| ||||||
| Zakončili sme prípravnú dobu adventnú a sme pred radostným sviatkom Vianoc. Vianoce - koľko milých spomienok oživuje v nás toto slovo! Vianoce nie sú najväčším sviatkom liturgického roka, a predsa sú najradostnejšie a najpoetickejšie. Liturgia sama prezrádza mimoriadne bohatstvo radostných myšlienok, popretkávaných živými obrazmi. Iná je radosť vianočná a iná veľkonočná. Radosť vianočná je radosťou dieťaťa, veľkonočná dospelého človeka. Radosť dieťaťa je čistá, pokojná, nestrojená. Takáto čistá, naivná radosť opanúva celý vianočný sviatkový kruh i s adventom. Na Vianoce slávime tajomstvo vtelenia. Ono je základom hlavného tajomstva liturgie, tajomstva vykúpenia, ktoré slávime na Veľkú noc. Vtelením sa stal Syn Boží človekom, aby sme sa my mohli stať synmi Božími. Je to ozaj „podivuhodná výmena“ (admirabile commercium, - 1. ant. vespier sviatku Obrezania Pána). Na Vianoce si uvedomujeme hodnosť Božieho dieťaťa a stávame sa podobnými Božskému Dieťaťu, ktoré nasledujeme v jeho poníženosti, chudobe, poslušnosti a obetavosti. Mystérium vtelenia kresťanský Západ a Východ slávievaly od starodávnych čias, ale nie rovnako. Východ slávil 6. januára. Západ 25. decembra. Obidva sviatky oslavujú to isté tajomstvo: Syn Boží stal sa človekom. Ale Východ prízvukuje prvú časť vety: Boh, Kráľ neba a zeme, prichádza k nám; Západ zasa vidí Syna Božieho ako človeka. Takýto smysel má na Západe sviatok Narodenia Pána (Vianoce) a na Východe sviatok Zjavenia Pána (Tri krále). Východ čoskoro prevzal náš sviatok a my sme si zasa osvojili sviatok Troch kráľov. V období vianočnom máme teda dva veľké sviatky, z ktorých sviatok Zjavenia Pána má liturgicky vyššiu hodnosť, hoci náš ľud slávi s väčšou okázalosťou sviatok Narodenia Pána. Na začiatku stredoveku slávili v Ríme omšu vigílie 24. decembra večer pred nočným ofíciom, t. j. pred vigíliami čiže matutínom, ako ich dnes voláme (nočná časť modlitbovej liturgie). Omša vianočnej vigílie tvorila úvod k sviatku Narodenia Pána. Nočné ofícium sa skončilo tesne pred polnocou (ad galli cantum, po speve kohúta) a tu sa začala pri jasličkách (ad Praesepe) v osobitnej kaplnke veľkej baziliky Panny Márie (ad s. Mariam majorem) prvá sv. omša. Touto omšou zakončili nočné ofícium. Slávnostnú omšu dňa slávili v bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Okrem toho v 5. storočí na úsvite vianočného sviatku oslavovali ešte pamiatku sv. Anastázie, panny a mučenice, v jej vlastnom kostole na Palatíne. Neskôr aj táto omša nadobudla vianočný ráz a o sv. Anastázii ostala len spomienka. Od druhej polovice stredoveku podnes vianočná liturgia sa koná takto: Omšu vigílie slávime 24. decembra ráno. V podvečer zaznieva radostný tón prvých vespier. Pred polnocou v kláštoroch a katedrálkach duchovenstvo spieva nočné ofícium (matutínum), podľa ktorého nosí meno naša utiereň (staroslov. utro - ráno). Po odspievaní polnočnej omše odbavujú ešte slávnostnú rannú hodinku „laudes“. Na úsvite je druhá čiže pastierska omša a konečne po deviatej (post Tertiam) je tretia sv. omša. Popoludní slávnostné druhé vespery zakončujú verejné oslavy sviatku Narodenia Pána. Sviatky, ktoré nasledujú po Vianociach, ako sv. Štefana, Jána a Neviniatok, pôvodne nesúvisely s Vianocami, ba zčiastky sú staršie, lebo sa slávily skôr než Vianoce. Dnes však aj ony prijaly vianočný charakter. Svätí, ktorých oslavujeme, tvoria sprievod narodeného Kráľa. Prví kresťania s osobitnou úctou uctievali mučeníctvo a panenstvo. Sv. Štefan predstavuje ideál mučeníctva, sv. Ján panenstva. Sv. Neviniatka spájajú mučeníctvo a panenstvo, ktoré u prvých kresťanov boly časté a tvorily vrchol lásky i vernosti ku Kristovi. |