Sviatok Božieho Tela

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.

Sviatosť Oltárna sa menuje gréckym slovom: eucharistia. To znamená vzdávanie vďaky, pretože vo svätej omši premenenie chleba a vína sa uvádza modlitbami vďaky, prefáciou. A veru práve táto najsvätejšia Sviatosť zasluhuje, aby sme vždy s povďačnosťou mysleli na Ježiša, že nám ju dal. Eucharistia je centrom bohoslužby katolíckej, veď omša svätá, rodisko eucharistie, je jedinečným prikázaným obradom našich kostolov. Opravdivý katolík: eucharistický človek.

Eucharistia je obeta Nového zákona. Ježiš Kristus sa obetuje za nás Otcovi svojmu. To je omša. Ježiš povedal: Konajte to na moju pamiatku. Preto kňaz berie chlieb a víno, vyriekne nad nimi slová Kristove: Toto je telo moje, — Toto je krv moja — a v tej chvíli podstata chleba a podstata vína sa premení na bytnosť Kristovu. Pre zrak a hmat zostávajú spôsoby chleba a vína. Tu netreba mudrovať, tu niet miesta pre nijakú filozofiu. Kristus to povedal a prikázal. Kristus je Boh, preto to môže urobiť, a vskutku aj urobí. Tá biela hostia — to je Kristus, to je Boh. Preto sa jej klaniam. Nie je ona len symbolom Boha, ani čírym znakom, ale Boh sám. Len viera zrodí presvedčenie, len viera má jasné oči a teplý cit. Mnohé veci, ktorým ľudia slepo veria, samy sa menia a obracajú ľahkovernosť na posmech, hoci sú to veci z tohto sveta, hmatateľné a viditeľné: astronómia, fyzika, veda lekárska, chémia. Eucharistia sa nemení, nepripúšťa problémy: je dvetisícročnou skutočnosťou, z ktorej žili milióny, ktorá vychovávala na život a na smrť. Eucharistia stavala kostoly, tie najkrajšie. Keď sa z nich vysťahuje, spustnú, nemajú zmyslu, sú len modlitebňami, nie domami Božími.

Eucharistia je medzi nami prebývajúci Ježiš. Keď vstupujem do kostola, moje oko mimovoľne hľadá to červené večné svetielko, ktoré označuje prítomnosť Božiu. Ihneď si uvedomujem, že som v blízkosti Boha, kľaknem si, spustím koleno na dlážku aspoň na chvíľu, aby som vyjadril veľkú myšlienku: prach v prach padá, aby som sa pokoril Tomu, ktorý z prachu stvoril človeka. Potom si vyhľadám miesto a — adorujem. V mysli sa podrobujem vo svätostánku prítomnému Ježišovi, uznávam jeho božstvo a moc, svoju slabosť, pozdravujem ho, požiadam Ho o silu, chcem byť s ním duševne stále spojený. „Adóro Te devóte, latens Déitas ..." Klaniam sa Tí vrúcne, Bože večitý ... Môj pobyt v kostole, či stojím, či kľačím, či sedím, musí stále dokumentovať prítomnosť Boha. Preto tá vážnosť, pohrúženosť pieta.

Keď je kostol voľakde otvorený, a ja vojdem na chvíľu, na minútu, na dve, pozdravím Boha v eucharistii, pomodlím sa, vyponosujem sa, žiadam o milosť, a zas ticho sa vytratím na ulicu, do huku tohto sveta, hľa, to je čin katolíckeho presvedčenia a zbožnosti.

Pred kostolom snímam klobúk, keď som muž; prekrižujem sa, keď som žena. To patrí eucharistii, Bohu. To si zaslúži každý známy. Zakrpatené duše na to nemyslia, surovosť sa skrýva aj pod strojenou ľahostajnosťou. Šľachetnosť aj voči Bohu plní predpisy zdvorilosti. Katolík aj v rovnošate, či je vojak alebo iný činovník, pozdraví kostol a eucharistiu, ako svojho predstaveného. Je to vyznávanie viery.

Eucharistia je aj pokrmom duše našej. Vo svätom prijímaní spájame sa s Kristom, s našim Spasiteľom, s našim priateľom, s našim Bohom. Toto spojenie je celkom intímne a slúži na to, aby prehĺbilo našu dušu, aby roznietilo lásku k Bohu a blížnym, aby sme s Kristom spolu kráčali po cestách života, aby sme sa akosi pretvorili na Krista, aby sme mali zabezpečený — život večný.