Nedeľa VII. po Turícach

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.

Falošný prorok je každý, kto hlása názory, protiviace sa náuke evanjelia. Mnohí filozofi, národohospodári, prírodovedci a učenci iného odboru, ktorí naplňujú svet svojimi výmyslami a problémami, sú najväčší nepriatelia evanjelia v každom čase. Ježiš varoval pred farizejmi a zákoníkmi, ktorí ho prenasledovali až na smrť, ale myslel aj na potomkov týchto intelektuálov, na tých, čo doktrínami svojimi ustavične šíria okolo seba duševnú nákazu, alebo aspoň ľahostajnosť a pochybovačnosť. Títo hovoria a píšu v rúchu ovčom: pod titulom dobroprajnosti, v mene humanity, altruizmu, objektívnosti, pod rúškom vedy, ale vnútri sú dravými vlkmi; majú zrejmú tendenciu rozsievať semeno nevery a duševnej revolúcie. Naša inteligencia, ktorá sa oboznamuje s týmito názormi práve v mladom veku, keď zdravá kritika ešte nie je vyvinutá a keď ju len novota tiahne, hromadne sa stáva obeťou týchto falošných prorokov. Kto nemá pevnej chrbtovej kosti, zdravej kritiky, rodinnej tradície, prirodzeného citu voči dobru a pravde, kto nemá dosť pevnú vieru, ten ťažko zostane katolíkom. Stane sa falošným učeníkom falošných prorokov. Podrží ovčie rúcho katolíka podľa mena, vnútri však nebude síce dravým vlkom, ale tým istejšie akýmsi prechodným tvorom medzi zvieratami a človekom, ktorý sa zriekol vyššej duchovnosti, a ktorý svojimi naturalistickými názormi, svojou ľahostajnosťou, a len pre hmotné zaopatrenie zariadeným živorením sa viac približuje zvieratám, než človeku, ktorý má v prírodovede meno „homo sapiens“, človek múdry.

Ja ako verný syn Cirkvi svojej, ako katolík nielen menom, ale aj svojím presvedčením a vierou musím mať ku všetkým falošným doktrínam a ku všetkým ľuďom, ktorí sa dali nimi viesť, svoje povedomie výsosti. To nie je pýcha, to je len povedomie toho, že som synom Božím, spasiteľnou náukou evanjelia osvieteným, duševným životom žijúcim, kým tí ostatní sú ľudia rozhodne menejcenní, lebo im chýba časť inteligencie, a to časť v živote najrozhodnejšia; inteligencia náboženská. To nie je neláska, alebo nenávisť, ale jednoduchá ľútosť nad tými dušami. Veď mnohí z nich ani nie sú si vedomí tejto menejcennosti a bezduchovnosti svojej, ba pokladajú sa za osvietencov a pohŕdajú nami len preto, že sedia v prachu a nepozdvihnú svojho zakrpateného ducha do vyšších sfér. Mnohí z nich nedostali dostatočnú náboženskú výchovu alebo len falošnú. Mnohí z nich vôbec nemajú rozumových, tým menej duševných schopností vyšvihnúť sa nad seba. S týmito treba zaobchádzať veľmi láskavo a trpezlivo. Aký to prevrátený svet: niektorý katolík sa cíti menejcenný v kruhu týchto osvietencov. To je otrocká, neuvedomelá duša. Keď je akési povedomie, ktoré môže povyšovať človeka, tak je to jedine povedomie nábožného človeka a predovšetkým katolíka. Pre pokrokárske prostredie nikdy nesmie trpieť moje katolícke povedomie. Som nositeľom Kristových ideí ...

Po ovocí ich poznáte. To je kritika, ktorá nám dáva jasný obraz o podstate všetkých doktrín. Treba si uvážiť, akého vychovávajú človeka; ako zariadia rodinu; ako mravný život; či ide po ich šľapajách pokoj a rozkvet, alebo nenávisť a skaza. Či tvoria nové hodnoty, alebo len staré búrajú? A čo je hlavné, či uspokoja človeka, alebo nie, či mu vyhovejú, nielen telu, ale i duši. A tu treba brať vždy celok, nielen jednotlivé osoby, dobro celku, „bonum commune" a hľadisko prevyšujúce malý rámec daných časov, hľadisko večnosti, „sub specie aeternitátis." Doktríny sa odzrkadľujú aj v živote jednotlivcov.

Aj z našich kruhov musíme odstrániť to, čo nesie zlé ovocie. Také podujatie a takých vedúcich ľudí, ktorí neslúžia rozšíreniu a cti evanjelia, treba nahradiť inými. To požaduje vec katolícka. Lebo aj naši nepriatelia ľahko súdia podľa ovocia, a veľmi ochotne odsúdia katolicizmus pre nezdarilé ovocie niektorých nepodarencov.

Nestačí len ústami hlásať náboženstvo, hovoriť Pane, Pane; nestačí iba modliť sa, ale treba žiť podľa viery, konať vôľu Božiu. To je zrejmé, ináč by sme boli sami farizejmi.