Sv. Školastika, panna
(10. 2.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 2. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, 1579 s.
Ako sv. Benedikt svojou regulou priviedol k Pánu na ceste cnosti nesčíselných mužských: tak viedla sestra jeho Školastika k dokonalosti nesmierny počet ženských. Ona je zakladateľka ženského kláštorného života na Západe, duchovná matka dcier, ktoré dľa regule sv. Benedikta čistý, Bohu posvätený život vedú v kláštoroch, čo jasné lalije, čo voňavé kvietky prekvitajú v záhrade Pána, — matka nesčíselných panien, ktoré v nebesiach nasledujú Baránka všade, kam ide s bratom svojím sv. Benediktom duchom útlejšie spojená, než sväzkom pokrvnosti, zriekla sa ako on už v útlej mladosti všetkých radostí a pôžitkov sveta smyselného. Vysoký rod, vznešení príbuzní a pokrvní, bohatstvo, akým oplývala, a pôvabnosť telesná len toľko ceny maly pred ňou, nakoľko ich obetovať mohla Pánu. O jej útlej mladosti nevieme ničoho; zaiste sotrvávala ona u svojich rodičov, jakožto nevinná a opravdu kresťanská panna, v tichej a pobožnej domácnosti. Až po rokoch, keď meno a chýr Benedikta vznášaly sa všetkými krajinami Talianska, keď vysokopostavení hodnostári a obecní ľudia pospiechali k nemu preukazovať mu svoju úctu, keď kláštory, ktoré bol založil, stály v najkrajšom kvete, opustila Školastika svoje rodisko, utiahnuc sa v blízkosti znamenitého brata svojho. Dojatá prostotou a krásou novej rehole, preniknutá túžbou po vyššej dokonalosti, shromaždila okolo seba malý počet pobožných panien a založila s pomocou svojho brata, zaiste neďaleko Sublae, kláštor ženský. Tu pôsobila a účinkovala ona v duchu pokoja a lásky cez dlhé roky; útlo pritúlila sa k vlastnosťam svojich sestier, viedla a riadila ich srdcia dľa múdrych predpisov rehole, utvoriac takto raj nevinnosti okolo seba. Snaha po posvätení a tichá múdrosť v správe domácej vyplnily zcela jej život; behom časov pospiechaly panny a vdovy v takom počte k nej, že prinútená bola v okolí viacej ženských spolkov založiť, ktoré všetky múdrou horlivosťou a obozretnosťou spravovala. Tak plynul jej v pobožnej a svätej účinlivosti a horlivosti deň za dňom a rok za rokom. Zriedka, najviac raz v roku, navštívila svojho brata; schádzali sa pri tejto príležitosti obyčajne v jednom dome neďaleko vrchu Cassino; tu vyrozprávali jeden druhému, čo videli a zkúsili, aké radosti a žalosti prežili; vyliali srdcia svoje, tešili a posilňovali jeden druhého spásnou nádejou v krásnejší a vyšší život, vo večnosť nevysloviteľných radostí. Oni hovorievali jeden s druhým o tom, čo skúsili a prežili. Či sa to srovnávalo s ich regulou ? Ovšem! o akýchkoľvek veciach môžeme mluviť, jestli ich spojíme. s Bohom, za zjavenia jeho všemohúcnosti, dobi. a múdrosti ich považujúc.

Jedného dňa po dlhom čase priš!'' opäť Školastika a Benedikt prijal ju s radosťou a s braterskou útlosťou. Ponorili sa, ako mnohokrát pred tým, v pobožné rozmluvy, vyprávali, čo radosťou naplňovalo ich srdce, čo ťažko tlačilo ich ňádra, o svojich duševných zápasoch a víťazstvách, zkúšeniach a pokušeniach; bohatstvo myšlienok a citov v nevyčerpateľnej reči prúdiv z ich úst. Deň sa klonil ku koncu, oni si sadli ku skromnej večeri, lebo veď toľko ešte povedať, toľko sdeliť si mali! Tu razom zbadali na západe poslednú žiaru slnka, i s bolesťou chopila Školastika ruku svojho brata, praviac: «Ó kiežby lúčenie z tohoto života podobné bolo lúčeniu tohoto dňa; — ja cítim, že prichádza večierok môjho žitia — potom nebude viac bolesti lúčenia, potom v jasnosti pokoja a blaženosti večne spojení sotrvávať budeme.» Šero nočné spustilo sa na zem, hviezdy ukázaly sa na oblohe, Benedikt sa rýchlo pozdvihol: «Už je pozde, ostávaj s Bohom!» Sestra však zdržovala ho nežne, srdečne ho prosiac:« Ostaň, popraj mi týchto niekoľko hodín tejto noci, kto vie, Či sa ešte kedy uvidíme ?» Benedikt jej odvetil, vľúdno ju karhajúc: «Sestra, ako môžeš odo mňa niečo takého žiadať, či nevieš, že sa nesluší pre mňa noc yon z kláštora stráviť? — Pusť ma, dobre sa maj.» Školastika sklonila hlavu, pokryla tvár rukama a modlila sa s toľkou horlivosťou, že jej čisté slzy pomedzi prsty tiekly ; a hľa, tu razom ukázaly sa na oblohe čierne oblaky, ktoré zakryly hviezdy a mesiac; z daleka ohlasovalo sa hrmenie hromov, povetrím šľahaly jasné blesky, dážď počal padať najprv ťažkými kropajmi, potom ale prúdom, potoky sa zdvihly, zaplaviac celú dolinu. — Benedikt sa nemohol do kláštora vrátiť. «Sestra, sestra,» povedal reholník Školastike, «ty si sa tuším modlila za dážď.» «Áno,» odvetila ona, «a dobrotivý Boh vyslyšal prosbu ,ktorú si ty úbohej odoprel.» Ostali na to spolu v modlitbe až do východu slnka, potom ale rozlúčili sa a telesnýma očima nevidely sa nikdy viacej.

Tretí deň po tejto noci Školastika usnula sladko v Pánu; čistá duša jej ako biela holubička vzletela k nebesiam okolo roku 543.

Benedikt dal jej pozostatky preniesť do kláštora na vrchu Monte Cassino a vložiť do hrobu, ktorý sebe pripraviť dal, aby telá ich spojené boly po smrti tak, ako duše ich spojené boly v živote.

Poučenie:
Benedikt a Školastika najradšej mali síce samotu, kde v obcovaní s Bohom čerpali tej najsladšej útechy; raz v roku však sa predsa chceli videť a spolu shovárať, aby k novej horlivosti nábožnej povzbudili jeden druhého. — Najlepšie je ovšem žiť v samote a utiahlosti, ničmenej však užitočné je octnúť sa kedy-tedy vo spoločnosti ľudí nábožných, cnostných a učených, pretože sa mnohému od nich naučiť môže. Takýchto spoločností však bohužiaľ! veľmi málo u nás nachádzame. O čom že sa u nás obyčajne hovorieva ? O peniazoch, obchode, o politike a novinárskych správach; o tom, ako kto vysoký úrad s masným platom dostal; o psoch, koňoch a divadlách; o tanečných zábavách a nádherných šatách;alebo sa vedú rečia žarty necudné, alebo sa robia klebety. Takéto rozhovory, hoc aj mnohokrát nie sú hriešne, predsa sú obyčajne prázdné a duši škodlivé a poukazujú na to, čím srdce takýchto ľudí oplýva. Nie je síce možno vždy len o Bohu a svätých veciach hovoriť, tiež ani nie je radno učenými a vážnymi rozhovory vždy sa zabávať; všetko má svoj čas a svoje miesto. Nemôže toho však človek dosť ľutovať, že to za našich časov tak ďaleko došlo, že veľkí páni, ba i obecní prostí ľudia za niečo nevčasného a nevhodného považujú, mluviť s úctou a láskou o Bohu a svätých veciach; ale v mnohých domoch sa to práve ľúbi a za istý stupeň vzdelanosti považuje, keď niekto o Bohu, Cirkvi a ich sluhoch nestudne mluvi, o kňazoch a reholníkoch hanebné lže roztrusuje.

Čo teda činiť? Ovšem niekedy nie je radno pred kýmkoľvek mluviť o svätých veciach, aby sme, ako hovorí Spasiteľ, perly nehádzali ošípaným. Avšak do takých domov a medzi takýchto ľudí nechoď. Sú tiež ľudia, ktorí sväté mluvia, ale len na oko, snáď pre nejaký zisk; dľa týchto sa tiež neriaď. Mluv vždy úprimne a poctivé, ako ti to na srdci leží, keď trúfaš, že tvoje slová nepadnú na pôdu neúrodnú.
«Tak mluv vždy, aby sa mohlo čo mluviš napísať, celému svetu dať čítať»

Modlitba:
Milý Ježišu! sľubujem Tebe, že sa chcem každej príležitosti, zvlášte ale každej márnej zlej spoločnosti varovať a v obcovaní s ľudmi len také reči viesť, ktoré sú Tebe ku cti, mne a iným k poučeniu, úteche a spaseniu. Amen.