PIUS XI.

ENCYKLIKA

CASTI CONNUBII

O KRESŤANSKOM MANŽELSTVE

K ctihodným, bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným ordinárom,

nažívajúcim v pokoji a spojení s Apoštolskou stolicou,

o kresťanskom manželstve,

so zreteľom k položeniu, potrebám a neporiadkom rodiny a spoločnosti prítomnej doby.

PIUS XI.

Ctihodným bratom pozdrav a apoštolské požehnanie.

1. Veľkú dôstojnosť čistého manželstva možno najlepšie posúdiť podľa toho, ctihodní bratia, že Pán náš, Ježiš Kristus, syn večného Otca, vezmúc na seba prirodzenosť padlého človeka, do toho najláskavejšieho spôsobu, ktorým, previedol celé dielo obnovenia ľudského pokolenia, nielenže zahrnul so zvláštnou pozornosťou i tento prvok a základ rodinného zväzku a tým i celej spoločnosti ľudskej, ale obnoviac ho opäť v jeho pôvodnej čistote podľa ustanovenia Božieho, povzniesol ho na pravú a „veľkú“ [Ef 5,32] sviatosť Nového zákona, zverujúc celú náuku a starosť o ňu svojej neveste, Cirkvi svätej.

2. Aby ale toto obnovenie manželstva mohlo prinášať želané ovocie u národov všetkých končín sveta a všetkých vekov, je predovšetkým rozum ľudský osvietiť pravým učením Krista o stave manželskom; okrem toho je potrebné, aby kresťanskí manželia, majúc svoju slabú vôľu vnútornou milosťou Božou, posilňovanú, i všetko svoje zmýšľanie i konanie prispôsobili onému najčistejšiemu zákonu Kristovmu, aby tak obsiahli pre seba a svoje rodiny pravý pokoj a blaženosť.

Naproti tomu však nielen my, pozorujúc z Apoštolského stolca, akoby z rozhľadne otcovským okom celý svet, ale akiste aj vy, ctihodní bratia, vidíte a s bôľnou trpkosťou skusujete, že mnohí ľudia zabudli na toto Božské dielo obnovenia a veľkú svätosť kresťanského manželstva alebo vôbec nepoznajú, alebo ju opovážlivé popierajú, alebo, nasledujúc falošné zásady akejsi novej a celkom zvrátenej morálky, nohami ju šliapu. Keďže sa tieto nadmieru nebezpečné poblúdenia a skazené mravy i medzi veriacimi začínajú rozširovať a snažia sa zo dňa na deň nenápadne stále viac pôdy získaval, ako námestník Ježiša Krista na zemi, najvyšší pastier a učiteľ pokladám si za povinnosť pozdvihnúť naše apoštolské slovo, aby sme vystríhali stáda, nám zverené, pred otrávenou pašou a aby sme ich, nakoľko len možno, zachránili, pred nebezpečím.

Rozhodli sme sa preto; ctihodní bratia, prehovoriť k vám a vašim prostredníctvom k celej cirkvi Kristovej a k celému pokoleniu ľudskému o kresťanskom manželstve, o jeho dôstojnosti, o prednostiach a dobrodeniach, ktoré z neho pre rodinu a celú spoločnosť ľudskú vyplývajú, o poblúdeniach, ktoré sa protivia tomuto najzávažnejšiemu učeniu Evanjelia, o previneniach proti samotnému manželskému životu a konečne o najhlavnejších spôsoboch nápravy. Pritom sme sa rozhodli pokračovať podľa zásad nášho predchodcu, blahej pamäti Leva XIII., ktorého encykliku Arcanum [Lev XIII., Encyklika Arcanum divinæ sapienciæ, 10. febr. 1880.], vydanú práve pred päťdesiatimi rokmi o stave manželskom, si touto našou encyklikou celkom osvojujeme a potvrdzujeme, a keď my niektoré veci vzhľadom k potrebám prítomnej doby aj obšírnejšie vykladáme, prehlasujeme, že sa ona v ničom nezľahčuje, ba, zachováva sa v platnosti vo svojom úplnom znení.

3. Aby sme ale začali našu encykliku, ktorá je venovaná celá obhajovaniu Božského ustanovenia manželstva, jeho dôstojnosti a večnej trvácnosti, určujeme predovšetkým neochvejný a neporušiteľný základ: že manželstvo nebolo ustanovené ani obnovené ľuďmi, ale Bohom, nie od ľudí, ale od Boha pôvodcu prírody a Ježiša Krista, Spasiteľa tejže prírody bolo zákonmi chránené, potvrdené a zošľachtené; zákony tie nemôžu byť podrobené ľudskému posudzovaniu, ani nijakým ich ustanoveniam sa protiviacim dohodám a to ani zo strany manželov samotných. Toto je učenie Písma svätého, stále a všeobecné podanie [Gn 1, 27-28; 2, 22-23; Mt 19, 3n; Ef 5, 23n.] Cirkvi svätej, slávnostné ustálenie všeobecného cirkevného snemu tridentského, ktorý slovami samotného Písma svätého vyhlasuje a potvrdzuje, že večnosť a nerozlučnosť manželského zväzku, jeho jedinnosť a stálosť ustanovená je Božím Stvoriteľom. [Konc. Trident., sed. XXIV.]

Keď je ale manželstvo podľa svojej prirodzenosti i Božskou ustanovizňou, predsa i ľudská slobodná vôľa má na ňom svoj podiel, a to veľmi vznešený; keďže každé jednotlivé manželstvo, nakoľko je ono manželským spojením určitého muža s určitou ženou, nemôže byť uzavreté ani jestvovať bez vzájomného slobodného súhlasu manželov, a tento prejav slobodnej vôle, ktorým každá zo stránok dáva a prijíma právo manželstvu vlastné [Porov. Codex Iuris. Canonici 1918, c. 1081, § 2.], je natoľko potrebným k uzavretiu pravého manželstva, že ho nijaká ľudská moc nahradiť nemôže. [Porov. Codex Iuris. Canonici 1918, c. 1081, § 1.] Význam tejto slobodnej vôle spočíva však jedine v rozhodnutí, či kto skutočne a to s touto určitou osobou manželstvo uzavrieť chce; prirodzenosť manželstva však úplne uniká slobodnej vôli človeka, natoľko, že keď niekto manželstvo už uzavrel, podriadený je jeho Božským zákonom a podstatným vlastnostiam. Preto i Anjelský Učiteľ, pojednávajúc o vernosti a dieťati, hovorí: „Toto spôsobuje manželská zmluva sama, tak, že keby súhlas, ktorým sa uzaviera manželstvo, vyjadroval niečo tomuto sa protiviaceho, nejestvovalo by pravé manželstvo.“ [Tomáš Aquinský, Summa theolog., č. III., Supplem. q. XLIX., čl. 3.]

Sobášom sa teda spájajú a združujú duše a to silnejšie ako telá a to nie pomíňajúcou náklonnosťou zmyslov a duší, ale odhodlaným a silným rozhodnutím vôle a z tohoto splynutia duší podľa ustanovenia Božieho vzniká svätý a neporušiteľný zväzok.

4. Zvláštna a jedine tejto zmluve vlastná prirodzenosť činí ju úplne odlišnou nielen od podobných spojení medzi zvieratami, spôsobených slepým pudom prírody, pri ktorých nemôže byť ani reč o rozume alebo o slobodnej vôli, ale aj od tých nestálych ľudských spojení, ktoré sú ďaleké pravému a čestnému zväzku vôli a zbavené sú akéhokoľvek práva na nažívanie v spoločnej domácnosti.

Z toho je už zjavné, že zákonná autorita má právo i povinnosť brzdiť, zabraňovať i trestať tieto nemravné spolužitia, priečiace sa rozumu i prírode, keďže ide o vec, ktorá sa týka prirodzenosti ľudskej samej, nie je menej dôležité to, na čo otvorene upozorňuje náš predchodca Lev XIII. [Rerum Novarum 9. (Citácia podľa Sociálne encykliky, SSV Trnava 1997).], blahej pamäti „Človek je slobodný pri výbere svojho stavu. Môže buď nasledovať evanjeliovú radu panenstva, alebo sa spojiť v manželstve. Právo na manželstvo je prirodzené a pôvodné a žiaden ľudský zákon ho nemôže poprieť ani za akýmkoľvek účelom obmedziť jeho cieľ, ktorý mu dal Boh, keď povedal: „Ploďte a množte sa“. [Gn 1, 28.]

Teda sväté spoločenstvo pravého manželstva je ustanovené Božskou i ľudskou vôľou: od Boha pochádza samotné ustanovenie manželstva, jeho účely, zákony a dobrodenia; od človeka však pomocou a spoluúčinkovaním Božím závisí jestvovanie každého jediného manželstva s povinnosťami a dobrodeniami Bohom stanovenými, veľkodušným obetovaním vlastnej osoby, osobe druhej po celý život.

5. Keď však pristupujeme k tomu, ctihodní bratia, aby sme vyložili koľké a, aké veľké sú dobrodenia, pravému manželstvu Bohom poskytované, prichádzajú nám na um slová slávneho Doktora cirkvi, na ktorého sme si nedávno z príležitosti 1500-ročného výročia jeho smrti encyklikou Ad salutem [Encyklika Ad salutem z 20. apríla 1930.] spomínali: „Všetko to - hovorí sv. Augustín - je dobré, kvôli čomu je i manželstvo dobré: deti, vernosť, sviatosť.“ [Augustín, De bono coniug., hlava 24, 32.] Právom možno povedať, že tieto tri body sú skvelým súhrnom celej kresťanskej náuky o manželstve, čo výslovne potvrdzuje i sám svätec, keď hovorí: Vo vernosti je obsiahnuté, aby ani jeden z manželov mimo zväzku manželského sa nespájal s iným alebo s inou, v dieťati, aby toto bolo s láskou prijímané, blahovoľne opatrované a nábožne vychovávané, vo sviatosti, aby manželstvo nebolo rozlučované a z manželov prepustený alebo prepustená, aby sa ani za účelom dosiahnutia detí s inými nespájal. Toto je akoby pravidlo sobášov, ktorým sa z čiastky bujnosť prírody zošľachťuje, z čiastky zlo nezdržanlivosti reguluje. [Augustín, De Gen. ad litt., kniha IX., hl. 7, 12.]

6. Medzi dobrodeniami manželstva prvé miesto zaujíma dieťa. A naozaj, sám Stvoriteľ ľudského pokolenia, ktorý vo svojej dobrote učinil ľudí spolutvorcami pri rozširovaní života, to dosvedčil, keď v pozemskom raji ustanovujúc manželstvo, riekol k prvým rodičom a skrze týchto všetkým budúcim manželom: „Ploďte sa a rozmnožujte sa a naplňte zem.“ [Gn. 1, 28.] Tú istú pravdu krásne dokazuje i sv. Augustín zo slov apoštola sv. Pavla k Timoteovi [1 Tim 5, 14.], hovoriac: „Že sa manželstvá uzatvárajú za účelom splodenia detí, apoštol takto dosvedčuje: Chcem, aby sa mladšie vydávali. A ako keby mu bola položená otázka: Prečo? ihneď dodáva: aby deti rodili a matkami rodiny sa stály.“ [Augustín, De hono coniug. hl. 24, 32.]

Že je dieťa veľkým darom Božím a dobrodením manželstva, vyplýva z dôstojností a vznešeného určenia človeka. Človek totiž svojou prirodzenou rozumnosťou vyniká nad všetky viditeľné stvorenia. K tomu pristupuje, že Boh nie len k tomu stvoril ľudí, aby jestvovali a naplňovali zem, ale ešte väčšmi preto, aby Jeho uctievali, Jeho poznali a milovali a konečne v nebesiach večne sa radovali; toto určenie následkom zázračného povznesenia človeka do nadprirodzeného sveta skrze Boha, presahuje všetko, „čo oko vidí, ucho počuje a do srdca ľudského vstupuje.“ [Porov. 1 Kor 2, 9.] Z toho je zjavné, akým veľkým darom božskej dobrotivosti a šľachetným ovocím manželstva je dieťa, počaté z moci Všemohúceho Boha za spoluúčasti manželov.

7. Okrem toho nech si kresťanskí rodičia uvedomia, že sú povolaní nielen rozmnožovať a zachovávať pokolenie ľudské na zemi, ani nie iba k vychovaniu akýchkoľvek ctiteľov pravého Boha, ale povolaní sú starať sa o splodenie detí Cirkvi Kristovej, spoluobčanov svätých, patriacich do Božej rodiny [Porov. Ef 2, 19.], aby sa ľud, oddaný uctievaniu nášho Boha a Spasiteľa, zo dňa na deň rozmnožoval. A keď aj kresťanskí manželia, keby aj aký svätý život viedli, svätosť svojim deťom dať nemôžu, ba naopak, prirodzené plodenie života je cestou smrti, lebo sa na dieťa prenáša hriech dedičný, niečo spoločného predsa len majú s pôvodným manželstvom v pozemskom raji, nakoľko je ich svätou povinnosťou obetovať svoje dieťa Cirkvi, aby skrze túto najzdatnejšiu matku synov Božích bolo krstom svätým znovuzrodené pre nadprirodzenú spravodlivosť a stalo sa takto živým údom tela Kristovho, účastníkom večného života a konečne dedičom slávy nekonečnej, ktorú obsiahnuť všetci zo srdca túžime.

Keď nad týmto rozjíma naozaj kresťanská matka, akiste pochopí, že sa na ňu v plnej miere vzťahujú útechy plné slová nášho Spasiteľa: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek.“ [Jn 16, 21.] a povznesúc sa nad všetky bolesti, starostí a ťažkosti materstva, oveľa spravodlivejšie a svätejšie bude oslávená v Pánovi prekrásnou korunou svojich detí, ako oná rímska matróna, matka Gracchov. A detí prijaté s pohotovou a vďačnou mysľou z rúk Božích, obaja manželia pokladať budú za dar, im od Boha zverený nielen k dobru svojmu a svojej pozemskej vlasti, ale preto, aby ho v deň zúčtovania i s náležitým ovocím prinavrátili.

8. Ale dobro, spočívajúce v dieťati, sa nevyčerpáva dobrodením splodenia, ale pridružuje sa k nemu i druhé, pozostávajúce v náležitej výchove dieťaťa. Najmúdrejší Boh by sa bol ozaj veľmi skromne postaral o dieťa, prichádzajúce na svet a tým aj o celé pokolenie ľudské, keby tým, ktorým dal možnosť i právo plodiť, nebol uložil spolu i právo a povinnosť vychovávať. Dobre vieme, že dieťa sa nemôže samé postarať o svoje potreby, vyplývajúce z prirodzeného života a tým menej môže tak učiniť vo veci, ktoré sa týkajú života nadprirodzeného, ale je odkázané po dlhé roky na pomoc, podporu i výchovu iných. Známe je i to, že následkom prirodzeného i božského ustanovenia povinnosť i právo výchovy detí prináleží predovšetkým tým, ktorí už plodením začali dielo prírody a ktorým je prísne zakázané vystaviť nebezpečiu záhuby započaté dielo tým, žeby sa nepostarali o jeho zdokonalenie. O toto tak veľa dôležité vychovávanie detí najlepšie sa stará práve manželstvo, v ktorom, keďže sú rodičia nerozlučiteľným zväzkom k sebe viazaní, venujú sa plneniu tejto úlohy obaja a vzájomne si pri tejto práci vypomáhajú.

Keďže sme ale svojho času už dlhšie pojednávali o kresťanskej výchove mládeže (Encyklika: Divini illius Magistri, z 1921), obmedzíme sa teraz len na opakovanie slov sv. Augustína: „Pri dieťati sa vyžaduje, aby bolo prijaté s láskou a po kresťansky vychovávané.“ [Augustín, De Gen. ad litt. kn. IX., hl. 7, 12.], a to isté sa ale presne stanoví i v kódexe práva kanonického: „Prvotným účelom manželstva je plodenie a výchova detí.“ [Codex Iur. can. 1918, c. 1013, § 1.]

Keďže je prvá i druhá úloha zverená v záujme dieťaťa rodičom, nemožno neprízvukovať, že každé čestné použitie Bohom danej schopnosti k plodeniu nového života, podľa ustanovenia Stvoriteľa i zákonov prírody samej je výlučne právom a výsadou manželstva a môže sa diať bezpodmienečne len v jeho svätom rámci.

9. Druhým dobrom manželstva, uvedeným sv. Augustínom, ako sme už spomenuli, je dobro vernosti, ktorým sa rozumie vzájomná vernosť manželov v plnení manželskej zmluvy, aby to, čo podľa tejto potvrdenej zmluvy patri jedine manželovi, nebolo mu odoprené, ani tretej osobe poskytnuté, ale aby sa ani samotnému manželovi nedovoľovalo, čo by sa priečilo zákonom Božím alebo sa nekrylo s obsahom pojmu vernosti manželskej.

10. Vernosť vyžaduje predovšetkým absolútnu jednotu manželstva, ktorú Stvoriteľ sobášom prvých rodičov sám predpísal, chcejúc, aby sa manželstvo uzatváralo len medzi jediným mužom a jedinou ženou. A keď Boh, najvyšší Zákonodarca, tento pôvodný zákon neskoršie na určitú dobu aj uvoľnil, niet pochybnosti o tom, že Nový zákon zasa vo svojej úplnosti obnovil tento prastarý zákon, nepripúšťajúc nijakej výnimky, ako o tom jasne svedčia slová Kristove, ale aj učenie a stála cirkevná prax. Právom vyhlásil preto slávnostne všeobecný cirkevný snem tridentský: ,,Kristus Pán jasne učil, že sa týmto zväzkom majú len spojiť a viazať, keď hovoril: tak už nie sú dve, ale len jedno telo.“ [Konc. Trident. sed. XXIV.]

11. Kristus Pán ale zatratil nielen akúkoľvek formu postupného alebo súčasného mnohoženstva, prípadne mnohomužstva, alebo akýkoľvek vonkajší nečestný skutok, ale zakázal i takéto dobrovoľné myšlienky a túžby, aby sa svätyňa krbu rodinného zachovala nepoškvrnenou: „No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ [Mt 5, 28.] Platnosť týchto slov Kristových nemôže byť ani so súhlasom manžela vyzdvihnutá, lebo vyjadruje zákon Boží i prírodný, ktorý nikdy nijaká ľudská vôľa nemôže byť ani so súhlasom druhého manžela vyzdvihnutá, lebo vyjadruje zákon Boží i prírodný, ktorý nikdy nijaká ľudská vôľa nemôže narušiť ani pozmeniť. [Porov. Dekl. Kongr. S. Officia, z 2. marca 1679, propos. 50.]

Keďže sa ale dobro vernosti prejavuje v cnosti náležitej čistoty, preto i prejavy vzájomne medzi manželmi musia niesť na sebe známky tejto cnosti, tak, aby sa manželia vo všetkom zásadami Božských i prírodných zákonov riadili a s najväčšou úctou, k dielu Božiemu sa vždy snažili plniť vôľu najmúdrejšieho a najsvätejšieho Stvoriteľa.

12. Táto vernosť čistoty, ako sa sv. Augustín vyjadruje, bude ľahšou, krásnejšou a oveľa ľúbeznejšou a vznešenejšou, ak bude prameniť z lásky manželskej, ktorá všetky úlohy manželstva prežaruje a je akoby korunou vznešenosti kresťanského manželstva. Vernosť manželská si totiž vyžaduje, aby manžel s manželkou boli spojení zvláštnou, svätou a čistou láskou, nie ako sa milujú cudzoložnici, ale na spôsob lásky Krista ku svojej Cirkvi; túto lásku predpisuje apoštol, keď hovorí: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev;“ [Ef 5, 25; porov. Kol. 3,19.] „... a On ju miloval láskou nekonečnou, nie k svojmu pohodliu, ale v záujme svojej nevesty.“ [Rím. Katechizmus., II., hl. VIII. o. 24.] Myslíme tým lásku, ktorá sa nezakladá iba na pominuteľnej, zmyselnej náklonnosti alebo iba na slovných nežnostiach, ale na vnútornej zhode duševnej a - keďže sa v skutkoch prejavuje [Porov. Gregor V. Homilie XXX; v Evanj. (Jn. 14, 23-31), č. 1.] - lásku, vonkajšími činmi dokázanú. Táto činnosť ale neznamená len vzájomnú pomoc v spoločnej domácnosti, ale musí sa rozšíriť i na to, ba to musí byť jej najprednejším snažením, aby si manželia vzájomne pomáhali k stále lepšiemu vnútornému prispôsobeniu a zdokonaľovaniu tak, aby práve vplyvom tohoto spolužitia zo dňa na deň pokročili v čnostiach a to hlavne v pravej láske k Bohu a blížnemu „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ [Mt. 22, 40.] Najdokonalejší príklad svätosti totiž, ľudstvu Bohom predložený, ktorým je Kristus Pán, môže i povinný je každý človek nasledovať, nech žije v akýchkoľvek pomeroch a v akomkoľvek počestnom životnom povolaní, a pomocou Božou má dospieť až k najvyššiemu stupňu kresťanskej dokonalosti, ako to príklady mnohých svätých dokazujú.

Takéto vzájomné vnútorné prispôsobovanie sa manželov s vážnou snahou vzájomne sa zdokonaľovať, môže byť podľa rímskeho katechizmu v istom pravom zmysle pokladané prvotriednu príčinu a pohnútku k uzavretiu manželstva, ak sa totiž manželstvo chápe nie v užšom zmysle ako ustanovizeň, určená k plodeniu a vychovávaniu ale v zmysle širšom, ako účastenstvo, užívanie a spoločenstvo celého života.

13. S touto láskou sa musia uviesť do súladu ostatné práva i povinnosti a to tým spôsobom, aby slová apoštola: „Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi.“ [1 Kor 7, 3.], boli nielen zákonom spravodlivosti, ale i pravidlom lásky.

Keď je už domáci krb zväzkom tejto lásky utužený, nevyhnutne bude v ňom vládnuť Ten, koho sv. Augustín nazýva pravidlom lásky. Toto pravidlo vyžaduje jednak, aby žena a deti boli poddané mužovi, z druhej strany ale pohotovú podriadenosť a poslušnosť manželky a to nie z donútenia, ale tak, ako to odporúča apoštol, vraviac: „Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi...“ [Ef 5, 22-23.]

Takáto poddanosť neupiera, ani neodoberá slobodu, ktorá jej plným právom prináleží, či už vzhľadom ku vznešeností ľudskej osoby, tak pre významné postavenie ženy ako matky a spoločníčky; neprikazuje jej, aby vyhovovala každému želaniu muža, azda i menej rozumnému a dôstojnosti manželky sa priečiacemu, ani nestavia konečne manželku na úroveň osôb, právom maloletými nazývaných, ktorým sa nedovoľuje ľubovoľne so svojimi právami nakladať, keďže im chýba ešte potrebná zrelosť úsudku a dostatok životných skúseností; zakazuje ale prílišnú voľnosť, ktorá nie je na úžitok záujmom rodinným, aby sa na tele rodiny oddeľovalo srdce od hlavy na najväčšiu škodu celého tela a k bezprostredne hroziacemu nebezpečiu úplnej záhuby. Keď je totiž muž hlavou, žena je srdcom a keď si on nárokuje prvenstve mocenské, jej právom prináleží primát lásky.

14. Stupeň poddanosti manželky manželovi sa môže meniť podľa rozdielnosti osôb, miesta i časov, ba, ak neplní riadne svoju povinnosť, žena ho má vo vedení rodiny zastúpiť. Ale nikdy a nikde nieje dovolené rozvrátiť alebo naštrbiť podstatné zloženie rodiny a jej Bohom pevne stanovený a potvrdený hlavný zákon.

Veľmi múdro prehovoril o zachovávaní tohoto poriadku medzi manželom a manželkou už náš predchodca bl. p. Lev XIII. vo svojej nami už spomínanej encyklike o stave manželskom: „Manžel je správcom rodiny a hlavou svojej ženy, ktorá, keďže je krv z krvi a kosť z kostí jeho, nemá byť poddaná a poslušná mužovi ako služobná, ale ako spoločníčka, aby sa zachovala počestnosť i dôstojnosť poslušnosti. Medzi oboma ale, ktorý rozkazuje i ktorý poslúcha, je jeden nositeľom obrazu Krista, druhý ale cirkvi. Božská láska má riadiť povinnosti,“ [Lev XII., Encyklika Arcanum... op. cit., z 10. februára 1880.]

V dobru vernosti sú teda obsiahnuté cnosti: jednota, čistota, láska, šľachetná a dôstojná poslušnosť; všetky sú nadmieru osožné manželom i manželstvu, nimi sa zabezpečuje a napomáha pokoj, dôstojnosť a blaženosť manželstva. Nie div preto, že vernosť sa vždy vypočítavá medzi význačnými a manželstvu vlastnými dobrodeniami.

15. Úhrn dobrodení sa ale doplňuje a korunuje dobrom kresťanského manželstva, ktoré so sv. Augustínom nazývame sviatosťou, čím sa označuje jednak nerozlučiteľnosť zväzku, jednak povznesenie a posvätenie zmluvy Kristom na znak účinnej milosti.

Predovšetkým na nerozlučiteľnej stálosti zmluvy manželskej nástojí sám Kristus, keď hovorí: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ [Mat. 19, 6.] a „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží; a kto si berie prepustenú od muža, cudzoloží.“ [Lk. 16, 18.]

Túto nerozlučiteľnosť nazýva sv. Aug. dobrom, ktoré nazýva sviatosťou, týmito slovami: „Vo sviatosti však [sa ustanovuje], aby sa manželstvo nerozlučovalo a prepustený, poťažne prepustená, aby sa s iným nespájali ani za účelom dosiahnutia detí“. [Sv. August. De Gen. ad litt., kn. IX., hl. 7, 12.]

16. Táto neporušiteľná stálosť, hoci sa netýka každého manželstva s jednakou mierou, prislúcha predsa všetkým pravým manželstvám, lebo ono Pánovo: ,,Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“, povedané o našich prvých rodičoch, ako predobrazu všetkých budúcich manželstiev, vzťahuje sa skutočne na všetky neskoršie pravé manželstvá. Pred Kristom bola síce prísnosť tohoto prastarého zákona natoľko uvoľnená, že Mojžiš príslušníkom samotného vyvoleného národa Božieho pre tvrdosť ich sŕdc v určitých prípadoch dovolil použiť prepúšťajúcu listinu. Kristus ale mocou najvyššieho Zákonodarcu, túto väčšiu voľnosť odvolal a pôvodný zákon vo svojej úplnosti týmito nikdy nezapomenuteľnými slovami opäť v platnosť uviedol: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje,“ Preto správne odpovedal náš predchodca bl. p. Pius VI. biskupovi Agrienskému, píšuc: „Zjavné je, že manželstvo už i v samom prirodzenom poriadku a o veľa skôr, než bolo povznesené na hodnosť sviatosti, bolo Božský ustanovené tým spôsobom, že jeho zväzok sa samo sebou a nemôže byt nijakým svetským zákonom rozviazaný.“ Preto, keď je účel manželstva aj oddeliteľný od manželstva samého, ako je tomu u pohanov, i pri takomto manželstve, ak je ono pravé, jestvuje trvalý zväzok, ktorý je od prvopočiatku tak úzko spojený s manželstvom, že nemôže byť podriadený nijakej svetskej moci. Práve preto každé manželstvo sa uzatvára alebo ako manželstvo pravé a vtedy je s ním spojený i onen trvalý zväzok, ktorý je Božským právom s každým pravým manželstvom spojený, alebo sa domnieva byť uzatvorený bez tohoto trvalého zväzku a vtedy nie je manželstvom, ale zákonu Božiemu predmetne odporujúce spojenie, ktoré preto ani uzavrieť, ani v ňom zotrvať nemožno. [Pius VI. Rescript. ad Episc. Agriens. z 11. júla 1789.]

Keby sa aj zdalo, že táto stálosť pripúšťa výnimky, síce veľmi zriedkavé, ako pri niektorých prirodzených sobášoch, uzatvorených medzi pohanmi alebo i medzi veriacimi v prípadoch uzavretého síce, ale ešte nekonzumovaného manželstva, tieto výnimky nezávisia od ľudskej vôle, ani od nijakej čisto ľudskej moci, ale od práva Božského, ktorého jediným strážcom a vykladačom je cirkev Kristova. Ale táto moc cirkvi v nijakom prípade a z nijakého dôvodu nemôže byť uplatňovaná pri riadne uzavretom a konzumovanom manželstve. Ako totiž v takomto manželstve nadobúda plnej platnosti zmluva manželská, tak sa v nej skvie Božou vôľou i trvalosť a nerozlučiteľnosť, ktorá nemôže byť uvoľnená nijakou ľudskou autoritou.

17. Ak chceme, ctihodní bratia, s úctivosťou skúmať najvnútornejší dôvod tohoto Božieho ustanovenia, veľmi ľahko ho nájdeme v onom mystickom význame kresťanského manželstva, ktoré sa uzatvára a konzumuje medzi veriacimi. Kresťanské manželstvo totiž podľa svedectva apoštola vo svojom (na počiatku citovanom) liste Efezanom [Efez. 5, 32.] nám predstavuje to najdokonalejšie spojenie, ktoré je medzi Kristom a jeho cirkvou: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ „Toto spojenie sa nikdy nijakým rozdvojením nedá rozviazať, kým bude žiť Kristus i cirkev skrze Neho.“ Jasne nám túto náuku predkladá i sv. Augustín so slovami: V Kristovi a cirkvi sa zachováva, že živý od živého sa nikdy rozlukou neoddelí. Táto sviatosť sa tak prísne zachováva v kráľovstve Boha nášho... čiže cirkvi Kristovej... že keď sa ženy vydávajú alebo muži ženia za účelom dosiahnutia detí, nie je dovolené opustiť neplodnú manželku a vziať si plodnú. Ak to niekto učiní, cudzoloží, nie podľa svetského zákona (podľa ktorého sa po rozluke beztrestne dovoľuje vziať si novú manželku, čo Boh skrze Mojžiša i Izraelitám dovolil pre tvrdosť ich srdca), ale podľa zákona Evanjelia, ako i žena cudzoloží, ak sa vydá za iného.“ [Sv. August. De nupt. et concup., I., hl. 10.]

18. Koľké a aké veľké výhody plynú z nerozlučiteľnosti manželstva, ľahko pochopí každý, kto uváži záujmy manželov samých detí a konečne zdravie celej spoločnosti ľudskej. Manželia vidia v tejto trvanlivosti predovšetkým znamenie večnosti, ktorú natoľko vyžaduje ich veľkodušné telesné oddanie a duševné splynutie, keďže pravá láska hraníc nepozná. [1 Kor. 13, 8.] Je ďalej spoľahlivou obranou vernosti v čistote proti vnútorným i vonkajším podnetom k nevernosti, zapudzuje obavy pred opustením zo strany spolumanžela v prípade nešťastia, alebo staroby a miesto nich šíri spokojnú bezpečnosť. Čo najvhodnejšie je tým postarané aj o zabezpečenie dôstojnosti manželov a ich vzájomnej pomoci, lebo myšlienka na nerozlučiteľný zväzok im stále pripomína, že neuzavreli iba smrťou rozlučiteľný manželský zväzok kvôli pominuteľným veciam alebo zo zmyselnosti, ale preto, aby si vyššie a večné hodnoty zabezpečiť pomáhali. O ochranu a výchovu deti ale, čo je dielom dlhých rokov, je tým najlepšie postarané, a každodenné starosti s touto úlohou spojené sily rodičov ľahšie znášajú. Nie sú však menšieho významu ani výhody, plynúce z toho celému pokoleniu ľudskému. Skúsenosť nás učí, že pre počestnosť života a mravnú zachovalosť má nesmiernu dôležitosť, trvanlivosť zväzku manželského; prísnym zachovávaním tohoto ustanovenia sa zabezpečuje prospech a blaho verejnosti: lebo štát bude takým, aké sú rodiny, poťažne ľudia, z ktorých je zložený, ako telo zo svojich údov. Práve preto si odhodlaní obhajcovia neporušiteľnej trvácnosti zväzku manželského získavajú veľké zásluhy ako o súkromné blaho manželov a detí, tak aj o verejné dobro spoločnosti ľudskej.

19. Medzi výhodami tejto sviatosti však okrem nerozlučiteľnej trvanlivosti sú ešte i mnohé iné, veľmi dôležité, už samotným pomenovaním sviatosť naznačené; toto meno je pre kresťanov nie iba jednoduchým a prázdnym zvukom, lebo vedia, že Kristus, ustanoviteľ a zdokonaľovateľ velebných sviatostí [Koncil Trident. sed. XXIV.], tým, že povzniesol manželstvo svojich verných na dôstojnosť pravej a vlastnej sviatosti Nového zákona, učinil ho naozaj odznakom a prameňom tej vnútornej milosti, ktorou „priviedol prirodzenú lásku k vyššej dokonalosti, potvrdil nerozlučiteľnú jednotu a manželov samotných posvätil.“ [Koncil Trident. sed. XXIV.]

A keďže Kristus ustanovil za znak milostí platný manželský súhlas veriacich, účel sviatosti je tak úzko spojený s kresťanským manželstvom, že „medzi pokrstenými nemôže jestvovať manželstvo, ktoré by nebolo spolu i sviatosťou.“ [Codex Iur. Can. kan. 1012.]

20. Keď teda veriaci takýto súhlas s úprimnou mysľou prejavia, otvoria si pokladňu sviatostnej milosti, aby z nej načerpali nadprirodzených síl k vernému, svätému a vytrvalému plneniu svojich veľkých úloh a povinností až do smrti.

Táto sviatosť totiž v tých, ktorí jej nekladú prekážky, nielen že posilňuje prvok nadprirodzeného života, čiže milosť posväcujúcu, ale prináša, ešte i zvláštne dary, dobré vnuknutia, milosti priaznivé duševné rozpoloženia; posilňuje a zdokonaľuje prirodzené sily, aby manželia mohli nielen dobre porozumieť, ale i vnútorne precítiť, so silným presvedčením a odhodlanosťou vôle posúdiť a plniť všetko, čo prináleží ku stavu manželskému, jeho cieľom a povinnostiam a dáva im konečne plné právo na účinnú pomoc milosti, koľko razy to len bude potrebné, aby mohli dostať záväzkom svojho stavu.

21. Keďže ale v nadprirodzenom poriadku Božskej Prozreteľností platí zákon, že ľudia nemôžu požívať ovocia sviatosti, ktoré prijímajú po dosiahnutí užívania svojho rozumu, ak nie sú v stave milosti, tak by i milosť stavu manželského ostala väčším dielom neužitočným, v zemi ukrytým talentom, keby manželia nadprirodzených prostriedkov nepoužívali a zameškali by vzdelávať a zúrodňovať vzácne semä milosti. Ak ale učinia všetko, čo je v ich moci, aby sa dokázali byť hodnými tejto milosti, vtedy šťastne splnia úlohy a prekonajú ťažkosti svojho stavu a budú sa cítiť touto veľkou sviatosťou posilnenými, zošľachtenými a akosi posvätenými. Lebo podľa učenia sv. Augustína, ako skrze krst a kňazské svätenie je človek určený a napomáhaný k vedeniu života podľa zásad kresťanských lebo k zastavaniu úradu kňazského a tejto sviatostnej pomoci nikdy nie je pozbavený, akiste (keď i bez sviatostného rázu) i veriaci, ktorí sú raz zväzkom manželským spojení, nikdy nemôžu byť pozbavení jeho sviatostnej pomoci. Ba, pridáva tenže svätý učiteľ, tento svätý zväzok so sebou nesú i cudzoložníci, nie síce do milosti, ale do trestu svojho previnenia „týmže spôsobom, ako duša apostatu, ktorý sa akoby spreneveril spojeniu s Kristom i keď stratila vieru samú, nestratila sviatosť viery, ktorú obsiahla v kúpeli znovuzrodenia.“ [Sv. August. De nupt. et concup. I., 10.]

22. Manželia ale zlatými putami sviatosti nie zviazaní, ale ozdobení, nie prekážaní, ale posilnení, zo všetkých síl sa majú vynasnažiť, aby ich manželstvo nielen významom a vlastnosťou sviatosti samej, ale aj svojim duchom a celou životosprávou bolo a ostalo vždy verným odzrkadlením oného tajomného spojenia medzi Kristom a Jeho cirkvou, ktoré je iste vznešeným tajomstvom najdokonalejšej lásky.

Ak sa nad týmto všetkým, ctihodní bratia s pozornosťou a živou vierou uvažuje, keď sa vynikajúce dobrodenia stavu manželského: dieťa, vernosť a sviatosť v patričnom osvetlení predstavia, nie je možné neobdivovať múdrosť, svätosť a dobrotivosť, ktorá sa tak veľkodušne stará ako o zachovanie dôstojnosti a šťastia manželov, tak aj o dosiahnutie, zachovanie a rozširovanie pokolenia ľudského, jedinou, čistou a svätou ustanovizňou zväzku manželského.

23. Čím dôkladnejšie uvažujeme, ctihodní bratia, o veľkolepej vznešenosti čistého manželstva, tým bolestnejšie sa nás dotýka, že sa táto Božská ustanovizeň najmä v prítomnej dobe tak často a ľahkovážne znevažuje a opovrhuje.

Dnes už nie skryte, ale otvorene, bez akejkoľvek hanby, slovom i písmom, divadelnými predstaveniami každého druhu, románmi, novelami a rozprávkami s námetmi o nízkej láske, premietaním filmov, radiofonickými prednáškami, slovom pomocou všetkých vynálezov modernej vedy sa svätosť manželstva vysmieva a nohami šliape, naproti tomu rozvody, cudzoložstva a tie najhanebnejšie hriechy sa vychvaľujú alebo sa aspoň takým spôsobom opisujú, aby sa zdali byť čistými od všetkej hriešnosti a nečestnosti. Nechýbajú ani knihy, vyhlasované za vedecké diela, ktoré ale s vedou nemajú nič spoločného a dáva sa im tento náter len preto, aby sa tým ľahšie mohli votrieť do pozornosti. Náuky v nich hlásané sú pokladané za zázraky moderného bádania, toho bádania, ktoré sa tak rado vystatuje tým, že mu ide o pravdu nadovšetko a že sa vymanilo z područia zastaralých predsudkov medzi ktoré zaraďuje i tradičné kresťanské učenie o stave manželskom.

Takéto myšlienky sa hľadia zakoreniť medzi príslušníkmi každého stavu, bohatými i chudobnými, robotníkmi i zamestnávateľmi, učenými i jednoduchými, slobodnými i ženatými, veriacimi i neveriacimi, staršími a tejto, ako najľahšie získanej koristi, sa stroja tie najnebezpečnejšie úklady.

24. Ale nie všetci zo zástancov týchto takzvaných novodobých prúdov dospievajú k najkrajnejším dôsledkom tejto bezuzdnej vášne. Niektorí, zastanúc akoby na polovičnej ceste, sú tej mienky, že požiadavkám modernej doby sa majú prispôsobiť len tie - ktoré predpisy zákona Božieho i prirodzeného. Títo všetci sú ale viac-menej povedome emisármi zákerného nepriateľa, ktorý sa stále snaží nasiať kúkoľ medzi čistú pšenicu. [Porov. Mt 13, 25.] Nás ale ustanovil Pán za strážcu svojej role, a naším presvätým úradom samým sme nabádaní k ostražitosti, aby burina nezatlačila dobré semeno, preto sa domnievame, že sa Duch Svätý na nás obracia so závažnými slovami, ktorými apoštol Pavol napomínal svojho milovaného Timotea: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.“ [2 Tim 4,2-5.]

A keďže k tomu, aby sa klamstvám nepriateľov mohlo predísť, je ich treba najskôr odhaliť a je veľmi užitočné upozorniť neskúsených na ich úklady - preto v záujme spásy duší nemôžeme mlčať, hoci by sme o týchto nerestiach najradšej ani nehovorili, „ako sa patrí na svätých.“ [Ef 5,3.]

25. Aby sme však začali pri samých prameňoch týchto neporiadkov, hlavným koreňom je ich tvrdenie, že manželstvo nemá svoj pôvod v Božskom ustanovení, nebolo Kristom Pánom povznesené na dôstojnosť sviatosti, ale je iba ľudským vynálezom. Iní zase trvajú na tom, že v samotnej prírode a jej zákonoch nenachádzajú nijakého ustanovenia o manželstve, ale iba schopnosť plodenia nového života a s ňou spojenú túhu túto schopnosť akýmkoľvek spôsobom ukojiť; iní však uznávajú, že sa v prirodzenosti ľudskej predsa len nachádzajú akési prvky pravého manželstva, v tom zmysle, že keby sa ľudia vzájomne nespojovali akýmsi trvalým zväzkom, nebolo by postarané o dôstojnosť manželov a zabezpečenie prirodzeného účelu rozmnožovania a vychovávania detí. No, pritom všetkom i títo hlásajú, že manželstvo samotné, ako ustanovizeň týmto prvkom nadriadená, pre zbehnutie rôznych okolností bolo vymyslené iba ľudským rozumom a ustanovené len jednoduchou vôľou ľudskou.

25. Aké veľké je poblúdenie týchto všetkých a ako hanebne sa odklonili z cesty počestnosti, je patrné už z toho, čo sme v tejto našej encyklike vyložili o pôvode a vlastnostiach kresťanského manželstva, o účeloch a dobrodeniach jemu vlastných. Že sú však ich názory i tými najnebezpečnejšími vymysleninami, vyplýva z dôsledkov samých, ktoré z nich samotní zástancovia týchto náuk odvodzujú: keďže sú zákony, ustanovizne i zvyky, ktorými sa riadi manželstvo, iba výplodmi ľudskej vôle, podliehajú jedine tejto; následkom toho sa môžu i musia ustanovovať, meniť i zrušovať podľa ľudskej ľubovôle a časových potrieb ľudí a keď sa schopnosť plodenia zakladá na prírode samej, učia, že je posvätnejšia a širšieho rozsahu, ako manželstvo samo: môže sa teda uplatňovať ako v rámci manželstva, tak i mimo neho a to i bez sledovania manželských účelov, čím by sa dalo nečistej verejnej hriešnici toľko práv, ako čistému materstvu zákonitej manželky.

26. Vychádzajúc z takýchto zásad, niektorí dospelí k vynachádzaniu iných foriem spojenia, prispôsobených, ako sa domnievajú, prítomným časovým potrebám ľudským, ktoré by chceli byť celkom novými formami manželstva: jedno dočasné, druhé na skúšku, tretie nazývajú priateľským, nárokujúc pre tieto formy úplnú voľnosť a všetky práva manželstva, vyjmúc nerozlučiteľnosť zväzku a vytvárajúc plodenie deti, iba ak by sa stránky rozhodli zmeniť svoj spôsob spolunažívania na plnoprávne manželstvo.

A čo je najhoršie, nechybujú takí, ktorí sa dožadujú toho, aby tieto a podobné hanebnosti boli ospravedlnené zákonitým zákrokom alebo aspoň zvykovým právom ľudu a jeho ustanovizní ospravedlnené; a tak sa zdá, nie sú si ani najmenej povedomí toho, že podobné veci nemajú nič spoločného s kultúrou, na ktorú sa oni tak radi odvolávajú, ale že sú to vlastne odporné nemravnosti, ktoré by celkom iste priviedli i vzdelané národy na úroveň životosprávy niektorých divokých barbarských národov.

27. Aby sme však prikročili, ctihodní bratia, k prejednaniu jednotlivostí, ktoré odporujú rôznemu dobru manželskému, predovšetkým prehovoríme o dieťati, ktoré sa mnohí odvažujú pomenovať ťarchou stavu manželského a tvrdia, že mu manželia musia bedlivé vyhýbať, nie síce čestnou zdržanlivosťou, ktorá je so súhlasom oboch stránok i v manželstve dovolená, ale porušovaním prírodného deju. Túto zločinnú voľnosť si niektorí preto privlastňujú, lebo zo strachu pred starostami o dieťa, túžia iba svoj pud ukojiť, bez akejkoľvek protiváhy; iní zase uvádzajú na svoju obranu nemožnosť zdržanlivosti a neprípustnosť dieťaťa pre prekážky vyskytujúce sa alebo u nich samých alebo v osobe matky, alebo v hmotnom položení rodiny.

Ale nijaký dôvod, ani ten najzávažnejší nemôže spôsobiť, aby to, čo už svojou vnútornou povahou odporuje prírode, bolo s ňou porovnateľné a čestné. Keďže je teda manželský akt svojou vlastnou povahou určený k splodeniu dieťaťa, tí ktorí ho vykonávajú a umele sa snažia zabrániť tomuto prirodzenému následku, prehrešujú sa proti prírode a páchajú hanebný a vnútorne nečestný skutok. 

Nie div preto, že Velebnosť Božia i podľa Písma svätého má v nenávisti takýto hanebný skutok a svojho času postihol vinníka i trestom smrti, čo spomína i sv. Augustín: „Nedovolene a hanebne sa koná i so zákonnou manželkou, keď sa prekáža počatiu dieťaťa. Toto činil Onan, syn Judov a zabil ho preto Boh.“ [Sv. August. De coniug. adult., lib., II., 12; porov. Gn. 8—10; S. Poenitent., 3. april., 3 jún. 1916.]  

28. Keďže sa teda mnohí zjavne odkloňujú od kresťanského učenia, od počiatku vyznávaného a nikdy nemeneného a v prítomnej dobe si zaumienili prehlásiť iné, cirkev katolícka, ktorú Boh poveril vyučovať a chránil čistotu a počestnosť mravov uprostred panujúcej skazenosti mravov, aby zachráni čistotu stavu manželského pred toľkými hanebnosťami, na znak svojho Božského poslania skrze naše slovo slávnostne ustanovuje a znova vynáša výrok: že akékoľvek užívanie manželstva, pri ktorom sa manželský akt zlobou ľudskou pozbavuje svojej prirodzenej plodivej sily, odporuje zákonu Božiemu i prírode, a kto sa opováži takýmto skutkom previniť, spácha ťažký hriech.

Preto mocou našej najvyššej autority, v záujme spásy duší upozorňujeme všetkých kňazov, ktorí prijímajú spovede a v duševnej správe sú činní, aby ohľadom tohoto tak závažného bodu zákona Božieho neponechávali v omyle veriacich sebe zverených a aby sa i sami vystríhali týchto nebezpečných náuk a nič spoločného s nimi nemali. Keby ale niektorý spovedník alebo správca duší sám uviedol do podobných poblúdení veriacich sebe zverených — od čoho Boh uchovaj — alebo by ich v tom utvrdil alebo schvaľovaním alebo hriešnym, mlčaním, nech si uvedomí, že bude musieť vydať zo svojho úradovania prísny počet Bohu, Najvyššiemu Sudcovi a že sa v tom prípade na neho vzťahujú slová Kristove: „Slepí sú vodcami slepých: a keď slepý vedie slepého, obaja spadnú do jamy.“ [Mt 15, 14; S. Offic., 22. nov. 1922.]

29. Pohnútky, vedúce k obhajobe perverzného užívania manželstva — ani nehovoriac o dôvodoch nepočestných, — sú iba domnelé a zveličované. Cirkev svätá, ako dobrotivá matka, veľmi dobre pozná a precíti nebezpečenstvá, o ktorých sa hovorí, že ohrozujú zdravie, ba i život matky. Či môže kto o nich uvažovať bez toho najúprimnejšieho súcitu? Kto by neobdivoval hrdinstvo matky, ktorá sa s heroickou odhodlanosťou vystavuje takmer istému nebezpečiu smrti, len aby zachovala život počatého dieťaťa? Za všetko, čo ona vytrpieť musí, aby dôkladne splnila úlohu, prírodou jej zverenú, môže ju jedine všemohúci a najmilosrdnejší Boh náležite odmeniť a On akiste tak učiní mierou nielen primeranou, ale i zvrchovanou. [Lk 6, 38.]

30. Cirkev svätá ale dobre vie i to, že jeden-druhý z manželov skôr znáša než pácha hriech, keď z príčiny ozaj veľmi závažnej dopúšťa zvrátenie obvyklého poriadku s čím nesúhlasí a následkom toho ani nie je vinný, najmä keď pamätajúc pritom na prikázanie lásky, nezamešká odvádzať a zdržovať spolumanžela od hriechu. Neprehrešujú sa proti prírode ani tí, ktorí svoje právo prirodzene užívajú, hoci pre prirodzené príčiny, časovú nevhodnosť alebo iné prekážky, nový život vzniknúť nemôže. Manželstvom totiž a užívaním manželského práva samotného sa sledujú i druhotné ciele, ako vzájomná pomoc a pestovanie vzájomnej náklonnosti, miernenie vášní, čo všetko sa manželom dovoľuje mať na mysli, keď sa len pritom vnútorná povaha aktu a náležitosti jeho prvotného určenia neporušujú.

Ťažko sa nás ale dotýkajú sťažností manželov, ktorí súc tiesnení veľkým nedostatkom prostriedkov, zakusujú nesmierne ťažkosti pri vydržovaní svojich deti.

31. Tu ale treba veľmi dbať o to, aby smutné vonkajšie okolností neviedli k vzniku smutnejších poblúdení. Nikdy totiž nemôžu vzniknúť tak závažné ťažkosti, ktoré by vedeli ospravedlniť nezachovávanie príkazov Božích, zakazujúcich každý podľa svojej povahy zlý skutok, manželia, milosťou môžu za každých okolností verne plniť svoju úlohu a zachovať manželskú čistotu takýmito hanebnosťami neporušenou, lebo v plnej miere platí tridentským snemom ustálená pravda viery: „Nech sa nikto neopovažuje hlásať opovážlivú mienku, otcami pod ťarchou anatémy zavrhnutú, že by spravodlivý človek zákony Božie nebol v stave zachovávať. Boh nemožnosti nežiada, ale rozkazujúc prikazuje, aby si plnil, koľko môžeš, prosil, čo nemôžeš a pomôže ti, aby si mohol.“ [Koncil. Trident. sed. VI., hl. 11.] Táto istá náuka bola Cirkvou slávnostne zopakovaná a potvrdená z príležitosti odsúdenia bludu Jansenovho, ktorý sa odvážil rúhať dobrote Božej: „Zachovávanie niektorých príkazov Božích spravodlivými prostriedkami, ktoré prítomné majú, nie je možné a chýba im milosť, ktorá by ich učinila k tomu schopnými.“ [Apost. Constit. Cum occasione, z 31. mája 1653, prop. 1.]

32. Musíme sa ale zmieniť, ctihodní bratia, aj o inom veľmi ťažkom zločine, ktorý sa pácha proti životu dieťaťa, uzavretého ešte v lone materskom. Tento čin pokladajú jedni za dovolený a odvisli len od ľubovôle otca a matky — iní zasa za nedovolený, vyjmúc, že by sa vyskytli veľmi závažné príčiny, ktoré nazývajú lekárskou, sociálnou, eugenickou indikáciou. Čo sa trestnosti týka, ktorou štátne zákony zabitie splodeného, ale ešte nezrodeného dieťaťa stíhajú, títo všetci žiadajú, aby verejné zákony uznali tieto indikácie, na ustálení ktorých sa ale ani samotní obhajcovia nevedia dohodnúť. Každý z nich uvádza za také iné prípady — a prehlásili ich za oslobodené od akéhokoľvek trestu. Ba sú aj takí, ktorí sa dožadujú, aby i verejné zákony poskytovali svoju pomoc pri takýchto smrtonosných operáciách, čo sa — bohužiaľ — na niektorých miestach dosť často deje. 

Čo sa týka týchto „lekárskych a terapeutických indikácií“, aby sme používali nimi samými zavedeného pomenovania, už sme sa zmienili o tom, ctihodní bratia, jak veľký je náš súcit s matkou, ktorá, plniac úlohu, určenú jej prírodou, ohrozovaná je veľkými nebezpečenstvami na zdraví, ba i na živote: ale ktorý dôvod by bol vstave ospravedlniť úmyselnú vraždu nevinného? Tu ide totiž práve o takúto!

33. Či sa ona spácha na matke alebo na dieťati, je jednako proti prikázaniu Božiemu: „Nezabiješ!“ [Ex 20, 13. Porov. Dekr. S. Offic., zo 4. mája 1898, 24. júlu 1895, 31. mája 1884.] Život jedného i druhého je rovnako cenný a jeho zničenie sa nemôže povoliť nijakej moci, ani verejnej autorite. Bolo by veľmi nepriliehavým odvolávať sa tu voči nevinným na právo meča, keďže toto platí len proti previnilcom; nemá tu miesta ani právo až krvavej obrany voči neoprávnenému útoku (lebo kto by mohol pomenovať nevinné mláďatko útočníkom?); niet tu ani „práva krajnej núdze“, ktoré by mohlo viesť až k zabitiu neviniatka. Preto skúsení a obratní lekári sa snažia zachovať život, ako matky, tak i dieťaťa, naproti tomu šľachetného mena u hodnosti lekára nehodnými by sa dokázali tí, ktorí by pod zámienkou liečenia alebo pohnutí falošnou sútrpnosťou, uvrhli matku alebo dieťa do nebezpečenstva smrti. 

Toto všetko súhlasí s prísnymi slovami, ktorými sa hypponský biskup obrátil proti tým skazeným manželom, ktorí sa všemožne usilujú deťom vyhnúť a keď sa im to nepodarí, neváhajú ich života pozbaviť. „Niekedy dospieva táto nečistá ukrutnosť alebo krutá nečistota až k použitiu otravných prostriedkov k dosiahnutiu neplodnosti a keď sa jej nepodarilo nejakým spôsobom zničiť počatý plod a zbaviť sa ho, želajúc si, aby vlastné dieťa skôr zomrelo, ako žiť začalo, alebo ak už žilo v materskom lone, bolo skôr zavraždené, než sa zrodilo. Ak sú obe stránky takými: nie sú manželmi - a keď sa od prvopočiatku tak chovali, nevzali sa za účelom manželstva, ale nedovoleného spoločenstva; ak sú ale obidvaja nie jednakí, odvážim sa tvrdiť, že alebo je ona iba neviestkou svojho manžela alebo on cudzoložníkom svojej ženy.“ [Sv. August. De nupt. et concupise. hl. XV.]

34. Čo sa ale týka dôvodov, prednášaných v záujme indikácií sociálnych a eugenických, záujmom týmto prostriedkami dovolenými a čestnými, v rámci patričných hraníc má byť vyhovené, ale vyhovovanie potrebám, z ktorých vyplývajú vraždou nevinných, protiví sa rozumu i príkazu Božiemu, ktorý je vyhlásený v apoštolskom výroku: „Nemáme robiť zle, aby vyšlo dobré.“ [Porov. Rim 3, 8.]

Držitelia najvyššej moci u národov a zákonodarci ale nesmú zabúdať, že povinnosťou verejnej autority je náležitými zákonmi a trestnými sankciami chrániť životy nevinných a to tým väčšmi, čim menej sú schopní k obrane tí, ktorých životy sú v nebezpečenstve a proti ktorým sa stroja úklady; medzi nimi akiste prvé miesto zaujímajú deti, skryté ešte v lone materskom. Ak sa teda vládnuce kruhy nielen že neujmú ochrany týchto maličkých, ba svojimi zákonmi a nariadeniami dovolia, ba priamo ich vydajú lekárom a iným k zavraždeniu, nech pamätajú, že Boh je sudcom mstiteľom krvi nevinnej, ktorá so zeme do neba volá o pomstu! [Porov. Gn 4, 10.]

35. Napokon musí byť odsúdená tá skazonosná prax, ktorá sama v sebe má na zreteli prirodzené právo na uzavretie manželstva, v skutočnosti ale ide pri nej o dobro dieťaťa. Niektorí, majúc priveľmi na zreteli zdravotné záujmy, neuspokojujú sa s poskytovaním hygienických rád, pomocou ktorých sa má zaistiť zdravie a zdatnosť budúceho dieťaťa, — čo sa pravda nijako neprotiví zdravému zmýšľaniu — v tejto svojej snahe však idú tak ďaleko, že záujem zdravotný kladú pred všetky ostatné i vyššie ciele a žiadajú, aby úrady nedovoľovali uzavierať sobáš takým osobám, ktoré podľa ich mienky, na základe ich vedeckých výskumov, čiže dohadov, pre zdedenú zaťaženosť budú plodiť neduživé deti, i keby ináč boli k uzavretiu manželstva celkom súci. Ba domáhajú sa toho, aby takíto jednotlivci boli mocou zákona, ba v prípade protivenia sa lekárskym zákrokom, pozbavení tejto svojej prirodzenej schopnosti. A toto nemá slúžiť ako krutý trest, uložený verejnou autoritou za spáchaný zločin, ani ako znemožnenie páchania zla previnilcami v budúcnosti, ale sa to má uplatňovať proti spravodlivým a čestným, privlastňujúc svetským úradom moc, ktorú nikdy nemali, ani mať nemôžu. 

Tí ale, ktorí takéto snahy prejavujú, zlomyseľne zabúdajú, že rodina je posvätnej-šia ako štát a že ľudia nie sú stvorení v prvom rade pre zem a pre časnosť, ale pre nebesia a pre večnosť. A preto iste nie je na mieste z ťažkého previnenia obviňovať ľudí ináč k manželstvu súcich len preto, že i napriek všetkému snaženiu a opatrnosti sa predvída, že ak uzavrú sobáš, budú mať neduživé deti; často je ale predsa účelné od uzavretia manželstva ich odrádzať.

36. Štátna moc nemá na údy svojich poddaných nijakého priameho práva. Ich telesnú celistvosť teda, keď tu niet nijakej viny a príčiny krvavého potrestania, nijakým spôsobom porušiť nesmie a to ani z príčin zdravotných, ani akýchkoľvek iných. Toto učí i sv. Tomáš Akvinský, keď kľadúc si otázku, či sudca z dôvodu, aby človeka uchránil pred budúcim zlom, môže mu uložiť nejakú ujmu, v odpovedi pripúšťa, že môže to učiniť v obore iného zla, ale správne to popiera čo sa telesného poškodenia týka. „Nevinný človek ľudským súdom nikdy nemôže byť odsúdený k palicovaniu, ani k popraveniu, ani k okypteniu, ani k bičovaniu.“ [Summa theol., 2a 2ae, q. 108, a. 4 ad 2m.]

Napokon, podľa kresťanského učenia, ale i vo svetle prirodzeného rozumu je isté, že ani ľuďom v súkromnom živote neprináleží iné právo nad údami svojho tela, ako ich použiť k ich prirodzenému určeniu, nesmú ich však zničiť, zmrzačiť alebo iným spôsobom učiniť neschopnými k plneniu ich prirodzených úloh, vyjmúc prípady, keby sa nijakým spôsobom nedaly zachrániť záujmy celého tela.

37. Prechádzajúc k druhej skupine poblúdení, ktoré sa týkajú vernosti manželskej, podotknúť treba, že každý hriech, spáchaný proti dieťaťu, je spolu i previnením proti manželskej vernosti, keďže dobré manželstvá úzko súvisia. I okrem toho treba ale osobitne si všimnúť toľko druhov poblúdení, koľko rodinných ctností obsahuje vernosť manželská: čistú totiž vernosť oboch manželov, čestnú poddanosť manželky svojmu manželovi a trvalú, obapolnú lásku medzi nimi.

38. Vernosť manželskú porušujú predovšetkým tí, ktorí zaujímajú blahovoľné stanovisko k ideám a zvykom prítomnej doby ohľadom falošného a škodlivého priatelenia .sa s tretími osobami a myslia si, že v týchto zovňajších vzťahoch treba manželom dopriať väčšej voľnosti zmýšľania i počínania, tým väčšmi, keďže (ako hovoria) mnohí svoje vrodené zvláštne sexuálne zloženie nemôžu ukojiť v úzkom rámci monogamického manželstva. Preto mravnú prísnosť, ktorou počestní manželia odsudzujú a odmietajú všetky necudné náklonnosti a počiny tretích osôb, pokladajú za zastaralú úzkoprsosť a duševnú menejcennosť alebo prehnanú, nízku žiarlivosť, preto žiadajú zrušenie všetkých zákonov, vzťahujúcich sa na vernosť manželskú.

Duch počestných manželov je už samotnou prírodou vedený k odmietaniu i zatrateniu týchto poblúdení, ako márnivých a podlých a tento hlas prírody potvrdzuje a schvaľuje jak prikázanie Božie: „Nezosmilníš“ [Ex 20,14.], tak i slová Kristove: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ [Mt 5, 28.] Silu tohoto prikázania Božieho nebude vstave zoslabiť nikdy nijaká ľudská zvyklosť, zlý príklad, ani nijaký výdobytok ľudského pokroku. Lebo ako je ten istý ,,Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ [Hebr 13, 8.], tak ostáva vždy tou istou i jeho náuka a ani jediná čiarka sa z nej nepominie, kým sa všetko nestane. [Porov. Mt 5, 18.]

39. Učitelia bludov, ktorí zatemňujú skvelosť lesku manželskej vernosti a čistoty, veľmi ľahko otrasú aj vernou a počestnou poddanosťou manželky svojmu mužovi. Mnohí z nich veľmi odvážne to vyhlasujú za otrocké podriadenie jedného manžela druhému: práva oboch manželov majú byť vraj rovnaké a keďže je táto rovnosť porušená otrockou poddanosťou jednej strany, pyšne hlásajú prevedenie akejsi ženskej emancipácie, čiže jej potrebu. Táto emancipácia — hovoria — má sa prejavovať v troch smeroch: v riadení rodiny, v správe majetku a vo vylúčení detí, čiže zbavení sa týchto; i nazývajú to emancipáciou: sociálnou, hospodárskou a fyziologickou, Pod fyziologickou emancipáciou rozumejú, že žena sa môže slobodne vymaniť spod povinností či už manželky alebo matky (poukázali sme už na to, že toto je už nemravnou podlosťou a nie emancipáciou.) Hospodárskou emancipáciou menujú voľnosť manželky, bez, ohľadu na vôľu, ba i proti vôli svojho manžela spravovať svoje súkromné záležitosti, nestarajúc sa o deti, o manžela a rodinu vôbec. Sociálna emancipácia má ženu oslobodiť od starostí o domácnosť, o deti a rodinu, aby sa tak mohla venovať vlastnému vzdelávaniu, záležitostiam a úradom verejným.

40. Toto ale nie je pravou emancipáciou ženy, ani rozumnou a dôstojnou slobodou, slušiacou kresťanskému a vznešenému úradu ženy a manželky, ale skôr znetvorením ženskosti a dôstojnosti materskej a rozvratom celej rodiny, keďže sa muž pozbavuje manželky, deti svojej matky a celá rodina svojho vždy bedlivého strážcu. Táto falošná sloboda a neprirodzená zrovnoprávnenosť s mužom je ale i príčinou úpadku ženy samej — lebo keď žena zostúpi z jej ozaj kráľovského trónu, na ktorý bola vo svojej domácnosti Evanjeliom nastolená, čoskoro upadne zasa do starého otroctva (keď i nie zjavne, no v skutočnosti iste) a stane sa opäť, ako za pohanstva, iba hračkou muža.

Rovnoprávnosť, ktorá sa dnes natoľko zveličuje a pretriasa, plne sa uznáva v najvlastnejšej osobnosti a ľudskej dôstojnosti, ako i v dôsledkoch, vyplývajúcich z manželskej zmluvy a obsahu manželstva samého, v týchto veciach si musia byť zrejme obaja manželia celkom rovni čo do práv i povinností, inak ale v záujme rodiny samotnej, ako i patričnej jednotnosti a trvanlivosti poriadku v domácej spoločnosti je nevyhnutne potrebná určitá nerovnosť a umiernenosť.

Ak ale niekde následkom zmenených spôsobov a zvyklostí ľudskej spoločnosti sociálne i hospodárske pomery vydatej ženy musia byť pozmenené, je vecou svetskej vrchnosti, aby časovým požiadavkám a potrebám prispôsobila civilné právo manželky, majúc pri tom neustále na pamäti prirodzenú povahovú odlišnosť ženského pohlavia, mravopočestnosť a všeobecné dobro rodiny; aby tak podstatný poriadok domácej spoločnosti ostal neporušený, keďže je tento ustanovený od Boha, teda autority a múdrosti ľudské ďaleko prevyšujúcej a nemôže byť pozmeňovaný svetskými zákonmi alebo súkromnými chúťkami.

41. Novodobí rozvratníci stavu manželského ale idú ešte ďalej a úprimnú a bezpečnú lásku, ktorá je základom dôvernej ľúbeznosti a šťastia manželského, snažia sa nahradiť akýmsi slepým súladom charakterov a zhodnosťou vkusov, takzvanou sympatiou a hlásajú, že miznutím tejto sa uvoľňuje a tratí jediné puto, ktorým sú duše spojené. Či je toto nie stavaním domu na piesku? O takom hovorí Kristus, že len čo je po prvé vystavený vlnám a víchrici, ihneď sa zakolíše a zrúti: ,,Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“ [Mt 7, 27.] Naproti tomu ale dom, postavený na skale, čiže na vzájomnej láske medzi manželmi, upevňovaný povedomým a stálym spojením duší, nebude nikdy nijakým protivenstvom otrasený, ani zborený.

42. Až doteraz sme sa zmieňovali, ctihodní bratia, o dvoch vynikajúcich dobrodeniach kresťanského manželstva, napádaných rozvratiteľmi dnešnej spoločnosti ľudskej. Keďže ale tieto dvoje dobrá, tretie dobro, čiže Sviatosť, ďaleko prevyšuje, nie div, že je toto dobro od nich ešte ostrejšie napádané. Predovšetkým hlásajú, že manželstvo je ustanovizňou celkom svetskou a čisto občianskou a preto nemá byť zverená Cirkvi Kristovej, ale jedine občianskej spoločnosti ľudskej. K tomu dodávajú, že manželská zmluva má byť zbavená akéhokoľvek trvalého zväzku, že rozvody manželov majú byť nielen trpené, ale i zákonmi chránené, z čoho nasleduje, že manželstvo pozbavené všetkej posvätnosti, má byť zaradené medzi ostatné, čisto svetské a občianske záležitosti.

Preto predovšetkým ustanovujú civilný sobáš za pravý spôsob uzavierania manželstva, sobáš cirkevný ale len za jeho doprovod, ponechaný nanajvýš pre poverčivé vrstvy. Ďalej žiadajú, aby sa sobáš, medzi katolíkom a nekatolíkom mohol uzavierať bez akýchkoľvek ťažkostí, bez ohľadu na náboženstvo a bez vyžiadania súhlasu cirkevných vrchností. Ďalším dôsledkom ich stanoviska je ospravedlňovanie vykonaných rozvodov a vychvaľovanie i dožadovanie sa svetských zákonov, pracujúcich na úplnej rozluke zväzku manželského.

43. Keďže o náboženskej povahe akéhokoľvek manželstva a menovite manželstva kresťanského, ktoré je nadto ešte i sviatosťou, obšírne pojednával Lev XIII. a závažnými dôkazmi podoprel všetko, čo v tejto veci hájiť treba, poukazujeme v celosti na encykliku, ktorú sme už častejšie citovali a ktorú si celkom osvojujeme. Tu pokladáme za potrebné prízvukovať z nej len niekoľko málo bodov.

Už samotný ľudský rozum, na základe skúmania starodávnych dejinných pamiatok, spytovania stáleho svedomia národov, ich ustanovizní a obyčajov, jasne vidí i v prírodnom manželstve niečo posvätného a náboženského, „čo nie je pridané, ale vrodené, nie od ľudí udelené, ale prírodou vštepené“, keďže ,,Boh je jeho pôvodcom a od počiatku obrazom Vtelenia Syna Božieho.“ [Lev XIII., Encyklika Arcan... op. cit., z 10. februára 1880.] Posvätný účel manželstva, úzko spojený s náboženstvom a posvätnými ustanovizňami, vyplýva z čiastky z jeho božského pôvodu, o čom sme sa už zmienili, z čiastky zo svojho určenia plodiť a vychovávať Bohu deti a privádzať manželov samých k Bohu kresťanskou láskou a vzájomnou pomocou a napokon i z prirodzeného úkolu manželstva, ustanoveného Prozreteľnosťou Boha Stvoriteľa, akoby za cestu, ktorou sa život odovzdáva, používajúc pri tom manželov, akoby za vysluhovateľov všemohúcnosti Božej. K tomu pristupuje i novší dôvod dôstojnosti, vyplývajúci zo sviatosti, čím sa stalo kresťanské manželstvo tak šľachetným a vznešeným, že sa apoštolovi pozdáva byť ,,veľkým tajomstvom“, vo všetkom tej najväčšej úcty hodným. [Porov. Ef 5, 32; Hebr 13, 4.]

Táto náboženská povaha manželstva, vysoká hodnosť jeho milosti a význam spojenia medzi Kristom a Cirkvou, vyžaduje posvätnú úctu snúbencov voči kresťanskému manželstvu a nabádať ich má k svätému snaženiu, aby manželstvo, ktoré mienia uzavrieť, približovalo sa čo najväčšmi svojmu vznešenému prototypu.

44. Proti tejto požiadavke sa veľmi prehrešujú, a to nie bez veľkého nebezpečia svojho večného spasenia tí, ktorí ľahkomyseľne uzavierajú miešané manželstvá, pred ktorými prozreteľná materská láska Cirkvi veriacich z veľmi vážnych dôvodov vystríha, ako je to zjavné i z mnohých dôvodov, obsiahnutých v kánone Kódexu, ktorý ustanovuje: „Cirkev všade prísne zakazuje uzavretie manželstva medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých je jedna strana katolícka, druhá ale prináleží k bludárskej alebo rozkolníckej sekte; ak hrozí nebezpečie odpadnutia katolíckeho manžela a detí, uzavretie manželstva je i samým právom božským zakázané“. [Cod. lur. Can. c. 1060.] A keď Cirkev, vzhľadom k časovým, vecným i osobným okolnostiam aj neodopiera svoj dišpenz od týchto prís­nych predpisov (s výhradou zachovania práva božského, odstrániac, nakoľko len možno náležitými zárukami nebezpečie odpadnutia), zriedkakedy sa stane, aby katolícky manžel pre toto manželstvo ujmu neutrpel.

Ako následok sa často objavuje u potomstva smutný nedostatok náboženského citu alebo aspoň ľahké poklesnutie do náboženskej ľahostajnosti, hraničiacej s neverou a bezbožnosťou. Okrem toho je v miešaných manželstvách veľmi ťažko pestovať živú duševnú zhodu, ktorá má byť, ako sme už povedali, napodobením tajomného spojenia Cirkvi s Kristom.

Preto sa veľmi ľahko stane, že manželstvo bude trpieť oným úzkym duševným spojením, ktoré ako je význačnou známkou Cirkvi Kristovej, tak má byť i okrasou a ozdobou manželstva kresťanského. Lebo tam, kde o veciach najvyšších a najzávažnejších, ktoré človek uctieva, teda o pravdách a citoch náboženských panuje rôznosť mienok i odchylnosť vôli, duševné puto sa roztrháva alebo aspoň značne uvoľní. Tu vážne hrozí nebezpečie, že medzi manželmi zmalátnie láska a príde na vnivoč pokoj a šťastie rodiny, keďže toto prekvitá najmä len za jednotnosti sŕdc. Lebo už podľa prastarého práva rímskeho: ,,Manželstvo je spojenie muža a ženy na spoločenstvo celého života, spoluúčasť na právach božských i ľudských.“ [Modestinus in Dig. lib. XXIII, II: De Ritu nuptiarum, lib. I, Regularum.]

45. Čo ale najväčšmi prekáža obnoveniu a zdokonaleniu manželstva, ustanoveného Kristom Spasiteľom, je, ako sme už na to upozornili, ctihodní bratia, stále rastúce uľahčenie rozvodov. Rozširovatelia novodobého pohanstva, skúsenosťami nepoučení, stále ostrejšie napádajú svätú nerozlučiteľnosť manželstva, a jeho chrániace zákony a žiadajú, aby boli rozvody povolené, čiže, aby v tejto veci zastaralé a prežité zákony boli novým, ľudskejším zákonom nahradené.

46. Uvádzajú mnohé a rôzne dôvody za prípustnosť rozvodu; niektoré korenia v osobných previneniach, čiže hriechu, iné vyplývajú z povahy veci samej (tamtie nazývajú subjektívnymi, tieto objektívnymi), slovom všetko to, čo nerozlučné spolunažívanie predstavuje najobťažnejším a najnemožnejším. Oprávnenosť týchto príčin sa snažia z rôzneho stanoviska dokazovať, uvádzajú predovšetkým záujem oboch manželov, či je už jeden z nich nevinný a preto mu má byť daná možnosť od druhého sa oslobodiť, alebo je vinníkom a práve preto má byť vypustený z nepohodlného a nanúteného zväzku: ďalej uvádzajú dobro dieťaťa, ktoré je pozbavené náležitej výchovy, keďže nesvornosťou a inými previneniami rodičov veľmi ľahko môže byť pohoršované a privedené na rázcestie; napokon všeobecné blaho spoločnosti ľudskej, ktoré si vraj nutne vyžaduje, aby boli zrušené manželstvá, ktoré nie sú viac vstave dosiahnuť cieľ, vytýčený im prírodou; napokon sa uzákonenie rozvodov žiada i z toho dôvodu, aby sa z čiastky predišlo zločinom, ktorých sa je čo obávať následkom spolužitia takýchto manželov, z čiastky aby sa zo dňa na deň neznevažovali súdne dvory a autorita zákonov tým, že manželia, len aby dosiahli výrok rozvod povoľujúci, alebo úmyselné páchajú činy, pre ktoré je sudca oprávnený rozvod vyrieknuť, alebo takéto činy pred sudcom, skutkový stav dôkladne neznajúcim, i prísažne zapierajú. Preto — hovoria — zákony sa v každom prípade musia prispôsobiť všetkým týmto potrebám, zmeneným pomerom doby, ľudskému zmýšľaniu, ustanovizniam a zvyklostiam národov; tieto po­hnútky samy v sebe a svojim súhrnom tým väčšmi by mali jasne dokázať, že v určitých prípadoch musí byť rozvod bezpodmienečne prípustným.

Iní zasa s ešte väčšou odvážnosťou si myslia, že manželstvo, ako zmluva čisté súkromná, má byť ponechaná na súhlas a súkromné voľné uváženie stránok, ako je tomu pri uzavieraní iných súkromných zmlúv, preto hlásajú, že manželstvo môže byť zrušené z akéhokoľvek dôvodu.

47. Naproti všetkým týmto mienkam stojí ale neochvejne zákon Boží, Kristom v celom svojom rozsahu potvrdený, ktorý nemôže byť odstránený nijakým ľudským uznesením, mienkou národov alebo vôľou zákonodarcov: ,,Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ [Mt 19, 6.] Ak by ale človek toto rozlúčenie urážlivé predsa previedol, jeho konanie je neplatné, v nezmenenej platnosti ostáva ale výrok Kristov: „Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.“ [Lk 16,18.] Tieto Kristove slová sa vzťahujú na akékoľvek manželstvo aj na len prirodzený a legitímny zväzok, lebo pravému manželstvu patrí nerozlučiteľnosť, ktorá ho čo do rozlúčenia zväzku celkom vyberá spod ľubovôle stránok, ale i každej svetskej právomoci.

Tu si treba pripomenúť slávnostný výrok, ktorým tridentský koncil tieto zvláštnosti anatemaizoval: „Ktokoľvek tvrdí, že pre herézu alebo pre ťažké spolunažívanie alebo pre predstierané opustenie manžela možno rozviazať manželský zväzok: buď ako pohan…[Konc. Trident. Sed. XXIV., č. 5.] a okrem toho: Ktokoľvek tvrdí, že sa podľa náuky evanjelickej a apoštolskej pre cudzoložstvo jedného z manželov zväzok manželský rozviazať možno a že obaja i len nevinný, ktorý nedal podnet k cudzoložstvu za života druhého manžela, nové manželstvo uzavrieť nemôže a že ten, kto prepustiac cudzoložnicu, inú si vezme, cudzoloží: buď ako pohan… [Konc. Trident. Sed. XXIV, č 7.]

Keďže sa teda Cirkev nemýlila a nemýli, keď toto učila a učí, a isté je, že manželský zväzok ani pre cudzoložstvo nemôže byť rozviazaný, z toho je jasné, že tým menej je to prípustné pre iné, oveľa slabšie dôvody, ktoré na ospravedlnenie rozvodov uvádzajú, následkom toho sú celkom neopodstatnené.

48. Ťažkostiam, uplatňovaným proti stálosti manželského zväzku z uvedeného trojakého stanoviska dá sa ľahko odpomôcť. Spomínanému zlu sa predíde a hroziace nebezpečenstvá sa odstránia, keď sa v týchto krajných prípadoch povolí manželom neúplné oddelené žitie, bez porušenia totižto zväzku manželského. Dovolenosť takéhoto oddelenia je výslovne určená v zákone Cirkvi, v jasných slovách kánonov, rokujúcich o odluke od stola, lôžka i bývania. [Kodex Iur. Kan. cc. 1128 n.] Stanovenie dôvodov tohoto oddelenia, podmienok, spôsobov i záruk, ktorými má byť postarané o výchovu deti a neporušenosť rodiny, ako i odstránené, pokiaľ možno, všetky ujmy, ktoré by mohli vzniknúť manželom, deťom i celej spoločnosti, prináleží zákonom cirkevným alebo aspoň čiastočne i zákonom svetským, menovite nakoľko ide o usporiadanie dôsledkov občianskych.

Dôvody, ktoré sa uvádzajú na obranu nerozlučiteľnosti manželského zväzku a ktoré sme i podotkli, tou istou mierou platia ako pre vytvorenie nutnosti a možnosti rozvodov, tak i pre dôkaz, že nijakej vrchnosti neprináleží moc tieto povoľovať. Uvážiť treba ešte napokon, koľko veľavýznamných výhod svedčí pre nerozlučiteľnosť zväzku manželského na strane jednej, toľko skazonosného zla sa prejavuje, čo následok rozvodov na strane druhej a to tak pre jednotlivcov, ako pre celú spoločnosť ľudskú.

49. Keďže sa môžeme opäť odvolávať na učenie nášho predchodcu, netreba nám ani dokazovať, že akú bohatosť dobra obsahuje v sebe nerozlučiteľnosť zväzku manželského, takú hojnosť žatvy zla prinášajú so sebou rozvody. Na jednej strane nerozlučiteľnosť zväzku činí totiž manželstvá istými a bezpečnými, na druhej strane ale možnosť, ba pravdepodobnosť rozvodu spôsobuje menlivosť zväzku manželského alebo zaviňuje aspoň úzkosti a upodozrievania. Tu sa obdivuhodne posilňuje vzájomná blahosklonnosť a spoločné nažívanie, tam ale ponúkajúcou sa možnosťou rozchodu poľutovaniahodné oslabuje. Tu sa dostáva čistej vernosti manželov silných záruk, tam ale nebezpečných pokušení k nevernosti. Na jednej strane sa účinne napomáha plodenie, ochrana a výchova deti, na druhej sa ale tieto záujmy vystavujú tým najväčším nebezpečiam. Na jednej strane sa zabraňuje vzniku mnohých nezrovnalostí medzi rodinami a príbuznými, na druhej nabádajú k nim premnohé príležitosti. Na jednej strane sa nedorozumenia ľahko zamedzujú, na druhej ale tým hojnejšie a ľahšie rozsievajú. Jedným sa dôstojnosť a úlohy ženy v rodine i v celej spoločnosti znamenite zvelebujú a šťastne obnovujú, druhým ale nespravodlivé zaznávajú a uvrhujú ženy do nebezpečia, ,,že budú opustené, keď vášniam mužov zadosťučinili.“ [Lev XIII., Encyklika Arcan... op. cit., z 10. februára 1880.]

50. A keďže k záhube rodín — aby sme uzatvárali so slovami Leva XIII. — „a k zvráteniu štátnych moci nič nie je spôsobilejším, ako skazenosť mravov, ľahko možno nahliadnuť, že rozvody sú nanajvýš škodlivé záujmom rodín i štátov, keďže vznikajú z mravnej zvrhlosti, dokorán otvárajú bránu stále väčšej spustlosti súkromného i verejného života. Veľkosť tohoto zla ešte lepšie pochopíme, keď uvážime, že niet tej uzdy a moci, ktorá by povolené rozvody v budúcnosti udržať vedela v určitých, predom stanovených medziach. Vieme, že účinok príkladov je veľký, ale moc vášní ešte väčšia. Na základe takýchto podnetov sa bezuzdná rozvodová horúčka zo dňa na deň väčšmi šíri, stále viac a viac duší zachváti, ako nákazlivá choroba alebo strašlivá povodeň, po pretrhaní hrádzi všade sa rozlievajúca. [Tamže]

Preto, ako v tej istej encyklike čítame, ,,ak sa spôsoby zmýšľania nezmenia, rodiny i spoločnosť ľudská sa musia stále obávať, že budú zatiahnuté do všeobecného vzplanutia zápasu a borby.“ [Tamže] A naozaj zo dňa na deň rastúca skazenosť mravov a neslýchaná zvrhlosť rodinného života v krajoch, komunizmom celkom ovládaných, je dostatočným a smutným dôkazom pravdivosti všetkého, čo bolo v tejto veci pred 50 rokmi predpovedané.

51. Až doposiaľ, ctihodní bratia, sme s úctivosťou obdivovali ustanovenia najmúdrejšieho Stvoriteľa a Vykupiteľa ľudského pokolenia, vzťahujúce sa na manželstvo a spolu s bolesťou sme pozorovali, že presväté úmysly Božskej dobroty sú často pre ľudské poblúdenie a previnenia zmarené a nohami šliapané. Je preto prirodzené, že s otcovskou starostlivosťou hľadáme primerané spôsoby nápravy, ktorými by sa tieto tak nebezpečné zneužívania zamedzili a patričná úcta voči manželstvu sa obnovila.

Dopomôže nám k tomu oná bezpečná, zdravou filozofiou a svätou teológiou všeobecne uznávaná zásada, že všetko, čo sa odklonilo od pravosti, môže byť vo svojom pôvodnom stave obnovené len cestou zosúladenia s Božským úmyslom, ktorý je (podľa sv. Tomáša Akvinského) [Sv. Tomáša Akvinského, Summa theol. 1a 2ae q 91 a l - 2.] stelesnením dokonalej pravosti. Preto náš predchodca bl. páp. Lev XIII. právom použil proti naturalistom týchto prísnych slov: „Božsky potvrdením zákonom je, že veci, prírodou i Bohom ustanovené, sú pre nás tým užitočnejšie a spasiteľnejšie, čím väčšmi ostávajú vo svojom prirodzenom stave neporušenými a nezmenenými: Boli, ako stvo­riteľ všetkých vecí, veľmi dobre vedel, čo je ktorej pre vznik i udržovanie prospešné a všetky svojou vôľou a dômyslom tak usporiadal, že každá z nich musí primerane svoj cieľ dosiahnuť. Keď sa ale opovážlivosť a zlomyseľnosť ľudská odváži zmeniť a rozvrátiť prozreteľne stanovený poriadok vecí, vtedy i veci, ustanovené s tou najvyššou múdrosťou a k zvrchovanej užitočnosti, stanú sa škodlivými alebo prestanú slúžiť k úžitku, alebo preto, lebo s utrpenou zmenou stratili schopnosť spôsobovať dobro alebo preto, lebo Boh sám chce týmto potrestať pýchu a opovážlivosť ľudskú.“ [Lev XIII., Encyklika Arcan... op. cit., z 10. februára 1880.]

52. Je potrebné i vo veciach manželských opäť zaviesť správny poriadok, aby v ňom všetci ľudia spoznali Boží úmysel a snažili sa mu prispôsobiť.

Tejto snahe ale v prvom rade prekáža prílišná žiadostivosť telesná, ktorá je i nepochybne hlavnou príčinou hriechov proti stavu manželskému, a keďže človek nemôže ovládať svoje vášne, kým sa celkom nepodrobí Bohu, podľa poriadku, Bohom stanoveného, treba sa nám najskôr o toto postarať. Je totiž nezrušitelný zákon Boží, že každý, kto sa Bohu podriaďuje, s radosťou pociťuje, že pôsobením milosti Božej ovláda svoju žiadostivosť i náruživosti, kto sa ale protiví zákonu Božiemu, s hrôzou vidí a skusuje v sebe zúriť boj nezriadených náruživostí. Že je to takto múdre zariadené, krásne dokazuje sv. Augustín: ,,Je spravodlivé, aby sa nižšie podriaďovalo vyššiemu tým spôsobom, že každý, kto chce, aby mu bol podriadený od neho nižší, musí byť sám podriadený od seba vyššiemu. Uznávaj poriadok, maj na pamäti pokoj!“ Ty Bohu, telo tebe! Či môže byť niečo spravodlivejšieho? Niečo krajšieho? Ty si podriadený vyššiemu, nižší tebe: slúž tomu, kto ťa stvoril, aby zasa tebe slúžilo to, čo bolo stvorené k vôli tebe. Nepoznáme totiž, ani nehlásame toto poradie: Tebe telo a ty Bohu! ale: Ty Bohu; tebe telo! Ak teda zavrhneš ono Ty Bohu — nikdy nedosiahneš oného tebe telo! Keď ty nebudeš poslúchať Pána, budeš sám trápený vlastným sluhom.“ [Sv. Augus. Enarrat. in Ž 143.]

O tomto poriadku Božskej múdrosti svedčí na základe vnuknutia Ducha Svätého i veľký Učiteľ národov, ktorý sa voči starovekým mudrcom, zdráhajúcim sa vzdávať patričnú úctu Stvoriteľovi sveta, ktorého predsa dobre poznali, takto vyjadril: „Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá;“ a opäť: “Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam.“ [Rím 1, 24, 26.], lebo „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ [Jak. 4, 6.] Bez ktorej, podľa učenia apoštola národov, človek si nemôže podrobiť odbojnú žiadostivosť. [Porov. Rim 7, 8.]

53. Keďže teda človek nie je vstave náležité brzdiť tieto neskrotné žiadostivosti, kým sa duša so všetkou zbožnosťou a úctivosťou neodovzdá Stvoriteľovi, je preto nadovšetko potrebné, aby tí, ktorí uzavierajú svätý zväzok manželský, preniknutí boli hlbokou zbožnosťou, ktorá by riadila celý ich život a naplňovala celú ich dušu i vôľu zvrchovanou úctou k nekonečnej velebnosti Božej.

Veľmi dobre a s najzákladnejšou zásadou kresťanského života zhodne pokračujú tí duchovní pastieri, ktorí snúbencov napomínajú predovšetkým, aby vykonávali skutky zbožnosti, aby sa celkom odovzdali do vôle Božej. Jeho pomoc aby si vo všetkom vyprosovali, ku sviatostiam často pristupovali a vo všetkých svojich konaniach za všetko zbožnú vôľu preukazovali.

Veľmi sa mýlia tí, ktorí obíduc tento nadprirodzený prostriedok, myslia si, že i samotnými poznatkami prírodných vied (ako biológie, náuky o dedičnosti atď.) môžu ľudí presvedčiť o nutnosti ovládania telesnej žiadostivosti. Tým ale nechceme povedať, že by sa nesmelo použiť i pomoci a týchto prirodzených prostriedkov, nakoľko sú dovolenými, keďže ten istý Boh, pôvodca prírody i milosti, ustanovil, aby dobro jedného i druhého poriadku rovnako slúžilo k prospechu ľudskému. Veriaci preto môžu, ba i musia používať i púhych prostriedkov prirodzených. Mýli sa ale, kto si myslí, že tieto sú postačujúcimi zárukami manželského zväzku, alebo ich pokladá za účinnejšie, ako nadprirodzenú pomoc milosti.

54. Porovnanie manželstva a mravov so zákonmi Božími vo zväzku manželskom, bez ktorého sa jeho účinné obnovenie previesť nemôže, zjavne vyžaduje, aby každý s celou istotou a bez akéhokoľvek omylu poznal, o ktoré zákony vlastne ide? Keby sa zodpovedanie tejto otázky ponechalo iba rozumu alebo súkromnému výkladu zjavenej pravdy, je prirodzené, že by tým pravda sama bola zatienená mnohými omylmi a poblúdeniami. Keď toto platí o toľkých iných pravdách mravného poriadku, tým väčšmi o veciach, ktoré sa vzťahujú na manželstvo, kde náruživosť vášne tak ľahko môže napadnúť, zviesť a skaziť slabú prirodzenosť ľudskú; to tým väčšmi, keďže zachovávanie zákona Božieho vyžaduje od manželov často veľké a každodenné obete, čoho, ako skúsenosť učí, slabosť ľudská používa za ospravedlnenú zámienku nezachovania zákona.

Aby sa však nie znetvorený a predstieraný obraz zákona Božieho, ale jeho pravú a úprimné poznanie stalo osvietiteľom a vodítkom rozumu i životosprávy ľudí, je potrebné, aby sa so zbožnosťou a pohotovosťou v plnení vôle Božej spájala i detinská a pokorná poslušnosť voči cirkvi svätej. Kristus Pán totiž ustanovil Cirkev za učiteľku pravdy i v tých záležitostiach, ktoré sa vzťahujú na riadenie a spravovanie mravov, hoci mnohé z nich nie sú neprístupné ani rozumu ľudskému, ako totiž Boh vo veciach právd náboženských a mravných k prirodzenému rozumu pridal i svoje zjavenie, aby sa to, čo je správne a pravé „i za prítomných podmienok pokolenia ľudského od každého ľahko, s úplnou istotou a vylúčením každého omylu spoznané byť mohlo“ [I. Vat. Konc., sed. III., hl. 2.] „práve tak a tým istým cieľom ustanovil Cirkev i za strážkyňu a učiteľku všetkých právd, týkajúcich sa viery a mravov; preto ju veriaci musia poslúchať a podrobiť jej rozum i srdce, ak sa chcú uchrániť poblúdenia rozumu a skazenosti srdca. Aby sa teda sami nezbavili pomoci, ktorú im Pán tak veľkodušne poskytuje, musia zachovávať patričnú poslušnosť nielen voči slávnostne vyhláseným rozkazom Cirkvi, ale aj voči iným konštitúciám a dekrétom, ktorými sa určité zjavy a mienky ako zvrátené a nebezpečné označujú.“ [I. Vat. Konc., sed. III. hl. 4. Cod. Jur. Can., c. 1324.]

55. Práve preto sa kresťania musia zdržovať prílišnej voľnosti v úsudkoch a akejsi falošnej „autonómie“ zmýšľania ľudského, ktorá sa v prítomnej dobe, pri preberaní určitých otázok manželstva prejavuje. Nebolo by ozaj kresťana dôstojné, aby prijímal len pravdy, čerpané len z vnútornej povahy vecí a Cirkev, Bohom za učiteľku a správkyňu národov ustanovenú, nepokladal by za dosť oboznámenú s modernými záležitosťami a okolnosťami; alebo keby jej svoj súhlas a poslušnosť preukazoval len vo veciach, ktoré ona ukladá tými najslávnostnejšími uzneseniami, ako keby sa o jej rozhodnutiach iného druhu mohla predpokladať nesprávnosť alebo nedostatočnosť odôvodnenia, pohnútkami pravdivosti a počestnosti. Naproti tomu je príznačné pre každého pravého kresťana, či je už učeným alebo nevzdelaným, že sa dá viesť cirkvou vo všetkom, čo sa vzťahuje na vieru a mravy, cestou najvyššieho Pastiera, ktorý je zase zo svojej strany riadený Pánom naším, Ježišom Kristom.

56. Keďže je teda potrebné, aby sa všetko podľa zákona a úmyslov Božích usporiadalo, ak chceme dosiahnuť všeobecného a trvalého obnovenia manželstva, je nesmierne dôležité, aby boli veriaci o stave manželskom náležité poučovaní: slovom i písmom, nie zriedka, ani povrchne, ale často a rozvažité, s použitím jasných a závažných dôvodov, aby sa tieto pravdy hlboko vštepili do rozumu a prenikli až do hĺbky srdca. Nech spoznávajú a dôsledne uvažujú o tom, akú veľkú múdrosť, svätosť a dobrotivosť preukázal Boh pokoleniu ľudskému tým, že v rámci svätých zákonov ustanovil manželstvo a ešte väčšmi tým, že ho povýšil na obdivuhodnú dôstojnosť sviatosť, čím sa stalo hojným prameňom milostí pre kresťanských manželov, aby tak čisté a verne slúžiť mohli vznešeným cieľom manželstva, k prospechu a spaseniu vlastnému, svojich deti, spoločnosti a celého pokolenia ľudského.

A keď sa dnešní rozvrátitelia manželstva všemožne usilujú, aby pomocou prednášok, kníh, spisov a premnohých iných prostriedkov skazili duše, zvádzali srdcia, čistotu manželstva obracali na posmech a vyvyšovali tie najpodlejšie previnenia, tým väčšmi vy, ctihodní bratia, ktorých „Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou“ [Sk 20, 28.], sa musíte zo všetkých síl usilovať o to, aby ste sami i pomocou kňazov, vám zverených, poprípade schopných laikov k tomu vyvolených, ktorí sú Katolíckou akciou, nami tak obľúbenou a odporúčanou k pomoci hierarchickému apoštolátu prihraní, každým spôsobom stavali proti poblúdeniam pravdu, proti ošklivosti previnenia skvelosť čistoty, proti otroctvu vášní slobodu synov Božích, [Porov. Jn 8, 32n; Gal 5, 13.] proti hriešnej ľahkosti rozvodov, večnú stálosť opravdivej lásky manželskej a doživotnej neporušiteľnosti raz danej prísahy vernosti.

Preto budú kresťania z celého srdca ďakovať Bohu, že sú Jeho prikázaním viazaní a vzácnym násilím pridržovaní k tomu, aby sa čo najväčšmi stránili modloslužby tela a hanebného otroctva vášní. S hlbokým odporom a so všetkou pozornosťou sa budú vyhýbať tým prázdnym názorom, ktoré sa dnes na úkor pravej dôstojnosti ľudskej slovom i písmom pod menom „dokonalého manželstva“ všade rozširujú a ktoré z dokonalého manželstva činia „manželstvá skazené“, ako sa na to už právom poukázalo.

57. Ale takéto zdravé poučovanie a náboženská výchova vzhľadom k manželstvu nemôže mať nič spoločného s onou prehnanou výchovou fyziologickou, s ktorou dnes niektorí takzvaní reformátori manželského života prichodia vraj na pomoc manželom, veľa prednášajúc o takých otázkach fyziologických, z ktorých sa čerpá skôr zručnosť hrešenia, ako spôsobilosť čistej životosprávy.

Preto, ctihodní bratia, zo srdca si osvojujeme slová, ktorými sa náš predchodca bl. páp. Lev XIII. vo svojej encyklike o manželstve k biskupom celého sveta obrátil: ,,Nakoľko len vystačíte s vašimi silami a nadväznosťou, usilujte o to, aby sa u všetkých národov, zverených vašej opatere, zachovala úplnou a neporušenou náuka, ktorú Kristus Pán a apoštoli ako tlmočníci Božskej vôle učili a ktorú Cirkev svätá vždy zbožne zachovávala a kresťanom v každom veku zachovávať prikazovala.“ [Lev XIII., Encyklika Arcan... op. cit., z 10. februára 1880.]

Ale ani najlepšia výchova, Cirkvou poskytovaná, sama v sebe nepostačuje, aby sa dosiahlo opätovného zrovnania manželstva so zákonom Božím: s prijímaním náuky o kresťanskom manželstve musí sa spojiť u manželov ešte i pevná vôľa zachovávať sväté zákony Božie i prírodné, o manželstve ustanovene. Nech sa teda slovom i písmom čokoľvek tvrdí a rozširuje, manželia nech sú vždy rozhodnutí s pevnou a stálou vôľou, bez akéhokoľvek váhania pridŕžať sa prikázania Božieho vo všetkom, čo sa vzťahuje na manželstvo: byť si vzájomne láskavé na pomoci, zachovávať vernosť v čistote, neporušiť nikdy trvalosť zväzku manželského, práva manželstvom nadobudnuté vždy mierne a kresťanský užívať, menovite na začiatku manželstva, aby, keby okolnosti neskoršie vyžadovali zdržanlivosť, obe strany, súc k tomu už navyknuté, ľahšie ju znášali.

Aby si manželia túto pevnú vôľu nadobudli, zachovali a ňou sa riadili, veľmi im bude na pomoci častejšie uvažovanie o svojom stave a stále pamätanie na sviatosť, ktorú prijali. Nech si preto často pripomínajú, že k plneniu povinností a zachovaniu dôstojnosti svojho stavu boli zvláštnou sviatosťou posvätení a posilnení, ktorej účinná sila, hoci nezmazateľný znak nevtláča, predsa stále pôsobí. Nech rozjímajú o útechy plných slovách svätého kardinála Bellarmina, ktorý spolu s inými vynikajúcimi teológmi zbožne takto cíti i píše: ,,O sviatosti manželstva možno uvažovať z dvojakého hľadiska: z čiastky keď sa udeľuje, z čiastky vo svojom trvaní po udelení. Sviatosť táto sa podobá Eucharistii, ktorá je sviatosťou nielen vo svojom vzniku, ale i v trvaní; kým teda manželia žijú, ich spojenie je stále sviatosťou Krista a Cirkvi. [S. Rob. Bellarmin. De Controversiis, zv. I. De Matr. controvers. II. hl. 6.]

Aby ale milosť tejto sviatosti rozvinúť mohla plnosť svojej účinnosti, k tomu sa vyžaduje, ako sme už naznačili, spolupráca manželov; a táto spočíva v tom, že sa usilujú, nakoľko im je to len možné, vlastnou prácou a všetkou usilovnosťou plniť povinnosti svojho stavu. Ak je v prirodzenom poriadku potrebné ľudskej obetavosti k tomu, aby sily Bohom stvorené náležíte prejavili svoje schopnosti a kde tejto obetavosti niet, neprinášajú nijaký úžitok, práve tak i v poriadku milosti musia byť sily, vložené po prijatí sviatosti do duše, vlastnou prácou a príčinlivosťou človeka používané. Nech teda manželia nezanedbávajú milosť sviatosti, ktorá je v nich uložená [Porov. 1 Tim 4, 14.], ale nech sa venujú usilovnému plneniu svojich povinností a skúsia, keď sú tie i akokoľvek ťažké, zo dňa na deň väčšmi budú skusovať na sebe silu milosti. A keby ich ťažkosti svojho stavu občas i veľmi zmorili, nech sa nedajú znechutiť, ale nech pokladajú pre seba mienenými slová o sviatosti posvätenia kňazstva, ktoré sv. Pavol napísal svojmu milovanému učeníkovi, aby ho povzniesol nad ťažkosti a trápenia, ktorými bol sužovaný: ,,Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ [2 Tim 1, 6-7.]

58. Všetko však, čo sme doteraz povedali, ctihodní bratia, závisí veľkou mierou od vzdialenejšej i bezprostrednej prípravy snúbencov k manželstvu. Nemožno zapierať, že pevný základ šťastného manželstva i stroskotanie nešťastného sa pripravuje v duši mladíka i dievčaťa už v časoch detstva a mladosti. Lebo právom sa treba obávať, že tí, ktorí pred manželstvom vo všetkom len seba a svoj prospech hľadali, všetkým svojim i menej čestným žiadostiam vyhovovali, ostanú takými i počas manželstva a budú žať, čo siali [Porov. Gal 6, 9.], medzi múrmi domácnosti nájdu iba žiaľ, smútok, vzájomné pohŕdanie, nezrovnalosti, odklon duši, unudenie manželského života a čo je najhoršie: samých seba so všetkými svojimi, bezuzdnými náruživosťami.

Snúbenci musia teda prijímať sviatosť stavu manželského v náležitom duševnom rozpoložení a dobre pripravení, aby si mohli vzájomne poskytovať posilu v tmavých i jasných chvíľach života a najmä, aby si mohli zaistiť spásu večnú a pretvoriť sa vo vnútorného človeka na mieru veku plnosti Kristovej. [Porov. Ef 4, 13.] To im dopomôže i k tomu, aby sa takými ukázali i voči svojim deťom: aby totiž otec bol ozaj otcom, matka ozaj matkou, skrze ktorých zbožnú lásku a dôkladnú starostlivosť bude domáci krb i pri tom najväčšom nedostatku uprostred tohoto slzavého údolia pre deti akýmsi odleskom oného raja, do ktorého umiestil Stvoriteľ pokolenia ľudského našich prvých rodičov. Preto budú vedieť svoje deti i ľahšie vychovávať v dokonalých ľudí a kresťanov, preniknutých priamosťou zásad Cirkvi katolíckej a vštepiť im i tú šľachetnú prítulnosť a lásku k vlasti, ku ktorej sme z úctivosti a povďačnosti duše povinní.

59. Preto, ako tí, ktorí raz do stavu manželského vstúpiť chcú, tak všetci, ktorým je výchova kresťanskej mládeže zverená, nech stále majú na pamäti túto okolnosť a nech svedomité pripravujú všetko pre jej radostné uzavretie a odstraňujú všetky príčiny žalostných pomerov manželských, majúc stále na mysli pripomienky našej encykliky o výchove: ,,Od útlej mladosti treba zabraňovať zlé náklonnosti a napomáhať dobré, nadovšetko sa ale má nadprirodzenými pravdami a prostriedkami milosti osvecovať rozum a posilňovať vôľa, lebo bez toho nik nemôže ovládať svoje zlé náklonnosti, ani dosiahnuť patričnej výchovnej dokonalosti Cirkvi, ktorá je dokonale a úplne vystrojená Božskou náukou a sviatosťami, aby mohla byť účinnou učiteľkou pokolenia ľudského.“ [Encyklika Divini illius Magistri, z 31. dec. 1929.]

61. A keďže úplné zachovávanie zákonov Božích a počestnosť manželstva je často do veľmi ťažkého položenia uvrhnutá práve následkom toho, že manželia trpia prílišnou skromnosťou alebo i veľkým nedostatkom hmotných životných potrieb, nevyhnutné je tým najvhodnejším spôsobom ich v ťažkostiach vypomáhať.

62. Tu na prvom mieste sa treba starať o to, o čom sa už náš predchodca bl. páp. Lev XIII. zmieňuje [Encyklika Rerum Novarum, z 15. mája 1931.], že totiž v každom štáte musia byť hospodárske i sociálne pomery tak usporiadané, aby každý otec rodiny mohol si toľko zarobiť, koľko je potrebné k výžive jeho vlastnej manželky i detí podľa rôznych sociálnych i miestnych pomerov, ,,lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.“ [Lk 10, 7.] a kto mu ju upiera, čiže nedáva v patričnej miere, dopúšťa sa nespravodlivosti, ktorú Písmo sv. zaraďuje medzi tie najťažšie hriechy [Porov. Dt 24, 14, 15.]; nie je ale dovolené dohodnúť ani tak malicherné mzdy, ktoré by podľa časových podmienok a okolnosti, v ktorých rodina žije, nepostačovali k jej vyživeniu.

Aj o to treba dbať, aby sa manželia samotní a to ešte pred uzavretím manželstva snažili odstrániť hmotné prekážky manželstva alebo tieto aspoň zmenšili a dali sa od skúsených osôb poučiť o spôsoboch, ako by mohli zo svojich prostriedkov dobre a počestné vychádzať. Ak by ale sami k tomu nijako neboli schopní, treba sa starať o spojenie viac osôb toho istého položenia a zakladaním súkromných i verejných združení týmto veľkým životným ťažkostiam odpomáhať. [Porov. Encyklika Rerum Novarum z 15. mája 1891.]

63. Ak by ale ani všetky tieto naznačené spôsoby nepostačovali k pokrytiu potrieb, menovite ak je rodina početnejšia alebo k zárobkovej činnosti menej schopná, je absolútnou požiadavkou lásky k blížnemu, aby táto doplnila, čo sa núdznym nedostáva a je povinnosťou menovite bohatých, aby sa tých najchudobnejších zaujali a tí, ktorí vlastnia majetky prebytočné, nemajú ich vynakladať na účely márnivé alebo priamo premrhať, ale obetovať k záchrane života a zdravia tých spolublížnych, ktorým chýba i to najnutnejšie. Tí, ktorí skrze chudobných obetujú Kristovi svoje majetky dostanú, od Pána, keď tento príde svet súdiť, zvrchovanú odmenu, tí ale ktorí sa opačne zachovajú, budú potrestaní [Mt 25, 34n.], lebo nie nadarmo upozorňuje apoštol: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?" [1 Jn 3, 17.]

64. Kde súkromné prostriedky nepostačujú, je úlohou verejnej autority napomáhať nedostatku, menovite keď ide o vec pre dobro spoločnosti ľudskej tak dôležitú, aby sa totiž rodinám i manželom zabezpečilo položenie, ľudí dôstojné. Keď sa rodinám, najmä mnohočlenným, nedostáva zodpovedných bytov, keď muž pri najlepšej vôli nemá príležitosť pracovať a na živobytie zarobiť, keď sa predmety každodennej potreby môžu zaopatriť len za prehnané ceny, keď sú matky na veľkú škodu rodinného knihu nútené zarábať na živobytie alebo keď sa im cez materstvo popri riadnych alebo i mimoriadnych prácach nedostáva zodpovednej stravy, liekov a pomoci skúseného lekára a iných potrebných vecí: každému je jasné, ako veľmi sú manželia skľúčení, ako ťažko im príde viesť riadny život rodinný a zachovávať prikázania Božie, ale tiež, aké veľké nebezpečie môže z toho vzniknúť pre verejnú bezpečnosť, prospech, ba i samotné jestvovanie štátu, keď sa takíto ľudia vženú do toľkého zúfalstva, že už ľahko prídu na myšlienku, že by mohli azda veľa ťažiť z rozvratu štátneho a všetkého poriadku, keďže už ničoho nemajú, čo by mohli stratiť.

Preto úradom, ktorým je zverená starosť o štát a spoločné dobro, nemôžu zanedbávať otázku hmotných potrieb manželov a rodín bez ohrozovania bezpečia občianstva a záujmov spoločnosti. Preto je potrebné, aby pri vynášaní zákonov a zhotovovaní štátneho rozpočtu nezabudli postarať sa o pomoc pre ubiedené rodiny, ba pokladali túto povinnosť za poprednú úlohu svojej vládnej moci.

Tu ale so žiakom pozorujeme, že kým je často ochotne postarané o rýchlu a výdatnú pomoc pre nezákonnú matku a jej dieťa (hoci i táto musí byť podporovaná, aby sa vyhlo ešte väčšiemu zlu), zákonitej býva pomoc alebo vôbec odoprená alebo veľmi skúpo a akoby len na nátlak udelená.

65. Blaho manželstva a rodiny však, ctihodní bratia, musí byť prvoradým záujmom štátnej moci nielen pokiaľ ide o hmotný prospech, ale i dobro výslovne duševné: vynášania totiž a svedomitého zachovávania zákonov, týkajúcich sa manželskej vernosti a vzájomnej pomoci manželov, lebo ako nás dejiny poučujú, prospech štátu, ani dočasné blaho občianstva nemôže byť bezpečné, ani trvalé, keď je otrasený základ, na ktorom spočíva: správny poriadok mravný a keď sa neprávosťami občanov zatarasuje prameň, z ktorého vzniká spoločnosť: manželstvo a rodina.

66. K záchrane mravného poriadku ale nijako nepostačujú vnútorné sily a tresty spoločnosti, ale ani oboznamovanie ľudí s krásou a potrebnosťou cnosti — k tomu všetkému sa nutne musí pripojiť cirkevná autorita, ktorá osvecuje rozum pravdou, riadi vôľu, a Božou milosťou posilňuje krehkosť ľudskú: takouto autoritou je ale jedine Cirkev, ustanovená Kristom Pánom. Preto v mene Pána napomínanie všetkých najvyšších držiteľov štátnej moci, aby vo svornom priateľstve nažívali s Cirkvou Kristovou a priateľstvo toto stále utužovali, aby sa takto spoločnou prácou a usilovnosťou oboch moci odstránili ohromné škody, ktoré následkom zaplavenia manželstva i rodiny drzými voľnosťami, ohrozujú nielen Cirkev, ale i celú spoločnosť svetskú.

67. V plnení tejto ťažkej úlohy môžu byť Cirkvi veľmi na pomoci občianske zákony, ak sa vo svojich ustanoveniach budú pridržiavať predpisy zákona Božieho i cirkevného a budú stíhať previnilcov proti týmto. Veľmi mnohí si totiž myslia, že čo je dovolené alebo aspoň nie je trestané zákonmi štátu, je im dovolené i podľa zákona mravného; ba dopúšťajú sa takýchto skutkov i proti hlasu svojho svedomia, lebo Boha sa neboja a niet sa im čo obávať ani zákonov ľudských — preto sa stávajú príčinami skazy nielen vlastnej, ale i mnohých spolublížnych.

Následkom toho súladu s Cirkvou niet sa čo obávať nejakého nebezpečia, čiže zmenšenia práv a integrity štátu; bez základné a neopodstatnené sú takéto domnienky a obavy, ako na to už Lev XIII. skvele poukázal: ,,Niet pochybnosti o tom, hovorí, že Kristus Pán zakladateľ Cirkvi, chcel cirkevnú moc odlíšiť od moci svetskej, aby jedna i druhá vo svojom obore voľne a ľahko mohla vykonávať svoju právomoc, s podmienkou však, ktorá je veľmi prospešná pre obe moci a dôležitá pre všetkých ľudí, aby totiž medzi nimi vládla jednotnosť a svornosť. Keď svetská moc je vo všetkom oboznámená s posvätnou autoritou Cirkvi, slúži to k veľkému úžitku oboch strán. Jedna získava na dôstojnosti a pod dozorom náboženstva jej vláda nebude nikdy nespravodlivou, druhej sa ale dostáva pomoci a ochrany v spoločnom záujme veriacich.“ [Lev XIII., Encyklika Arcan... op. cit., z 10. februára 1880.]

68. Aby sme ale uviedli i najnovší a vznešený príklad, práve v uvedenom zmysle a podľa správneho poriadku a zákona Kristovho sa stalo, keď v slávnostných dohodnutiach, šťastne uzavretých medzi Svätou stolicou a kráľovstvom talianskym, bola ustanovená pokojná dohoda a priateľská spolupráca i vo veciach manželských, ktorá je dôstojná slávnych dejín a posvätných pamätností talianskeho národa. V lateránskych zmluvách sa totiž ustanovuje: „Taliansky štát, chcejúc prinavrátiť manželstvu ako základu rodiny dôstojnosť, porovnávajúcu sa s katolíckymi tradíciami svojho ľudu, uznáva občianskoprávne účinky sviatosti stavu manželského, ktorý sa riadi predpismi práva cirkevného.“ [Konkord. art. 34; Acta Apost. Sed. XIII./1929/s. 290.] K tejto základnej zásade sú potom pripojené ďalšie ustanovenia vzájomného dohodnutia.

Tieto dohodnutia môžu byť príkladom i dôkazom pre všetkých, že i v dnešnej dobe, keď sa tak často hovorí o úplnej odluke štátnej moci od Cirkvi, ba od každého náboženstva, môžu sa tieto dve najvyššie moci, bez akejkoľvek vzájomnej ujmy vlastných práv a suverénnej moci, spojiť a spojiť vzájomnými dohodami a priateľskými zmluvami k spoločnému dobru jednej i druhej spoločnosti a obe moci sa môžu spoločne starať o záležitosti manželské, aby sa odstránili skazonosné nebezpečia, ba už-už hroziaca záhuba kresťanského manželstva.

69. Želáme si, ctihodní bratia, aby všetko, o čom sme tu s vami pastierskou horlivosťou pohnutí uvažovali, bolo medzi našimi milovanými synmi, vašej starostlivosti bezprostredne zverenými, podľa zásad kresťanskej múdrosti čo najúčinnejšie rozširované, aby všetci jasne spoznali zdravú náuku ohľadom manželstva, „aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ [Tit. 2, 12-13.]

Kiežby dal všemohúci Otec, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ [Ef 3, 15.], ktorý posilňuje krehkých a dodáva odvahy váhajúcim a majúcim bázeň, kiežby dal Kristus Pán a Spasiteľ, „zakladateľ a zdokonaľovateľ prevelebných sviatostí“ [Konc. Trident., sed. XXIV.], ktorý učinil z manželstva mystický obraz svojho nevysloviteľného spojenia s Cirkvou, kiežby dal Duch Svätý, Boh lásky, svetlo srdca a silu rozumu, aby všetko, čo sme povedali v prítomnej encyklike o sviatosti stavu manželského, o obdivuhodnom zákone a vôli Božej vzhľadom k nemu, o panujúcich bludoch a nebezpečenstvách, ako i o prostriedkoch, ktorými im možno čeliť, bolo od každého dobre porozumené, ochotne prijaté a pomocou milosti Božej plnené, aby v kresťanských manželstvách opäť prekvitala a prospievala Bohu zasvätená plodnosť, bezúhonná vernosť, neporušená stálosť, vznešenosť sviatosti a plnosť Božej milosti.

Aby to dobrotivý Boh, pôvodca všetkých milostí, pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte [Flp 2, 13.] vo svojej nesmiernej láskavosti a všemohúcnosti učiniť a nám dopriať ráčil, kým pokorným srdcom vysielame vrúce modlitby k Trónu Jeho milosti, ako záruku požehnania všemohúceho Boha, udeľujeme vám, ctihodní bratia, kňazstvu i ľudu, vašej horlivej a ostražitej starostlivosti zverenému, so všetkou láskou naše apoštolské požehnanie.

Dané v Ríme, u sv. Petra, dňa 31. decembra 193O, v deviatom roku nášho Pontifikátu.

Pripravil: Sac.ThLic. Bartolomej Juhás, SDB

© Stránka Katolícka sociálna náuka