Nedeľa XII. po Turícach

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.

„Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte..." V týchto slovách je skryté ohromné tajomstvo Božej milosti. Všetko, čo bolo pred Kristom, chcelo uvidieť spln časov, chcelo uvidieť Krista, a neuvidelo. A od toho času tiež koľko miliónov ľudí usiluje sa prežiť tento život čím lepšie, tí pohania, civilizovaní u nás, necivilizovaní v ostatnom svete, a dokonca života nepoznajú pravdu, nepoznajú Ježiša. Veď počet kresťanov netvorí ani pätinu všetkých ľudí a z tej pätiny aký úzky je počet tých, čo sú opravdivý znalci Krista a jeho nasledovatelia! Tu sa nedá mudrovať. Je to elita ľudí akousi svojvoľnosťou milosti Božej zvolených, ktorí v duchu vidia pred sebou Ježiša, Spasiteľa a žijú z neho a s ním. To ostatné je vo tme. Nielen africkí divosi, ale aj naši kultúrni spoluobčania, ktorí sa nestretli s Ježišom, alebo ho nepoznali. Tisíc ráz denne treba mi ďakovať za milosť, že mám vieru, tú pravú, že poznám Ježiša ...

Miluj Boha ... Hlavným príkazom nie je modli sa, kor sa, dávaj, ale miluj. Lebo len v láske odovzdáva človek seba celého, bez výhrady, bez výnimky. Modlitba obeta, uznanie to je vždy len kus človeka. Láska je celý človek. V láske dostáva Boh jadro človeka, jeho najvnútornejšiu bytnosť, dušu, srdce, sily. To ostatné je len drobným peniazom veľkého príkazu, samozrejmým výsledkom. A druhý hlavný príkaz? Ten je jediným veľkým dôkazom, skúškou, či kto Boha miluje. Kto nemiluje blížneho svojho, ten nemiluje ani Boha, nadarmo omieľa farizejsky heslo Božej lásky. Je podvodníkom života a náboženstva. A zas meradlom lásky k blížnemu je sebaláska. Preto je tak dôležité, aby sme seba správne milovali. K tomu je potrebná láska k Bohu. Tak tvorí láska na zemi, ako najvyšší zákon Boží a prirodzený, nerozlučiteľný kruh v sebe uzavretý, ktorý sa hocikde ľahko vyštrbí a šťastný beh života znemožní: treba Boha milovať, aby som seba správne miloval, treba seba správne milovať, aby som aj blížneho svojho miloval, — treba milovať blížneho svojho, aby som vedel i Boha milovať.

Kto je môj blížny? Každý človek. Keď mu treba pomáhať, keď mu treba preukázať službu a zdvorilosť, nesmiem hľadieť na to, akého je náboženstva, akej rasy, akej národnosti, a akým je štátnym občanom. Ani na to, či si pomoc moju zaslúži, alebo nie. Ani na to, či je mi nepriateľom, či nie. Čo nevykonať, ba ani zničiť. Čo chcem, aby mne dobrého urobili, to dožičím aj inému. To je kresťanská viera. Viera Ježišova. Bože, už len závisť, tento skoro prirodzený pocit človeka, koľko ľudí vylučuje z kruhu milosti Ježišovej! Len tu vidím, aká ťažká a zodpovedná je výchova v škole Ježišovej.

Ježiš rozprával o vzornom Samaritánovi a povedal: „Choď, a rob podobne." Príklad tiahne. Vďačne musím čítavať životy hrdinov Božích, životy svätých a svätíc. Ich príklad ma tiahne. Oni prakticky, každodenným životom svojím dokázali a ukázali lásku voči Bohu a blížnemu. Ukázali, ako treba rozmýšľať a žiť katolícky. Môžem mať na to aj živé ideály, statočné, sväté duše náboženské, — keď vidím ich život, poviem si: Choď a rob podobne!