|
||||||
| Dnešná slávnosť, ktorá len súkromne vo sv. cirkvi sa koná a nebýva sviatkom zasvätená, pripomína nám jeden z najskvelejších výjavov v celom živote Ježiša Krista. Láskavý Spasiteľ poberal sa pri konci tretieho roku svojho učiteľského úradu do Jeruzalema, z ktorého nemal sa viacej navrátiť; lebo chcel dobrovoľne do rúk svojich nepriateľov sa vydať a veľké dielo nášho vykúpenia dokonal Na ceste pokarhal Petra, že chcel zabrániť mu ten bolestný krok; i riekol: «Kto chce za mnou prísť, zapri sám seba a vezmi kríž svoj a nasleduj mňa!» Pretože ale kríž je trpký, potešoval učeníkov tým, že im sľúbil večnú odplatu. I riekol: «Syn človeka príde v sláve svojho Otca s anjelmi svojimi: a vtedy odplatí jednému každému podľa jeho skutkov.» A slávnostne doložil: «Zaiste povedám vám, sú niektorí zo stojacich tuto, ktorí neokúsia smrť, až uzrú Syna človeka prichádzajúceho vo svojom kráľovstve.» Toto proroctvo vyplnilo sa nezadlho. Niektorí apoštolovia mali byť tí šťastní, ktorí mali videť Ježiša, v jakej sláve príjde niekedy na zem, aby odplatil každému podľa jeho skutkov. Prv, než vstúpil do Jeruzalema, aby dokonal dielo svoje, asi o šesť dní po tejto rozmluve s učeníkami, «pojal Ježiš Petra a Jakuba (Väčšieho), a Jána, jeho brata, a viedol ich na vysoký vrch, menom Tábor, aby s nimi sa modlil. Tento vrch, s ktorého otvára sa prerozkošný výhľad po okolí, leží vo Svätej Zemi. A tam na temeni vrchu stal sa ten radostný výjav, ktorý nám sv. Evanjelium (druhej pôstnej nedele) a dnešná slávnosť tak žive na pamäť uvádza. Sv. Matúš píše o tom (17, 2—5): «A premenil sa pred nimi. I zaskvela sa tvár Jeho ako slnce: a rúcho Jeho učineno je biele ako sňah. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš, rozmluvajúc s Ním. I prehovoril Peter a riekol k Ježišovi: Pane! dobre je nám tu byť: keď chceš, vystaváme tu tri stánky, Tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden. A keď on ešte hovoril, hľa, oblak svetlý zatienil ich. A hľa, hlas z oblaku, ktorý hovoril: Tento je môj milý Syn, v ktorom som si dobre zaľúbil: Toho poslúchajte! Ježiš Kristus skvel sa tou slávou pred svojimi apoštolmi, ktorú má na pravici svojho nebeského Otca. V takej sláve uzrel Ho už v Starom Zákone prorok Daniel vo svojom videní pri rieke Hidekel (Tigris). Prorok opisuje svoje videnie: «Telo Jeho bolo ako chrysolith, Jeho obličaj ako pohľad na blesk a Jeho oči ako horiace lúče, jeho ramená a čo je dolu až po nohy, ako pohľad na žeravú rudu.» Podobne opisuje prorok Habakuk zjavenie Syna Božieho: «Jeho skvelosť bola ako samé číre svetlo a lúče vychádzaly z Jeho rúk.» V tej istej sláve zjavil sa neskôr Ježiš sv. Štefanovi pri jeho mučeníckej smrti a sv. Pavlovi na ceste do Damasku. A Boh Otec oslávil na vrchu Tábore tak svojho jediného Syna Ježiša Krista, aby Jeho sväté človečenstvo posilnil a potešil ku nastávajúcemu utrpeniu. To potvrdzuje i sv. apoštol Peter, keď vo svojom liste píše (II. 1, 16, 12): «Učinení sme boli očitými svedky veľkosti Jeho, keď prijal od Boha Otca česť i slávu, keď stal sa k nemu takýto hlas od velebnej slávy: Tento je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Pri tomto oslávení zjavili sa i proroci Starého Zákona, Mojžiš a Eliáš, ako predstavitelia celého zjavenia Božieho; začiatok toho zjavenia predstavoval Mojžiš, dokončenie jeho Eliáš, ktorý má prísť na svet pred všeobecným súdom. A Ježiš Kristus stojí medzi nima v prostriedku a spojuje začiatok a zakončenie zjavenia Božieho. I rozpráva sa s nimi, čo všetko má sa diať s Ním v Jeruzaleme, aby dokončil dielo spasenia (Luk. 9, 31). Sv. apoštolovia Peter, Jakub a Ján ohromení boli týmto nadzemským zjavom tak, že ostali bez seba. Keď prišli k sebe a Peter videl, že proroci Starého Zákona odchádzali od Ježiša Krista, zvolal vo vytržení: «Pane, dobre je nám tu byť!» On chcel tým trom, v nebeskej kráse a svetle sa skvejúcim osobám stánky stavať; nebol si ale povedomým, čo hovorí. On chcel, aby sláva nebeského Majstra večne trvala; i chcel byť vždy takto vytrženým. A on skutočne vystaval stánok večný pre božského Spasiteľa vo sv. cirkvi, ktorej základným kameňom je sám Ježiš Kristus, ktorá je naše útočište a nebo na zemi. A keď sv. Peter hovoril, zatienil ich svetlý oblak, v ktorom zjavil sa Boh Otec a svojmu Synovi svedectvo vydal: «Toto je môj milý Syn; Jeho poslúchajte! Hlas Boha Otca ohromil apoštolov, že na tváre svoje od strachu padli. Veď už Adam v raji zvolal: < Počul som hlas Tvoj, a strach prišiel na mňa!» Smrteľným strachom triasol sa prorok Isaiáš, keď uzrel Pána a počul modliť sa Serafínov; i zvolal: «Beda mne, lebo som človek nečistých úst!» I prorok Daniel padol omámený na svoju tvár a ležal bez vlády, kým nedotkla sa ho ruka a na kolená ho nepozdvihla. Tak dotkol sa teraz i Ježiš apoštolov a riekol im: «Vstaňte a nebojte sa!» I pozdvihli svoje oči a nevideli viac nikoho, len samého Ježiša. A keď s Táboru dolu sostupovali, riekol im Pán Ježiš: «Nikomu nerozprávajte videnie, kým Syn človeka z mŕtvych nevstane.» Ježiš Kristus poprial uzreť slávu svoju nebeskú len trom apoštolom, Petrovi, Jakubovi a Jánovi, keď premenil sa pred nimi. On chcel mať troch svedkov, ktorí dostačovali ku potvrdeniu pravdy. Zakázal im oslávenie svoje pred svojím vzkriesením svetu oznámiť, aby nezpyšneli a nad iných apoštolov sa nepovyšovali, žeby nepriatelia Kristovho učenia neboli ešte viac proti apoštolom pobúrení a konečne, aby mnohí v neistote držaní boli, či je Kristus opravdivý Syn Boží, lebo by vo svojej slabosti boli pochybovali, keby Ho boli videli na kríži zomierať a neboli by verili potom apoštolom. Preto bolo veľmi múdre nariadené, že apoštoli mali len po vzkriesení Spasiteľovom Jeho slávné premeneniesvetu oznámiť. A sv. Peter bol preto za svedka oslávenia Ježišovho povolaný, lebo bol hlavou apoštolov a Spasiteľa najviacej miloval; sv. Ján, lebo ho Ježiš najviac miloval; sv. Jakub Väčší, lebo on bol medzi prvými, ktorí Pána nasledovali a za vieru v Neho najviac bol oduševnený a prvý bol z apoštolov, ktorý za sv. vieru život svoj položil. Týchto troch apoštolov pojal sebou na vrchu Olivetskom, aby boli svedkami i Jeho smrteľnej úzkosti. Slávnosť dnešnú uviedol po celom kresťanskom svete pápež Kalixt III. roku 1457. Turci napádali kresťanské krajiny a nivočili mečom a ohňom kresťanov. Zbožný pápež chcel v tomto súžení touto slávnosťou od Boha pomoc dosiahnuť. Za našich časov nie je síce tento sviatok zasvätený, ale predsa veľmi významný pre každého pravoverného kresťana, lebo sv. Peter hovorí: «PrekIiaty buď, kto Ježiša nemiluje!» Poučenie: Sv. Peter zvolal na Tábore: «Pane, dobre je nám tu byť!» Taký bol bez seba od radosti, keď uzrel časť slávy nebeskej. A toto nadšenie a nadzemská radosť naplnily srdce a myseľ jeho tak, že ešte i po mnohých rokoch pripomínal túto česť, že bol hodný videť na okamžik slávu Božiu a počuť hlas Otca nebeského. Pyšný bol tento ináč pokorný apoštol, že mohol vo svojom druhom liste ku kresťanským obciam písať a svedectvo vydávať, že i on bol na tom svätom vrchu, kde premenil a oslávil sa Ježiš Kristus. A predsa to bola len sláva a veleba určená oku a sluchu ľudskému. Jaká radosť, jaká rozkoš to bude v nebeskom kráľovstve, keď dopriane bude spravodlivým videť Pána Boha z tváre do tváre ? Toto blahoslavenstvo prevyšuje všetky smysly ľudské. Sv. Písmo hovorí o nebeskom kráľovstve v podobenstvách; ono nám o nebi len to hovorí, čo môžeme porozumeť; lebo nebeské kráľovstvo je celkom niečo nového a iného, než všetko, čo tu na zemi poznávame. Keď hovorí sv. Písmo ku trpiacim, takto predstavuje nebe: «Boh zotre všetky slzy z ich očí: nebude smrti, ani zármutku, ani plaču, ani bolesti. Lebo tie prvé veci potninuly.» (Zjav. 21, 4.) A sv. Matúš (22, 1) píše: «Kráľovstvo nebeské podobné je veľkej svatobnej hostine, na ktorej podiel brať budú, ktorí na pozvanie prišli.» A inde (19, 28) hovorí: «Tí, ktorí s Pánom vytrvali v utrpení, sedeť budú na zlatých stoliciach a súdiť národy.» O svätých dušiach hovorí sv. Písmo (Sv. Pavel v I. ku Kor. 13, 12): «Teraz poznávame ako v zrkadle; tam ale tvárou do tváre.» A u sv. Matúša Kristus Pán volá (5, 8): «Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha videť budú!» A inokedy hovoril Pán Kristus: «Zase uzrem vás, a vašej radosti nebude konca.» A sv. Pavel píše ku Korintským kresťanom (I. Kor. 2, 4): «Ani oko nevidelo, ani ucho neslýchalo, ani to srdce ľudské nepocítilo, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú.» A táto radosť, toto blahoslavenstvo trvať bude večne! Kresťane, spytuj sa, či Ježiša Krista skutočne miluješ? Nasleduj veľkých služobníkov Božích, keď meno Božieho Spasiteľa s najväčšou úctou často vyslovovať budeš. Rozjímaj o učení a skutkoch Božieho Syna, i priučíš sa tomu, že budeš hovoriť a to činiť, čo On hovoril a činil. A často vzdychaj (Žalm. 3): «Preukáž nám, ó Pane, Svoje, milosrdenstvo a daj nám spasenie!» Modlitba: Bože, ktorý si tajomstvá viery v slávnom premenení jednorodeného Syna Tvojho skrze svedectvo otcov potvrdil a dokonalé vyvolenie synov Svojich hlasom z neba znejúcim v jasnom oblaku podivne predznamenal: popraj milostivé, aby stali sme sa spoludedičmi Kráľa slávy a boli účastnými Jeho blahoslavenstva. Skrze tohože Pána nášho Ježiša Krista. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.