|
||||||
| V rade zmužilých bojovníkov Krista, ktorí krvou svojou polievali strom viery a meno Spasiteľa vyznaním svojim os avovali, vysokoctený bol po všetky časi kňaz a mučeník Valentín. Cisár Klaudius II. roku 268 togou (rímský šat) a purpurom cisárskym ozdobený, javil za svojho krátkeho panovania k ľudu vľúdnosť a ľudskosť, za iných tyranov vzniklé prenasledovania kresťanov však nezastavil; miestodržitelia a prefekti jeho žíznili z nenávisti za krvou, alebo z lakomstva za statkami veriacich. V ten čas, keď Klaudius nachádzal sa v Ríme, lapili medzi inými aj bohatstvom ducha a svätosťou života vynikajúceho kňaza Valentína. Po niekoľkých dňoch doviedli ho pred cisára, ktorý ho vľúdne oslovil: «Slyším chváliť ťa, čo muža statočného a múdreho, život tvoj však nepáči sa mi; prečo nechceš byť naším priateľom ? prečo držíš s onými, ktorí bezbožnou poverou svojou naši a ríše našej nepriatelia sú?» Valentín uisťoval vážne, že on ku cisárovi a k ľudu jeho najvrelejšiu lásku chová v srdci svojom, že svedomite poslúcha zákony krajinské, že každodenne modlí sa za neho a odporúča ho všemohúcej ochrane Pána neba a zeme. Keď toto slyšal jeden sudca učený, obávajúc sa, žeby takéto vyznanie blahonosne účinkovať mohlo na cisára, pýtal sa svätého: «Ako ale smýšľaš o bohoch našich, o velikom a dobrotivom Jupiterovi, a o múdrom Merkurovi ?» Valentín odvetil úprimne: «O týchto myslím, že alebo nikdy nejestvovali, alebo že boli biedni, smrteľní ľudia ako my, ktorí v čas života svojho slúžili jedine hanebnému smilstvu». Na tieto slová kričal učený sudca: «Valentín sa rúha bohom a cisárovi!» Cisár však nepovšimnul si týchto slov, lebo si zamiloval Valentína. Valentín toto spozorujúc, použil príležitosti a mal k tomu cisára, aby sa obrátil a veril v Krista, tým že sám spasenia dôjde, hranice ríše svojej rozšíri a všetkých nepriateľov svojich premôže. Zdálo sa, že tieto slová dotkly sa srdca cisárovho; sotva to však spozoroval zlomyseľný prefekt mesta, Kalfurnius, na hlas vykríkol: «Slyšte, otcovia ľudu, ako tento človek cisára márni. My, my máme staré náboženstvo opustiť ktoré sme do seba vssali s mliekom materským; my máme zradiť bohov svojich a zbaviť sa ochrany ich!» Na tieto slová prestrašený cisár Klaudius, bojac sa, aby nepovstalo zbťírenie ľudu, odovzdal zmužilého kňaza do rúk prefektových, aby ho k odpadnutiu sviedol alebo potrestal. Kalfurnius však odovzdal svätého sudcovi Asteriovi, ktorý ho priviedol do svojho príbytku, aby tam s ním súd zaviedol. Rimania mali v obyčaji vo dvoroch a dvoranách stavať malé sochy bôžikov domácich a rodinných, pred ktorými priatelia a hostia na kolenách modlievali sa za ochranu a požehnanie domácich. Sotva Valentín prekročil prah domu sudcovho, držiac sa obyčaje pohanskej, začal sa modliť takto: «O Pane a Bože! osvieť všetkých, ktorí ešte vo tmách modloslužby pohrúžení sú a daj im poznať, že Ježiš Kristus je svetlo sveta.» Keď Asterius tieto slová slyšal, pýtal sa: «Ako môžeš hovoriť, že tvoj Kristus je pravé svetlo sveta ?» Valentín mu odpovedal: Môj Kristus je nielen pravé svetlo, On je svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet.» Asterius odvetil na to: Uvidím, zdaliž máš pravdu. Mám chovanicu, dievča premilé, ktorá už od dvoch rokov slepá je. Vrátiš-li jej zrak, hotový som vyznať, že je Kristus pravý Boh, pravé svetlo sveta, a čokoľvek žiadať budeš odo mňa, obsiahneš.» Valentín dal dievča k sebe priviesť a padnúc na kolená, modlil sa takto: «Pane Ježišu Kriste, Ty pravé svetlo, osvieť služobnicu svoju!» Sotva tieto slová vyriekol — hľa, zatvorené vičká otvorily sa, a zpod nich žiarily krásné očká v radostnom úžase. Asterius a manželka jeho udivením celkom podesení nad týmto zázrakom, padli k nohám svätému, a plní vrúcnej túžby pýtali sa ho, čo by teraz činiť mali, aby dosiahli spasenia? Svätý im kázal, aby zničili domácich bôžikov, tri dni sa postili a odpustili všetkým nepriateľom svojim. Asterius svedomite vyplnil rozkaz Valentína; prepustil na slobodu otrokov a so všetkými domácimi, počtom 40, pokrstiť sa dal. Keď o tom slyšal cisár, obávajúc sa povstania ľudu, dal Valentína a všetkých obrátených uvrhnúť do žalára, a potom 14. februára roku 270. sekerou sťať. Istá kresťanská matróna dala pochovať pozostatky svätého mučeníka, na jehož hrobe neskôr pod pápežom Juliusom veriaci vystavili krásny kostol. Poučenie. Drahý čitateľu! bez pochyby si očul, že pocestnému niekedy ako zo zeme svetielka vystupujú, keď samotný v čas nočný niekam cestuje. Ide-li za týmito svetielkami, ľahko zablúdi, zájde na bezcestia, zabŕdne do bahien a močidiel, a konečne nevie si rady, ako odtúď vyviaznuť. Tieto svetielka nazývame svetlonosy alebo bludičky. Reči osvietencov a vzdelancov našeho veku, ktorí nič iného nechcú za pravdu držať, leda čo im ich zle upotrebený rozum povedá, sú takéto bludičky! Terajších tak zvaných osvietencov a vzdelancov sviedol len ich zneužitý rozum s pravej cesty a oni opäť svádzajú druhých ľudí na bezcestia. O, koľko tisíc ich už prišlo týmto spôsobom o pravdu a s ňou o pokoj a poklad srdca! Preto never takýmto bludičkám; never každému, kto svoju mienku za čistú múdrosť vydáva; nedôveruj tým, čo za našich časov sv. učenie Ježišovo, vieru svätú katolícku drzo posudzujú; tajomstvá jej, pretože ich krehkým rozumom svojím chápať nemôžu, zapierajú a zavrhujú. Jesto len jedno pravé svetlo, ktoré neklame, a toto svetlo je Ježiš Kristus. On sám praví o sebe: «Ja som pravé svetlo sveta; kto mňa nasleduje, nechodí v temnosťach, lež nabudne pravého svetla (t. j. čistej pravdy), ktoré vede k životu.» Kristus je jasné, čisté svetlo svojím svätým príkladom a svojím svätým učením, ktoré cirkev svätá katolícka v úplnej rýdzosti a nezkazenosti v sebe chová a udržuje. Drahý čitateľu! jestli nasleduješ Krista, súc tichý, pokorný, pokoja milovný, poslušný, cudný, trpezlivý, so stavom svojím spokojný, Bohu oddaný, ku všetkým ľuďom láskavý, k chudobným a núdznym útrpný ako Ježiš: tenkrát nechodíš po bludných cestách. Pozoruješ-li na jeho hlas, ktorý sa ozýva z úst kňazov jeho, zachovávaš-li slová jeho, nepoblúdiš nikdy na svojich cestách, ba presvedčíš sa, že je to všetko pravda, čo Ježiš praví, a srdce tvoje oplývať bude pokojom a blaženosťou. Hľa, všetci svätí nasledovali Ježiša, toto pravé svetlo, a nepoblúdili. Zlý svet ich mal za bláznov a život ich za nesmysel, oni však stali sa dietkami božími, dedičmi kráľovstva nebeského. Či by si nechcel nasledovať aj ty šľapaje jejich a vo spoločnosti jejich večne sa radovať? Modlitba. Ovšem, Vykupiteľu božský! chcem Ta nasledovať. Kam bych mal ísť ? Len Ty máš slová života večného, len kto Teba nasleduje, nechodí v temnosťach. Pripútaj ma teda k Sebe; osvieť a riaď ma dľa ľúbosti Svojej. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.