|
||||||
|
Tento veľký biskup a mučeník narodil sa v trieťom storočí zo vznešených a bohatých mešťanov rímskych na ostrove Sardinii. Roku 310 počas prenasledovania kresťanov uväznení boli horliví kresťanskí rodičia i s dietkami a odvedení boli do Ríma. Na ceste zomrel utýraný otec a bôľná matka, menom Restituta, usadila sa po svojom vypustení z väzenia v Ríme i s oboma dietkami, synom Eusebiom a dcérkou, i starala sa usilovne o ich dobré kresťanské vychovanie.
Syn Eusebius bol nadaný skvelými vlohami a pokračoval s veľkým prospechom vo vedách, najmä bohosloveckých a pri tom zachoval mladosť svoju cnosťami kresťanskými. Keď dokončil učenie sa vo vedách, pápež Melchiades pokrstil ho i sestru. Pápež Sylvester I. ustanovil učeného a nábožného Eusebia lektorom (predčítateľom) v jednom chráme rímskom. Neskôr odišiel do mesta Verceli. I tu vyznačoval sa už čo podriadený kňaz výtečnými cnosťami a nábožným životom. Po smrti miestneho biskupa vyvolený bol jednohlasne od kňažstva a veriaceho ľudu na uprázdnenú stolicu biskupskú. A veriaci neboli sklamaní v nádejach svojich. Eusebius bol dokonalým vzorom biskupským. Oproti sebe bol prísny, podroboval sa najpríkrejšiemu pokániu a svätý pokoj duševný žiaril mu s tvári. Milostivý Boh osvietil ho tak, že múdrosť jeho bola obdivuhodná; i tie najskrytejšie pravdy sv. náboženstva odkrýval hravé. Hneď po voľbe chytil sa s celým srdcom opravovať kázeň (poriadok) podriadeného kňažstva. Skvelým príkladom svojím viedol kňažstvo ku zbožnému a vzornému životu. I pohol kňažstvo r. 354 k tomu, aby bývalo spoločne a viedlo život kláštorský. Toto semenisko správcov duchovných, ktoré sriadil horlivý sluha Boží Eusebius ku vzdelávaniu a napraveniu kňažstva, oslavuje sv. Ambróz krásnymi výpoveďami. On volá: «Čože je podivnejšieho, než takýto spôsob života? Všetko je hodné, aby bolo nasledované. Prísnosť pôstu nahraďovaná býva pokojom a mierom duševným. Tu udržovaný býva človek silou príkladnou. To, čo sa zdá byť preťažkým prírode, stáva sa ľahkým a príjemným skrze obyčaj. Človek cíti nevýslovné nasladenie v konaní cnosti. Človek nebýva roztržitým mnohými prácami, prekážaným hrmotom sveta, znepokojovaným nepotrebnými návštevami. Z takejto školy, kde modlitba a práca, rozjímanie a oslavovanie Boha zamieňajú sa vo dne i v noci, kde mier duševný a pokoj srdca uľavujú pritom zapieranie seba, vychádzali najzbožnejší biskupi a neohrožení mučeníci. To bolo skvelé ovocie prác a namáhaní horlivého biskupa Eusebia.
A pritom pracoval horlivý sluha Boží i na spáse podriadených veriacich. Horlivé hlásaval slovo Božie; napomínal srdečne k polepšeniu života. A mnohí vlažní kresťania privádzaní bývali srdečnými a prenikajúcimi napomínkami na cestu spasenia. Mnohí mládenci i vznešené panny posvätili život svoj večnej čistote. V krátkom čase stala sa v meste Verceli veľká zmena k lepšiemu bohumilému životu. Najväčší hriešnici obracali sa a činili prísné pokánie za hriechy svoje. Veď neboli v stave vzdorovať sile pravdy, s jakou hovorieval k ich srdciam zbožný biskup, ani láskavosti, ktorá sa žiarila z jeho očú, ani skvelým príkladom jeho svätého života.
Ale predsa svätosť života, cnosti horlivého sluhu Božieho nemohly prekaziť, aby bol skúšaný zármutkom a prenasledovaním. Najsvätejšia prozreteľnosť Božia určila Eusebiovi ťažký a bolestný beh života pozemského. Milostivý Boh, ktorý poprial vernému sluhovi Svojmu veľké dary ducha a milosti srdca, uzavrel, aby tieto dary vynakladal ku spáse a požehnaniu veriacich kresťanov. A v tejto službe ma!y sa cnosti Eusebiove vyskúsiť ako zlato v ohni.
Roku 355 napádaná bola sv. cirkev kacierskymi Ariánami, ktorí zavdávali jej bolestné rany. Cisár Konštancius bol horlivým podporcom tohoto bezbožného kacierstva. Opravdiví kresťania boli nútení znášať mnohé násilenstvá. I sv. Eusebius trpel mnoho za horlivé vyznávanie a hájenie pravého učenia Kristovho. Poslanci pápeža Libéria nahovorili učeného horlivého biskupa Eusebia, aby mužne prekážal nástrahám bezbožných a mocných Ariánov, i aby rozhodne vystúpil proti kacierskemu biskupovi Valensovi ako niekedy sv. apoštol Peter proti čarodejníkovi Šimonovi.
Pápež Liberius robil prípravy ku všeobecnému snemu cirkevnému, ktorý mal sa ohradiť proti vzmáhajúcemu sa kacierstvu Ariovmu a násilenstvám nepovolaného cisára, ktorý ukrutne prenasledoval pravoverných biskupov. I násilnícky cisár Konštancius žiadal si snem cirkevný, a to preto, aby nanútil kacierstvo celej sv. cirkvi a znivočil sv. Athanásia, ktorý neohrožene s veľkou silou bránil božstvo Pána Ježiša Krista. Cisár býval vtedy v meste Miláne a pozval s hrozbou všetkých biskupov západných na snem miestny (synodu) do mesta svojho prestolného. Mnohí biskupi dali sa nastrašiť a prišli do Milána. Sv. Eusebius nedostavil sa, hoci nemal do Milána iba deň cesty. On bol presvedčený, že v tom sneme cirkevnom nebude slobody, ktorá je potrebná ku rokovaniu o tak vážnej veci. Ariáni a cisár naliehali na neho listovne, aby sa ustanovil na sneme. I prišiel do Milána s poslancami pápežskými a vstúpil odhodlane do shromaždenia. Cisár a kacierskí biskupi žiadali, aby podpísal odsúdenie sv. Athanásia. Sv. Eusebius riekol smele, že je treba skôr, než bude reč o sv. Athanásiovi, aby sa dokázala pravovernosť všetkých prítomných biskupov; lebo že sú tam mnohí, o ktorých je známo, že pridŕžajú sa bludných učení. I predostrel vyznanie viery, ktoré ustálené bolo na všeobecnom sneme cirkevnom v Nicei a osvedčil sa, že je hotový konať všetko, čo sa bude žiadať od neho, keď všetci prítomní biskupi podpisami svojimi ku tomu vyznaniu sa prihlásia. Všetci pravoverní biskupi súhlasili, iba Ariáni nie a menovite kaciersky biskup Valens. Tento tvrdil v bezbožnosti svojej, že takýmto činom nepríde sa k cieľu. A tento opovážlivý kacier prinútil bol hrozbou cisárovou mnohých biskupov k tomu, že po predku podpísali odsúdenie sv. Athanásia. I sv. Dionysius, biskup z Milána, učeník sv. Eusebia, podpísal bol odsúdenie sv. Athanásia pod tou podmienkou, že Ariáni príjmu vyznanie viery snemu v Nicei.
Opovážliví Ariáni predostreli odsúdenie sv. Athanásia i sv. Eusebiovi s podpisom sv. Dionysia. Ale horlivý biskup, ktorý vo svojej obozretnosti a múdrosti prehliadol klam úskočných kacierov, odoprel to rozhodne a riekol, že on nemôže urobiť taký prenáhlený krok, a to i preto, že on ako starší biskup má povinnosť pred sv. Dionysom, ktorý mu bol poručníkom. Úlisní Ariáni zotreli hneď podpis sv. Dionysia, ale naľakali sa, keď sv. Eusebius i sv. Dionysius nechceli podpísať a uznať odsúdenie sv. Athanásia. V sneme nastal kriklavý nepokoj. Veriaci ľud, ktorý bol shromaždený pri miestnosti snemovej a oddelený bol od rokujúcich biskupov len oponou, začal veľkým hlasom nariekať a žalovať sa, že biskupi zrušili čisté kresťanské náboženstvo. Následkom tohoto výstupu povolal cisár Konštancius shromaždenie cirkevné do svojho paláca, čo si Ariáni dávno želali. Tu žiadal rozhodne násilnícky cisár a hrozil sa britkým mečom, aby poslanci pápeža rímskeho, sv. biskupi Eusebius, Dionysius, storočný starec Hosius z Korduby, Hilárius z Poatié (Poitiers), Lucifer z Kalarisu (Cagliari) podpísali odsúdenie sv. Athanásia.
Horliví sluhovia Boží odhodlane riekli cisárovi, že toto pokračovanie je nespravodlivé, že sa narušuje tým poriadok právny ohľadom miesta, žalobníkov a sudcov. Oni riekli smelo do očú cisárovi Konštanciusovi, že nadužíva svoju moc panovnícku, keď chce byť sudcom vo veciach viery, že podporuje kacierov. I napomínali ho srdečne, aby si rozvážil, že je len človekom a že i ako cisár podriadený je Bohu, ktorý odplatí mu podľa skutkov jeho. Násilnícky Konštancius rozpálil sa neukrotiteľným hnevom, tak že chcel povraždiť všetkých, ale z obavy pred rozhorčeným veriacim ľudom ukrotil svoj hnev, a uspokojil sa s tým, že ich chcel vyhnať do odľahlých krajín. Biskupi mali ešte dosť času, že sa mohli utiecť do chrámu. Za dva dni zotrvávali s veriacimi v chráme Božom na skrúšených modlitbách a pri speve žalmov. Od razu vtrhol plukovník s vojakmi do svätyne a násilne odviedli horlivých biskupov od stupňov oltára do vyhnanstva.
Sv. Dionysius, biskup milanský, odvedený bol do vyhnanstva do krajinky Kappadócie, kde i zomrel. Lucifer, biskup z Kalarisu (Cagliari) odvlečený bol do Sýrie.
Sv. Eusebius vypovedaný bol do Scythopoli vo Svätej Zemi (Palestíne). O rok neskôr odvedení boli do vyhnanstva pápež Liberius do Berôy v Thracii, storočí Hosius z Korduby do Sirmiumu v Pannonnii, Hilárius z Poatié (Poitiers) s Rhodariusom, biskupom z mesta Tulús (Toulouse), do Frygie. Na ceste do vyhnanstva nemlčali sv. biskupi. Radostne ohlasovali slovo Božie a zvelebovali Pána Ježiša Krista, že im dal trpieť za vyznávanie sv. Jeho učenia, i vyvracali ústne i písomne učenie kacierske. Veriaci ľud hrnul sa k poviazaným vyhnancom, prejavoval im najväčšiu útrpnosť a úctu, nasyťoval ich štedre.
Sv. Eusebius poctený bol listom od pápeža Libéria, v ktorom prial mu šťastie ku veľkej cti, že mu popriate bolo trpieť pre meno Ježišovo a napomínal ho, aby stále obhajoval katolícku vieru. S ním vyhnaní boli z jeho biskupstva i niektorí kňazi, diakoni a mníšky. Veriaci z mesta Verceli vysielali s času na čas k nemu spoľahlivých ľudí, aby sa dozvedeli, ako žije vo vyhnanstve; i posielali milovanému pastierovi svojmu peniaze a osvedčovali mu vernosť svoju a stálosť vo sv. viere. V meste Scythopoli býval sv. Eusebius z počiatku v dome zbožného veľmoža Jozefa, ktorý bol horlivým katolíkom, kde ho navštevoval sv. Epifanius a iní nábožní kresťania. Patrofilus, biskup ariánsky, zlostný bludár, robil sv. mužovi často veľké priekorie a zachádzal s ním nehodne. Po smrti zbožného Jozefa vtrhli kaderi, navedení Patrofilom, s úradníkami cisárskymi do obydlia sv. Eusebia, odvliekli ho polonahého, znevažovali ho, vláčili ho ulicami po zemi ako zločinca a zavreli ho do osamelej úzkej komory, kde za štyri dni trápený bol hladom a neľudským trýznením. Umučený muž Boží napísal zo žalára prísny list kacierovi Patrofilovi; ukrutník zahanbil sa a prestrašil, i dovolil, že sv. Eusebius vrátiť sa mohol naspäť do predošlého svojho obydlia. Ale zase po mesiaci vtrhli mu vojaci cisárski do jeho útuľku a odvliekli ho s kňazom Tegrinom, ktorého sv. biskup miloval, do žalára. Bezbožní Ariáni okradli jeho obydlie a pobrali mu všetko, čo našli, i pozbavili ho prostriedkov, ktorými udržoval život svoj a podporoval chudobných. Konečne vyvliekli ho i zo žalára a odviedli na divú púšť v Thebaide.
Sv. Ambróz písal o vyhnanstve sv. Eusebia a iných zbožných mužov, ktorí mnoho trpeli za sv. vieru, obci cirkevnej vo Verceli tieto dojímavé slová: «Oni potulovali sa po svete; nemali ničoho a predsa vládli všetkým. Každé miesto, na ktoré boli hnaní, bolo im miestom radosti; nemali žiadneho nedostatku, lebo boli bohatí na vieru. Hoci boli chudobnými na prostriedky k nákladku, predsa obohacovali iných milosťami. Skúšaní boli postami, ťažkosťami a žalárami, ale neboli usmrtení. V slabosti boli silnými. Nič nemohlo ich svábiť k pôžitkom radostí časných; lebo hlad po spravodlivosti nasyťoval ich. Horúčosť a pálčivosť neporazila ich; lebo občerstvovala ich večná milosť. Nepodľahli umŕtvujúcej zime; lebo duch nábožnosti ohrieval ich. Nebáli sa pút; lebo oslobodil ich Ježiš od okovov hriechu. Nežiadali si oslobodenými byť od smrti; lebo boli presvedčení, že znovu vzkriesenými budú s Ježišom.»
Dňa 3. novembra roku 361 zomrel cisár Konštancius v meste Mopsukrene v Cilicii; možno, že odpadlík Julian dal ho zavraždiť, aby stať sa mohol samovladárom. Nový cisár, ktorý ešte nedávno v Gallii choval sa ako horlivý navštevovateľ služieb Božích, verejne teraz priznal sa k pohanstvu a nazval sa najvyšším žretcom, (Pontifex maximus). I dal vykopať jamu, ľahol si do nej vystretý a nahý na zem; nad jamou položené boly predierkané dasky a na nich zabitý bol bujak obetný, z ktorého tiekla dierkami krv na telo cisárovo. Takoj obetou pohanskou chcel odpadlík od sv. viery, cisár Julian, zmyť vodu sv. krstu a ako opravdivý pohan z tohoto strašného kúpeľa povstať. Toto dosvedčuje sv. Gregor Nazianský. Streštený pohanský cisár chcel všemožným spôsobom zničiť kresťanstvo. A preto dovolil vyhnaným biskupom, aby navrátili sa ku veriacim svojim a napádali bludovercov, najmä Ariánov; lebo si myslel, že takýmito. rozoprami oslabí a zničí sa kresťanstvo samo a jemu ľahko bude povzniesť pokleslé pohanstvo v štáte rímskom.
Sv. Eusebius vzdor povoleniu úskočného cisára nechcel opustiť Východ, kým neporadí sa s poslancami pápežskými o povznesení sv. cirkvi v tých krajoch. Neskôr odišiel z Thebaidy do mesta Alexandrie v dolnom Egypte, aby sa radil so sv. Athanásiom, ako by možno bolo pristaviť prenasledovanie sv. cirkvi a výdatne bojovať proti bludárom, najmä bezbožným a opovážlivým Ariánom. I bral účasť na sneme cirkevnom v Alexandrii, na ktorom potvrdené bolo uzavretie všeobecného snemu cirkevného v Nicei a odpadli od sv.. cirkvi biskupi po opravdivom, skrúšenom pokání boli naspäť prijatí do obcovania cirkevného. Potom odišiel horlivý muž Boží do Illyrie, kde posilňoval kresťanov v pravej viere, i privádzal do pravého ovčinca Kristovho poblúdilých a bludármi svedených bratov. Konečne navrátil sa do svojho sídelného mesta Verceli, kde si privítali veriaci s veľkým oduševnením a slávou milovaného biskupa svojho. Sv. Hieronym hovorí, že pri návrate sv. Eusebia do mesta Verceli odložili po prvý raz rúcho smútočné.
Kruté prenasledovanie a utrpenie nezničilo odvahu a horlivosť sv. biskupa Eusebia. S novou silou bojoval zmužile so sv. Hilariom proti kacierstvu ariánskemu. Staral sa otcovsky nielen o svoje biskupstvo, ale i o dobrobyt veriacich v Miláne. Pri horlivom účinkovaní svojom žil čo biskup veľmi prísno a sväté; on bol opravdivým otcom svojich veriacich, zrkadlom podriadeného kňažstva, najväčším dobrodincom chudobných. Konečne povolal ho k sebe milostivý Boh dňa 1. augusta roku 370; a usnul v Pánu ľahkou priradenou smrťou. Sv. cirkev ctí ho pre mnohé, veľké a dlhé utrpenia ako mučeníka a ustanovila deň 15. decembra ku sláveniu jeho požehnanej pamiatky.
Sv. Eusebius vyobrazuje sa« v rúchu biskupskom, s knihou v ruke, s okovami na rukách a nohách.
Poučenie.
Sv. Eusebius bol horlivým služobníkom Božím cez celý svoj život a pre hájenie čistého učenia Syna Božieho, Pána Ježiša Krista, i sv. cirkvi apoštolskej bolo mu piť plným dúškom kalich utrpenia, požívať chlieb slzavý a kráčať cestou života so vzdychaním. On nasledoval verne slová Učiteľa nebeského: «Kto chce prijsť za Mnou, nech bere kríž svoj na seba a nasleduje Mňa.» On obetoval seba po celý život Bohu, aby uzrieť mohol Boha v sláve nebeskej. Kresťane, nasleduj sv. Eusebia v živote svojom, obetuj sa Bohu celkom po celý život svoj, a budeš Jeho vo večnosti. Sv. Augustín hovorí: «Keď chceš kúpiť si kráľovstvo nebeské, nepotrebuješ inej ceny, než seba samého; ona platí toľko, aký si sám; odovzdaj sa, budeš ho mať (kráľovstvo nebeské).» A zase hovorí ten veľký učiteľ sv. cirkvi: «Nič nie je väčšieho, než toto kráľovstvo, nič slávnejšieho, nič krásnejšieho, nič pravdivejšieho, nič istejšieho nad pozemské statky; nič nie je bohatšieho nad hojnosť.» V nebi uspokojí ťa celkom milostivý Boh, ako sv. Eusebia, keď odovzdáš sa Mu s celým srdcom v tomto biednom živote.
Modlitba:
O Bože, ukazuj nám často, ako sv. Eusebiovi, radosti sveta v pravej podstate, aby sme nimi vždy opovŕhali a verným, i trpezlivým plnením sv. vôle Tvojej vyhľadávali radosti nebeské. O to prosíme Ta skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|