Keď Ježiš zostúpil z vrchu, išli za ním veľké zástupy. Tu prišiel k nemu istý malomocný, poklonil sa mu a vravel: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A hneď bol očistený od malomocenstva. Potom mu Ježiš povedal: „Daj si pozor a nikomu o tom nehovor^[1], ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“^[2] Keď potom vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: »Choď!« – ide; inému: »Poď sem!« – tak príde; a svojmu sluhovi: »Urob toto!« – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“^[3] A stotníkovi Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel.^[4]

^[1] Lv 14, 2–32. Ježiš na začiatku svojej činnosti nechce, aby sa zvesť o jeho zázračných činoch priveľmi šírila. Ľud sa mal postupne presvedčiť o jeho božskom poslaní a mal zmeniť aj svoje nesprávne pozemské náhľady na mesiášske kráľovstvo.
^[2] Mk 1, 40–45; Lk 5, 12–14.
^[3] „Synovia kráľovstva“ sú členovia vyvolené- ho národa, ktorí svojou zaťatosťou, nepoddajnosťou a odporom proti Ježišovi stratili prednostné právo (Lk 13,28–29). Radosti neba znázorňuje Kristus obrazom hostiny, ktorá bývala večer v osvetlenej miestnosti.
^[4] Lk 7,1–10; 13,28–29.

A keď sostúpil s hory, šly za ním mnohé zástupy. A hľa, prašivý^[1] prišiel, klaňal sa mu a riekol: Pane, jestli chceš môžeš ma očistiť. Tu Ježiš natiahol ruku, dotkol sa ho a riekol: Chcem: buď čistý. A ihneď očistila sa mu prašina. A riekol mu Ježiš: Hlaď, aby si nikomu nepovedal3)^[2]; ale iď, ukáž sa kňazovi, a obetuj dar^[3], ktorý prikázal Mojžiš, im na svedectvo.^[4] A keď vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník^[5], prosil ho a riekol: Pane, môj čeladník leží doma porazený a hrozne sa trápi. Riekol mu Ježiš: Ja prídem a uzdravím ho. I odpovedal stotník a riekol: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale riekni len slovom, a uzdravený bude môj paholok. Veď i ja som človek pod mocou postavený, mám pod sebou vojakov; poviem tomuto: Iď, a ide; a inému: Poď, a prijde; a svojmu sluhovi: Sprav to, a spraví.^[6] Keď to počul Ježiš, podivil sa^[7], a riekol tým, ktorí šli za ním: Veru, povedám vám, nenašiel som toľkej viery u Izraelcov. Ale povedám vám, že mnohí prijdú od východu a od západu, a budú stolovať s Abrahámom a Izákom a Jakubom v kráľovstve nebeskom^[8]; kdežto synovia kráľovstva^[9] budú vyhodení do zovnútornej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.^[10] I riekol Ježiš stotníkovi: Iď, a jako si veril, nech sa ti stane. A uzdravený bol paholok v tú hodinu.

^[1] Prašina, ktorá chybne menuje sa i malomocenstvom, je hrozná nemoc, rozšírená po Východe. Zapríčiňujú ju isté baktérie, podobné tým, čo zapríčiňujú suchotiny. Nemoc býva dvojaká: 1. kožná prašina (suchotinárska chrasta) a 2. čuvová prašina (anästetická chrasta). Prvá sa zjavuje na povrchu kože v podobe vandrovných uzlov, ktoré na tvári podobajú sa hroznovému strapcu, neskoršie napadá soplivú blanku, pri úkazoch podobných suchotinám a zosopleniu. Neskoršie rany sa začnú sbierať, čo zapríčiňuje, že svaly odpadajú od kostí a ostáva holá kosť. Druhý druh prašiny (anästetická chrasta) je zriedkavejší, napáda najmä koncové údy a je veľmi bolestný. Táto nemoc nie je síce veľmi chytľavá, ale je dedičná. Zákon medzi tieto nemoce vriaďuje i pokazenosť (sifylis), preto má nariadenia, keby sa niekto uzdravil. Takíto nemocní bývali odlúčení od ľudskej spoločnosti, a preto zdržovali sa len za osadami a mestami, Táto nemoc považuje sa za obraz hriechu.
^[2] Nehľadám slávy svetskej, ale i preto, že ináč ľudia by mu boli nanosili toľko nemocných, že by sotva bol mohol učil.
^[3] Dvoch vrabcov.
^[4] Aby sa presvedčili o mojej božskej moci, jako i o tom, že neruším zákon.
^[5] Vojenský dôstojník, ktorý mal pod sebou sto chlapov. Ako sv. Lukáš hovorí, bol to človek pobožný a najprv poslal Židov k Ježišovi a len potom prišiel sám.
^[6] Ako ja musím poslúchať vyšších a mňa zase moji podriadení, tak teba musia poslúchať nemoce a prírodné sily. Stotník týmto vyznal, že P. Ježiš má božskú moc.
^[7] Spasiteľ uznal, že je to mimoriadna, neobyčajná viera, lebo len tomu sa my divíme, čo je mimoriadne; ináč Spasiteľ sa tomu nedivil, to ho neprekvapilo, lebo bol vševedomý.
^[8] Spasiteľ často pripodobňuje kráľovstvo nebeské hostine.
^[9] T. j. Židia. Spasiteľ pokračuje v podobenstve. Židia budú vyhodení z hostiny, aké sa na Východe pre veľkú horúčosť obyčajne v noci pri svetle odbavovaly, von do tmy, teda do tmy vonkajšej, ktorá tma nám predstavuje: 1. ich zaslepenosť a nemilosť Božiu, 2. zatratenie večné.
^[10] Človek plače od bolesti a škrípe zubmi od zlosti. Je to tiež obraz a znamená: tam budú trpieť a zúriť.