Kňaz a miništranti mierne sklonení pokračujú:  | ||
| ℣. Deus, tu convérsus vivificábis nos. ℟. Et plebs tua lætábitur in te. ℣. Osténde nobis, Dómine, misericórdiam tuam. ℟. Et salutáre tuum da nobis. ℣. Dómine, exáudi oratiónem meam. ℟. Et clamor meus ad te véniat. ℣. Dóminus vobíscum. ℟. Et cum spíritu tuo. | ℣. Bože obráť sa k nám a oživ nás. ℟. A ľud tvoj radovať sa bude v tebe. ℣. Ukáž nám, Pane svoje milosrdenstvo. ℟. A daj nám svoje spasenie. ℣. Pane vyslyš moju modlitbu. ℟. A volanie moje nech dôjde ku tebe. ℣. Pán s Vami. ℟. I s duchom tvojím. | |
Kňaz vystupuje k oltáru ako kedysi Ježiš Kristus na Kalváriu, aby tu Bohu priniesol najsvätejšiu obetu. V nasledujúcej modlitbe vyjadruje hlbokú úctu pred novozákonnou Svätyňou svätých, eucharistickým obetiskom, najsvätejším miestom v chráme, posväteným skutočnou prítomnosťou Božou. Najposvätnejšia časť starozákonného chrámu – svätyne - do ktorej smel vkročiť iba veľkňaz a to iba raz za rok, bola iba odtieňom novozákonného oltára, na ktorom sa obnovuje vykupiteľská obeta Kristova. Preto Cirkev svätá vkladá kňazovi do úst ďalšiu modlitbu, v ktorej opäť prosí o očistenie. | ||
| Orémus. Aufer a nobis, quaesumus, Dómine, iniquitátes nostras: ut ad Sancta sanctórum puris mereámur méntibus introíre. Per Christum, Dóminum nostrum. Amen. | Modlime sa. Odním od nás, prosíme teba Pane, naše neprávosti, aby sme si zaslúžili vstúpiť s čistou mysľou do svätyne svätýň. Skrze Krista, Pána nášho. Amen. | |
Modlitbu zakončí sklonený nad oltárom a složenými rukami sa dotýka oltára, symbolu Krista. Potom bozká oltár, ako základný kameň, znázorňujúci Krista, pričom sa modlí ďalej: | ||
| Orámus te, Dómine, per mérita Sanctórum tuórum, quorum relíquiæ hic sunt, et ómnium Sanctórum: ut indulgére dignéris ómnia peccáta mea. Amen. | Prosíme teba, Pane, ráč mi odpustiť všetky hriechy pre zásluhy tvojich svätých, ktorých ostatky sú tu, i všetkých svätých. Amen. | |