O liturgike Veľkého týždňa


V čase Umučenia liturgia osobitne prízvukuje posledný týždeň. V Jeruzaleme už v 4. stor. ho menujú „veľkým týždňom“ a vyznačuje sa mimoriadne bohatými bohoslužobnými jednotkami, z ktorých nejeden prvok prešiel aj do liturgie západného kresťanstva. Dni Veľkého týždňa, v ktorom prežívame tajomstvo vykúpenia, zaradila Cirkev medzi najvyššie, takzvané privilegované dni liturgického roku, keď neslávime sviatky svätých; nižšie sviatky si spomíname, vyššie (sviatky 1. a 2. triedy) prekladáme do doby po veľkonočnej oktáve. Liturgiu Veľkého týždňa priamo presakuje myšlienka umučenia a smrti Kristovej, všade vyznieva jeho ponosný hlas, ktorý už vopred možno vycítiť zo spisov starozákonných prorokov a najmä žalmov. Počujeme rozprávanie o umučení Kristovom (pašie), a to v nedeľu podľa Matúša, v utorok podľa Marka, v stredu podľa Lukáša a v piatok podľa Jána. Vo veľkej omši Umučenie spievajú traja diakoni, z ktorých prvý zastupuje evanjelistu (C, Cantor, Chronista), druhý Krista (✠) a tretí všetkých iných dejateľov (S, Succentor, Synagoga). Za spievania celebrant potichu si číta Umučenie na strane lekciovej. Koniec zaspieva sám celebrant (pri slávnostnej omši diakon na spôsob evanjelia). Pri tichej omši kňaz číta celé pašie potichu na strane evanjeliovej.