O liturgickom čase umučenia


V rámci Veľkého pôstu pozorujeme isté stupňovanie. Dva týždne pred Veľkou nocou naraz sa premení a zostrí charakter veľkonočnej prípravy. V popred je jediná idea, veľká tragédia umučenia Kristovho: iné myšlienky, ako napríklad príprava krstencov a myšlienková náplň, vyplývajúca z podstaty štáciových chrámov, ustupujú do pozadia. Cirkev si želá, aby sme sa v tomto čase venovali len veľkej myšlienke Obety Kristovej. Lež ona nemá zaujímať len našu myseľ. Celým obsahom svojho života máme sa vrhnúť do náručia tejto idey a tak splniť podstatu svojho veľkonočného programu. S Kristom umrieť – to je náš cieľ. Preto najmä v čase umučenia sa má podoba umierajúceho Krista odzrkadľovať v našom živote. Jednotlivé črty tohto nášho vystupňovaného veľkonočného programu sú: hlboké prežívanie Kristovho umučenia, dokonalé ubíjanie smyselnosti a telesnej žiadostivosti, aby sme zabezpečili v sebe úplnú prevahu ducha nad hmotou, ponížene uznali svoju hriešnosť a úprimne sa snažili dať náhradu urazenej Božskej Velebnosti za svoje hriechy. Nes tvoj kríž, ba ukladaj si na ramená kríž umŕtvovania seba, aby si ta stal podobným umučenému Spasiteľovi!

Liturgia času umučenia sleduje túto cestu. Zahalené kríže poukazujú na „mystérium Crucis“ (tajomstvo kríža), ktorému svojho času neporozumeli ani Kristovi najbližší a aj v dnešných časoch ako ťažko ho chápe veriaci kresťan. Kristus musel trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Aj kresťan len podobnosťou k trpiacemu Kristovi môže zvíťaziť a byť účastným na jeho sláve. Zahaľovanie oltárnych obrazov sleduje cieľ, aby naša myseľ objímala jediný predmet: umučeného a za nás sa obetujúceho Bohočloveka.

Zo stupňovej modlitby vynechávame vo všetkých omšiach (okrem omší svätých) Žalm 42., keďže ho obsahuje introit nedele a feriálne omše sa riadia podľa nedeľnej omše. Konečne radostné slávorečenie doxológia) „Sláva Otcu“ vynechávame v introite, pri umývaní rúk (Lavabo), v responzóriách ofícia a v Asperges. Takto vyznáva Cirkev svoj smútok nad umučením svojho Ženícha. Tento smútočný charakter omši času umučenia prešiel aj do zádušnej omše. Kríže ostávajú zastreté až po poklonu Kríža na Veľký piatok, oltárne obrazy až po glóriu Bielej soboty.