Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.[1] A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám[2], len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom[3], ale ten, ktorý mu povedal: "Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil;" ako aj na inom mieste hovorí: "Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho."[4]
[1] Kňazi i veľkňazi sa volili spomedzi ľudí, teda hriešnikov, a tak museli prinášať obety za ľud i za seba.
[2] Kňazskú hodnosť si nik nemôže nárokovať, iba koho Boh povolá ako kedysi Árona (Ex 28, 1; Nm 3, 10 a i.). Aj samého Ježiša Krista, ktorého zrodil ako svojho Syna (Ž 2, 7), Boh urobil veľkňazom, ale nie na spôsob Árona, ale na spôsob Melchizedecha (Ž 110, 4).
[3] Porov. Ž 2, 7.
[4] Porov. Ž 110, 4.
Lebo každý z ľudí vybraný veľkňaz za ľudí býva postavený[1] v ich záležitostiach u Boha[2], aby prednášal dary a obety za hriechy, ktorý by mohol mať útrpnosť[3] s tými, ktorí sú v nevedomosti a v blude, keďže i on sám je obkľúčený slabosťou: a preto musí jako za ľud, tak i za seba samého obetovať za hriechy.[4] A nikto si neosobuje tej hodnosti, iba kto je povolaný[5] od Boha, jako Áron. Tak i Kristus neoslávil[6] sám seba, aby bol veľkňazom, ale ten, ktorý mu riekol: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil. Ako i na druhom mieste hovorí: Ty si kňazom na veky podľa obradu Melchizedechovho.
[1] Kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Boh si vyberie kňaza, ale vždy z ľudí, a to za ľudí, t. j. na ich prospech a namiesto nich.
[2] Hlavnou úlohou kňazovou je obetami smierovať Boha hriechom obrazeného. A tak pred Bohom kňaz predstavuje ľudí, pred ľuďmi predstavuje Boha.
[3] Grécky: aby mohol byt shovievavý, jako predstaviteľ Boha pred ľudom; keď na sebe samom vidí, jako ľahko je zhrešiť, aký slabý je človek.
[4] Práve preto, lebo kňaz je slabým, krehkým človekom, je i hriešny, a tak najprv musí obetami smieriť Boha so sebou a len potom s ľudom, ako to robieval hlavný kňaz v starom zákone.
[5] Druhé, čo sa požaduje u kňaza, je: aby ho Boh povolal za kňaza, jako kedysi Árona a jeho pokolenie. Že Boh vyznačil Krista za kňaza, to sv. Pavel dokázal už v hl. 2., v. 14—18. a dokazuje v nasledujúcich veršoch.
[6] Neosoboval si slávu, ktorá mu nepatrila, neučinil sa sám kňazom.