Nedeľa XVIII. po Turícach

In: KÖRPER, K.: Prameň z Boha. Modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1948. Nihil obstat. Dr. Josephus Szombath, cenzor dioec. Imprimi potest. Nr. 10.228/1942. Tyrnaviae, die 28. Novembris 1942, Dr. Paulus Jantausch, Eppus, Admin. Apostolicus.

V Kafarnaume býval Peter a jeho rodina, preto sa tam cítil Ježiš ako doma. Kafarnaum bolo jeho mestom. Tam robil tento zázrak, uzdravil porazeného. Ale zaslepenosť úradnej vrstvy židovského národa bola toľká, že farizejov a zákoníkov nepohol ani zázrak. To je moc predsudkov aj dnes. Ľudia majú svoju zažitú ideológiu, od ktorej len ťažko ustupujú. Súvisí to s ohromnou psychickou slabosťou väčšiny ľudstva. V duchu ľudskom je veľmi málo miesta, keď sa tam dostane hociktorá všedná mienka, tá sa zapeleší ako hrdza do železa, a nedajbože ju odpratať. Ľudia sú vedení telami svojimi, pohodlím, preto ani nedbajú, keď uzučký priestor ich duševnej komory zaujmú prechodné heslá, ktoré nevyrušujú ich nízke náklonnosti. Tu nemá čo hľadať náboženská myšlienka, ktorá sa chce uplatniť aj proti telu, aj proti pohodliu. Pridržiavanie sa predsudkov ukazuje duchovnú inferioritu, ktorá nie je prístupná ani logickému dokazovaniu, ani rozumovej premene. Moderný človek, ktorý je zväčša technikou duševne stuženým tuctovým tvorom, má najmä proti náboženskému životu svoje zakorenené predsudky. Jeho jediným argumentom je práve vonkajšia technika, povrchná materialistická kultúra. V týchto veciach sa vyžije chatrná duchovnosť dneška. Táto nedbalosť o veci vyššie je najväčšou prekážkou nábožného života inteligenta. Musí to byť milosťou Božou osvietená inteligencia, ktorá vie zaujať jej patriace miesto v ríši duševnej. Ako vysoko stojí Ježiš nad týmto dnešným svetom, a predsa ako blízko je nám.

Uzdraviť dušu, odpúšťať hriechy je väčšia výkonnosť, než uzdraviť telo. Už toto je ťažký oriešok pre nás, ktorí vieme obdivovať lekára, keď dobre lieči a operuje, ale nemáme zmyslu pre vnútornú reformáciu človeka. Ježiš uzdravuje, aby sa vyliečila aj duša. To je zásada našej kresťanskej charity. Keď dávame iným pomoc, keď staviame sanatóriá, ústavy pre chudobných a nemocných, robíme to nielen pre dobro tela, ale aj pre dobro duše. Kresťanská myšlienka všetko posvätí, všade dvíha dušu v človekovi, aby mal povedomie vyššieho života.

Aké uspokojenie je opustiť spovednicu s povedomím, že mi Boh odpustil. Hriechom ochromená duša ožije, púšťa sa do nového boja a dostáva sily pre pozitívnu stavbu charakteru.

Ježiš uzdravil porazeného, keď videl vieru tých, čo ho priniesli. V tých zrakoch bola tichá, úpenlivá modlitba. Aj my sa modlievame za iných. Boh vidínašu vieru, pomôže tomu, za ktorého sa modlíme. Ponímam teda vážne žiadosť svojich známych, keď ma prosia, aby som sa za nich pomodlil. I ja si želám, aby sa za mňa modlili. To je opravdivé obcovanie svätých, výmena duševných síl, ktorá spravuje svety. Teplá myšlienka, ktorou želám dobré svojmu blížnemu, preráža nebesá a dobýva srdce Božie.