Štyridsaťdňový pôst (Quadragesima) pripravuje nás náležite osláviť veľkonočné tajomstvo. Počet 40 má v tejto príprave osobitný význam, lebo v dejinách zjavenia súvisí s pokáním. Za 40 dní a nocí padal dážď potopy, ktorá smyla škvrny hriechov s povrchu zeme. Za 40 rokov blúdili židia v púšti a len po tejto očisťovacej procedúre mohli zaujať prisľúbenú vlasť. Mojžiš len po štyridsaťdennom pôste mohol prijať od Boha zákon. Eliáš putoval za 40 dní na vrch Horeb, kde mu Boh poskytol osobitné zjavenie. Konečne Božský Spasiteľ štyridsaťdňovým pôstom sa pripravoval v púšti na svoje verejné účinkovanie.
Kresťania sa už v 2. storočí postili na Veľký piatok a na Bielu sobotu. V prvej polovici 4. storočia sa Veľký pôst začína na dnešnú 1. nedeľu pôstnu a na konci 7. storočia na Popolcovú stredu.
Liturgia menuje túto dobu „časom milosti“ a „dňom spásy“ (lekcia 1. nedele Veľkého pôstu). Charakterizuje ju pokánie, obnova milosti sv. krstu a spomienka na umučenie Pána.
1. Za starých čias hriešnikov vylúčili zo spoločnosti veriacich na začiatku Veľkého pôstu. Na bohoslužbách sa zúčastňovali len v chrámovej predsieni, nosili kajúce rúcho, prísne sa postili a konali skutky sebazapierania. Aj Cirkev nám prikazuje pôst, odporúča sebazapierania, modlitby, skutky milosrdenstva a vôbec pokánie, preto nariaďuje aj veľkonočnú spoveď. Cirkev tu nasleduje príklad svojho Božského ženícha, ktorý sa pred svojím verejným vystúpením tiež postil 40 dní.
2. Doba Veľkého pôstu je jarou liturgického roka. Z umierajúceho Božského pšeničného zrna, Ježiša Krista, vyrastá nová úroda: krstená. Kresťan má umrieť s Kristom tomuto svetu a svojej žiadostivosti, a s ním vstať zmŕtvych k novému životu. Pre túto príčinu vysluhovali sv. krst od pradávnych čias včasráno na veľkonočnú nedeľu a celý Veľký pôst venovali príprave. Kandidáti krstu (katechumeni), ktorí už pokročili v kresťanskej náuke, sa na začiatku Veľkého pôstu prihlásili medzi „vyvolených“ (electi, competentes). Cez veľkopôstnu dobu ich ešte bedlivejšie vyučovali a najmä skúšali. Takéto skúšky (scrutinium) boly najprv tri, neskôr sa ich počet zvýšil na sedem. Najslávnostnejšia bola v stredu v štvrtom týždni Veľkého pôstu. Pri týchto skrutíniách kňazi nad katechumenmi po čiastkach konali tie isté obrady, aké sa za našich čias vykonávajú súvislé pred sv. krstom. Novokrstencov menovali „photizomenoi, illuminati“ čiže osvietení (totiž milosťou sv. krstu). Preto i príprava s celou oslavou sv. krstu niesla meno photizomenátu. Za našich čias nemáme ustanovizeň katechumenátu, ale vo Veľkom pôste nezabúdajme na veľkú milosť sv. krstu, na záväzky, prevzaté pri krste, a prežívajme katechumenát ako prípravu na veľkonočné duchovné zmŕtvychvstanie, obnovme svoje krstné sľuby.
3. Myšlienka umučenia Pána sa na začiatku Veľkého pôstu málo uplatňuje v liturgii, ale tým viac v posledných dvoch týždňoch (čas umučenia, tempus Passiónis); vrchol dosahuje v posledných dňoch Veľkého týždňa (Triduum sacrum.)
4. Rímski veriaci vo Veľkom pôste sa každý deň schádzali v niektorom chráme (ecclesia collecta). Po modlitbe šli v procesii za spevu litánií do vopred ustáleného chrámu (ecclesia stationis). Tu slúžil pápež najsv. obetu. Tieto chrámy Rímsky misál aj dnes označuje. Bohatý obsah denných štáciových omší znamená i pre nás program a poskytuje látku na zdokonaľovanie seba. Z nich čerpáme povzbudenie, aby sme si uvedomili svoje kresťanské povolanie, záväzky sv. krstu, duchovný boj, odumieranie vlastnej žiadostivosti, aby sme sa stali ako by znovu krstencami, ktorí s Kristom pochovali svoj predošlý hriešny život a s ním povstali pre život nový a svätý.
5. Ináč celá veľkonočná príprava je v znamení boja proti diablovi a jeho nepriateľským nástrahám. Je to aj krstný program, „odrieknuť sa diabla a jeho skutkov“. Nocou veľkopôstneho boja kráčame v ústrety víťaznému veľkonočnému svetlu Kristovmu. Myšlienka boja sa uplatňuje už v liturgii troch nedieľ Predpôstu. Ideu rozvíja liturgia 1. a hlavne 3. nedele Veľkého pôstu a 2. nedeľa už poukazuje na víťazstvo na konci tohto boja. |