí raz (ak sa ohlasuje po tretí raz).

9. Loci Ordinarius proprius pro suo prudenti judicio potest ex legitíma causa a publicationibus etiam in aliena dicecesi faciendis dispensare. Si plures sint Ordinarii proprii, ille jus habet dispensandi, in cujus dioecesi Matrimonium celebratur; quod si Matrimonium extra proprias ineatur diceceses, quilibet Ordinarius proprius dispensare potest.		9. Miestny ordinár môže po dôkladnom zvážení v odôvodnených prípadoch nechať vykonať ohlášky aj v inej diecéze. Ak je ordinárov viac, tomu prislúcha právo nechať vykonať ohlášky, v ktorého diecéze sa sobáš má uskutočniť. Ak sa má sobáš uskutočniť mimo právomoci sídelného ordinára, ktorýkoľvek ordinár má toto právo.

10. Si alius Parochus investigationem aut publicationes peregerit, de harum exitu statim per authenticum documentum certiorem reddat Parochum, qui Matrimonio assistere debet.		10. Ak sa ktorýkoľvek farár dozvie o prekážkach pre uzavretie manželstva uvedených v ohláškach, bezodkladne o tom vyhotoví a potvrdí oficiálny záznam, ktorý doručí tomu farárovi, v prítomnosti ktorého sa má sobáš uzatvoriť.

11. Peractis investigationibus et publicationibus, Parochus Matrimonio ne assistat, antequam omnia documenta necessaria receperit, et praeterea. Nisi rationabilis causa aliud postulet, tres dies decurrerint ab ultima publicatione. Si intra sex menses Matrimonium contractum non fuerit, publicationes repetantur, nisi aliud loci Ordinario videatur.		11. Dokiaľ sa neskončilo vyšetrovanie a vykonanie všetkých ohlášok, farár nemôže asistovať pri uzatváraní takéhoto manželstva. Môže tak učiniť až potom, ako obdržal všetky potrebné dokumenty a oboznámil sa s nimi. Ak nejestvuje žiaden dôvod, pre ktorý by manželstvo medzi uvedenými osobami uzavreté byť nemohlo, sobáš sa môže konať po troch dňoch od poslednej ohlášky. Ak sa manželstvo neuzavrelo do šiestich mesiacov od poslednej ohlášky, farár môže nechať ohlášky zopakovať, a potom sa uvidí.

12. Si nulium detectum fuerit impedimentum, nec dubium nec certum. Parochus, expletis publicationibus, ad Matrimonii celebrationem partes admittat.		12. Ak nebola zistená žiadna prekážka ani vznesená žiadna vážna výhrada, farár je po vykonaní ohlášok oprávnený takýto pár zosobášiť.

13. Matrimonio vagorum, eorum vídelicet qui nullibi domicilium habeant vel quasi-domicilium, Parochus, excepto casu necessitatis, numquam assistat, nisi, re ad loci Ordinarium vel ad Sacerdotem ab eo delegatum delata, licentiam assistendi obtinuerit.		13. Farár môže sobášiť cudzincov, ktorých bydlisko, resp. kánonické bydlisko mu nie je známe iba v prípade, že mu miestne príslušný ordinár alebo kňaz toto právo deleguje formou licencie.

14. Ne omittat Parochus, secundum diversam personarum condicionem, sponsos docere sanctitatem Sacramenti Matrimonii, mutuas conjugum obligationes et obligationes parentum erga prolem; eosdemque vehementer adhortetur, ut ante Matrimonii celebrationem sua peccata diligenter confiteantur et Sanctissimam Eucharistiam pie recipiant. Catholici vero qui Sacramentum Confirmationis nondum receperunt, illud, antequam ad Matrimonium admittantur, recipiant. Si id possint sine gravi incommodo.		14. Farári by nemali zanedbať osobitosť každého zo snúbencov, a poučiť ich o posvätnosti sviatosti manželskej, o povinnostiach, ktoré majú voči sebe navzájom a o povinnostiach rodičovských voči deťom. Dôrazne sa odporúča, aby sa snúbenci pred sobášom dôkladne vyspovedali zo svojich hriechov a následne zbožne prijali Eucharistiu. Katolíci, ktorí ešte neboli pobirmovaní, môžu sviatosť birmovania prijať pred sobášom, a to, pokiaľ je to možné, bez zbytočných ťažkostí.

15. Parochus graviter filiosfamilias minores hortetur ne nuptias ineant, insciis aut rationabiliter invitis parentibus; quod si abnuerint, eorum Matrimonio ne assistat, nisi consulto prius loci Ordinario.		15. Farár pri neplnoletých osobách, ktoré sú stále v rodičovskej opatere, ich nemôže zosobášiť bez vedomého súhlasu ich rodičov. Ak si to rodičia výslovne neželajú, farár nemôže takéto neplnoleté osoby zosobášiť, pokým túto skutočnosť vopred nekonzultoval so svojím miestne príslušným ordinárom.

16. Parochus curet ut sponsi, celebrato Matrimonio, benedictionem solemnem accipiant, quee dari eis potest etiam postquam diu vixerint in Matrimonio, sed solum in Missa, servata speciali rubrica et excepto tempore feriato. Solemnem benedictionem ille tantum Sacerdos per se ipse vel per alium dare potest, qui valide et licite Matrimonio potest assistere.		16. Farár zabezpečí, aby novomanželia, ale aj tí, ktorí sú už dlho spolu zosobášení, prijali slávnostné svadobné požehnanie, a to iba na sv. omši, ktorej rubriky sú na to určené, a ktorá sa bude konať iba na to vymedzenom (a liturgicky vhodnom) čase. Slávnostné svadobné požehnanie môže udeliť iba kňaz osobne, alebo prostredníctvom každej takej osoby, ktorá je legálne oprávnená právoplatne zosobášiť snúbencov.

17. Nihilominus Parochus conjuges admoneat, maxime si neophyti sint, vel ante conversionem ab haeresi valide Matrimonium contraxerint, benedictionem ipsam ad ritum et solemnitatem, non vero ad substantiam et validitatem pertinere conjugii.		17. Farár, ktorý snúbencov sobáši, nech ich napomenie – najmä ak ide o mladých a ich prvé manželstvo alebo o čerstvých obrátencov z bludu (konvertitov na katolícku vieru), že manželstvo je platne uzavreté bez ohľadu na požehnanie a slávnostný obrad, lebo tieto nemajú vplyv na samú látku a platnosť manželstva.

18. Mulier vidua, cui semel benedictio solemnis data sit, nequit in subsequentibus nuptiis eam iterum accipere, etiamsi ejus vir numquam uxorem duxerit.		18. Ak je žena vdovou, ktorá už raz takéto slávnostné požehnanie prijala, nemôže ho prijať znova (na svojom druhom sobáši), a to ani v prípade, že jej ženích ešte nebol ženatý (a ešte nikdy takéto požehnanie neprijal).

19. Matrimonium quolibet anni tempore contrahi potest. Solemnis tantum nuptiarum benedictio vetatur a prima Dominica Adventus usque ad diem Nativitatis Domini inclusive, et a Feria IV Cinerum usque ad Dominicam Paschatis inclusive. Ordinarii tamen locorum possunt, salvis legibus liturgicis, etiam praedictis temporibus eam permittere ex justa causa, monitis sponsis ut a nimia pompa abstineant.		19. Sviatosť manželstva možno uzavrieť kedykoľvek počas roka. Slávnostný svadobné požehnanie v rámci sv. omše však nemožno vykonať v čase od prvej nedele adventnej až po deň Narodenia Pána vrátane, a potom v čase od Popolcovej stredy do nedele veľkonočnej vrátane. Miestny ordinár, dodržujúc liturgické pravidlá, môže vo výnimočných a odôvodnených prípadoch snúbencov zosobášiť aj v časoch, pre ktoré je sobáš bežne uzavretý (pozri vyššie), s tým, že sa snúbenci zdržia slávnostných prejavov.

20. Matrimonium inter catholicos celebretur in ecciesia parceciali; in alia autem ecciesia vel oratorio sive pubiico sive semi-pubiico, nonnisi de licentia Ordinarii loci vel Parochi celebrari poterit. Matrimonium in aedibus privatis celebrari Ordinarii locorum in extraordinario tantum aliquo casu et accedente semper justa ac rationabili causa permittere possunt: sed in ecclesiis vel oratoriis sive Seminarii sive religiosarum, Ordinarii id ne permittant, nisi urgente necessitate, ac opportunis adhibitis cautelis. Matrimonia vero inter partem catholicam et partem acatholicam extra ecclesiam celebrentur; quod si Ordinarius prudenter judicet id servari non posse quin graviora oriantur mala, prudenti ejus arbitrio committitur hac super re dispensare.		20. Sviatosť manželstva, ktorú si vysluhujú dvaja katolíci, nech sa vždy slávi vo farskom kostole. Iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch sa môže konať mimo kostola, a to na verejnosti, resp. poloverejne, a to len s povolením miestneho ordinára a vtedy, ak je farár na takom mieste schopný sobášiť. Sobáš v súkromných priestoroch môže miestny ordinár vykonať iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Avšak v kostoloch a kaplnkách, ktoré prislúchajú k semináru by farár nemal sobášiť, pokiaľ nejde o prípad vážnej naliehavosti a okolnosti to dovoľujú. Sviatosť manželstva medzi katolíckou a nekatolíckou stranou sa uzatvára mimo kostola. Ak miestny ordinár po dôkladnej úvahe väčšie pohoršenie, ktoré by mohlo spôsobiť obídenie tohto pravidla, potom môže túto zásadu obísť.