Sv. Tomáš Akvinský, učiteľ cirkv(7. 3.) | ||||||
| Jedna z tých najkrásnejších hviezd, ktoré v cirkvi katolíckej slovom i príkladom niekedy svietily a posaváď svieťa, je sv. Tomáš Akvinský. Tomáš bol syn grófa Landulfa Akvinského a narodil sa roku 1226 v zámku Roccasecca v Kalabrii. Matka jeho menovala sa Teodora. Už ako dieťa býval vždy tichý, ale tvári pri tom veselej, mravný a mierny a nevinný ako anjel. Ako šesťročného chlapca odovzdal ho otec nábožným benediktínom na Hore Kassine k výchove a vzdelaniu. Svojmi prevýbornými vlohami doviedol to nezadlho tak ďaleko, že už vo svojom desiatom roku mohol odísť na vysoké školy neapolské. Ale prv, než ho ta rodičia poslali, vzali ho domov na dedičný zámok. Tu sa on neustále učil, modlil a pomáhal chudobným. Sám si utrhoval od úst a na pohodlí, len aby chudobným pomáhal, čo keď otec spozoroval, dovolil mu udeľovať almužny do vôle. Ale mladý Tomáš robil to tak štedro, že niekedy sami v dome nemali čo položiť na stôl. Preto správca domu ponosoval sa naň u jeho otca; mladý však gróf robil i potom ako predtým, a čo kde v komore našiel, odniesol chudobným. Jedného dňa stúpa Tomáš priestrannými zámockými izbami, nesúc pod plášťom pokrm pre chudobných. Tu mu otec zastane cestu a velí, aby ukázal, čo nesie. Tomáš, bľadý strachom, rozvinie plášť a hľa, k udiveniu grófovmu padne mu k nohám z pod plášťa krásné kvieti. Za nejaký čas odobral sa Tomáš na vysoké školy do Neapolu, kde vtedy bolo mnoho vedychtivého ale spolu i nemravného, rozpustilého žiactva. Tomáš dosť skoro spoznal nebezpečie, ktoré tu jeho nevinnosti hrozilo, a preto vyhýbal sa kdejakej spoločnosti. Najradšej bavieval sa v kostole pred Sviatosťou oltárnou na modlitbách alebo zavrúc sa doma v izbe, zaoberal sa učením. Pri tom nezapomínal nikdy na chudobných, a radšej sebe utrhol, len aby im udeliť mohol. Toho času, keď sa sv. Tomáš v Neapoli učil, najviacej rozkvetal a zmáhal sa rád sv. Dominika. Jeden duchaplný reholník tohoto rádu oboznámil sa s Tomášom a tak si ho zamiloval, že ho naklonil, aby sa i on stal dominikánom. Ale sotva že sa o tom dozvedel jeho otec, snažil sa sľubami i hrozbami odvrátiť syna od predsavzatia. Ale sv. Tomáš pamätajúc na slová Spasiteľove: «Kto miluje otca alebo matku viac nežli mňa, nie je mňa hoden,» zotrval stály vo svojom pevnom predsavzatí. Lež pretože predvídal, že rodičia všetko, a treba-Ii i násilie vynaložia, aby ho dostali z kláštora von, prosil za preloženie z Neapolu. Predstavení jeho poslali ho do Ríma, a keď ani tu pokoja nemal, do Paríža. Dozvediac sa však o tom dva jeho starší bratia, v Toskane pri cisárskom vojsku meškajúci, číhali naň na ceste, a chytiac ho, odviedli ho na vzdialený otcovský zámok. Kto si vie predstaviť, jak veľmi tešila sa matka jeho Theodora, že syna svojho videť môže! I nahovárala ho láskavými slovy, jakých len materinské srdce vynájsť môže, aby složil reholné rúcho. Ale Tomáš zotrval neoblomne pri svojom úmysle, vôľa Božia išla mu nadovšetko. Matka nahnevala sa konečne naňho a zavrela ho do izby, kde ho krom dvoch sestier nikto navštíviť nesmel. Tieto mu tiež dohováraly, aby učinil rodičom po vôli. Lež čo sa stalo? Tomáš im tak živými barvami líčil márnosť tohoto sveta, klam a mam pozemskej slávy a rozkoše, že i ony pomály počaly zcela podobne jemu smýšľať, čo ho ovšem veľmi tešilo. Zanedlho však hrozilo mu nové nebezpečie. Celý už rok bol strávil na odľahlom zámku otcovskom v rozličných nepríjemnosťach. Tu razom prišli jeho dva starší bratia, vojenskí dôstojníci domov, a vidiac, ako sa matka rmúti, že Tomáš od svojho predsavzatia nijako upustiť nechce, oborili sa naňho po vojensky. «Čo,"ty syn tak vznešenej, cisárom a kráľom príbuznej rodiny, mal by si nosiť mizernú šatu reholnú ? Gróf Akvinský mal by žiť z almužny a chodiť ako otrok s vyholeným temenom? Nikdy a jakživ!» A s tým mu ztrhali reholné rúcho s tela, tlkli a bili ho, áno napokon zatvorili ho do hradnej veže. Sila však Ducha svätého premohla všetko násilie, Tomáš sa ani nehnul a rozdriapané rúcho považoval čo znak slávneho víťazstva. Keď teda všetko toto nič neosožilo, nemilosrdní bratia chopili sa iného, a to síce necudného a nehanebného prostriedku. Čo prosby a hrozby vykonať nestačily, to mala previesť dľa ich mienky moc telesnej žiadosti a slabosti. Zavreli teda k nemu do väzenia nehanebnú smilnicu, sľúbili jej veľké dary, jestli sa jej podarí, zvábiť ho s cesty cnostného života. Nestudná ženština vynaložila všetko, aby nevinného mladíka dostala do svojich osídel, ale Tomáš, neozrúc sa ani jediným pohľadom na ňu, vzýval neustálou modlitbou Boh á o pomoc. A keď mu nijako nešla s krku, hnevom rozdráždený skočil k ohnisku, popadol žeravý ožeh a vyhnal nehanebnicu z väzenia. I učinil potom uhlíkom znamenie sv. kríža na stene, padol na kolená a pred znamením ukrižovaného Krista začal sa modliť plný vďaku a radosti a modlil sa tak dlho, až mysľou unavený tichým spánkom usnul. V tomto spánku navštívili ho sv. anjelia, obviazali mu bedra páskou paníctva a oslovili ho týmito slovy: «Prichádzame k tebe z rozkazu Božieho, aby sme ti doniesli dar stáleho panenstva.» Sv. Tomáš skutočne ostal čistý ako anjel po celý čas svojho života. Dva roky sedel on tam uväznený v hradebnom žalári. Konečne dozvediac sa o tom pápež Innocenc IV. a cisár Bedrich II, prosili zaňho u matky i bratov. .Títo na prímluvu počali levnejšie nakladať s ním, na slobodu však pustiť ho nechceli. Matka dala sa pozdejšie predsa nakloniť ku tajnému jeho prepusteniu. Keď sa o tom dozvedeli dominikáni v Neapoli, poslali ta pod vežu dvoch svojich ľudí. Sestry ha to spustily brata potajomky s veže v koši; prestrojení reholníci čakali ho dolu a utiekli s ním do kláštora. Rok na to složil slávné sľuby reholné. Matka a bratia žalovali naň ešte raz potom u pápeža; tento však presvedčil sa o jeho povolaní a dovolil mu ostať v ráde. Od týchto čias mal sv. Tomáš od rodiny pokoj. Bol on už vtedy známy rovne tak hlbokou ako i mnohostrannou vedomosťou, ale sláva táto rozšírená mala byť po celej cirkvi. Predstavení poslali ho teda do Kolína, aby sa tam pod svetochýrnym učiteľom Albertom Veľkým docvičil. Sám generál rádu doprevadil ho ta. Tomáš, ako sa dalo očakávať, vynikal i tu nad všetkých ostatných žiakov, ačkoľvek nadmiernou pokorou ukrýval svoje pokroky. A pretože on pri svojom pokornom duchu jednostajne mlčal, držali ho spolužiaci za sprostého a zlovtipne prezývali ho nemým volom zo Sicilie. Jednúc však naložil mu učiteľ Albert vysvetliť isté temné miesto zo svätého Písma, a tu Tomáš, otvoriac ústa, tak múdro mluvil, že sa všetci nad tým zadivili, a Albert sám, súc prekvapený, zvolal: «Vy nazývate Tomáša nemým volom: ale prijde čas, kde sa on ozve tak mohutným hlasom, že ho celý svet uslyší.» A to sa i v skutku tak stalo: a celá cirkev až doposiaľ ctí sv. Tomáša čo učiteľa cirkvi. Keď neskoršie, povýšený na učiteľa, sám v Paríži, v Bononiji, v Kolíne a Ríme prednášal, sbiehali sa žiaci k nemu, že im v školských sieňach ani miesto nestačilo. Vykladal on tu sväté knihy a písma svätých otcov s najväčšou dôkladnosťou, prenikajúc hlboho v ducha božských učení. K duševným svojim prácam pripravoval sa vždy modlitbou, držiac sa toho: že bázeň Božia má byť prameňom, a česť Božia cieľom všetkej múdrosti. Celé jeho myslenie a skúmanie, všetky jeho snahy ta smerovaly, aby Boha čím dokonalejšie poznať mohol. Bol on i výborný kazateľ, rovne ako spisovateľ, áno i básnik. Keď sa ho jednúc sv. Bonaventúra spýtal, «z ktorej knihy on svoju učenosť bere», ukázal na kríž a pravil: «Tu hľa, moja kniha.» Rozjímanie o umučení Pána Ježiša Krista bolo tým žriedlom, z ktorého čerpal svoju učenosť, a to tak veľkú, že i najučenejší mužovia chodievali k nemu o radu, a podrobievali sa jeho výrokom. V tento čas uvedená bola slávnosť Božieho Tela. Pápež Urban IV. naložil sv. Tomášovi, aby spísal modlitby ku omši svätej a do breviára o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. S radosťou sa dal do tejto práce, ktorá až doposiaľ trvá čo večný pomník sv. viery v katolíckej Cirkvi. Vzdor nevyrovnanému chýru, akým ho celý svet oslavoval, bol predsa skromný, pokorný a poslušný ako najposlednejší brat reholný. Jedného dňa, keď podľa obyčaje reholníckej čítal pred obedom v jedálni sväté čítanie, zkríkol naň predstavený nevrle, aby istú slabiku ináč vyslovil. Ačpráve Tomáš dobre bol čítal, hneď slabiku tú bez všetkej protimluvy opakoval; a keď mu po obede bratia jeho domluvali, že prečo to urobil, keď predtým dobre bol čítal, on odvetil: «Na tom pramálo záleží, či ktoré slovo tak lebo inak vyslovíme; ale reholníkova povinnosť je, poslúchať vždycky a byť pokorným.» Súc výborný kazateľ, kázaval tak dojímavé, že ľudia anjela slyšať sa domnievali. Jednúc v Ríme tak dotklive kázal o umučení Pána Ježiša Krista, o Jeho láske k ľuďom a o nevďačnosti ľudskej oproti Nemu, že poslucháči pustili sa napospol do hlasitého plaču. Kázne jeho aj Židia radi slyšiavali, zvlášte rabínov obracal na vieru kresťanskú. Následkom jeho cností a veľkej jeho učenosti chceli ho pápežovia na vysoké hodnosti povýšiť, on však neprijal žiadneho vyznačenia. V 37. roku veku svojho, keď už za viacej rokov čo slávný učiteľ v Paríži a po významnejších talianských mestách bol účinkoval, dovolili mu predstavení zostúpiť s učiteľskej stolice a žiť čo obecnému mníchovi v utiahlosti vo svojej celie kláštornej. V tejto utiahlosti spísal on výtečné dielo pod názvom: «Súbor bohoslovia, v ktorom diele chcel všetko na bohoslovie sa vsťahajúce v jeden celok sústavne složiť. Viac rokov pracoval na ňom, dokončiť ho však nemohol. Neustálé napnutie ducha podrylo jeho telesné sily, tak že deň po dni viacej upádal. I cíťac blížiť sa hodinku smrti, odložil knihy a pero na stranu, aby sa k púti do večnosti pokojne pripravovať mohol. Roku 1274. svolaný bol verejný snem cirkevný do mesta Lyonu. I Tomáš, ačpráve už chorý a slabý, nastúpil dľa žiadosti pápežovej cestu do tohoto mesta. Na ceste však onemocnel v kláštore Cistercitov pri Terracine. Dobrí mnísi láskavé ho opatrovali. Keď prijal Sviatosť oltárnu, žiadal si posledné pomazanie a na modlitby sám hlasne odpovedal. Pred smrťou ďakoval opátovi a mníchom za lásku, s ktorou ho opatrovali, a keď sa ho jeden z nich spýtal: čo má činiť, aby v milosti Božej vždy zotrvávať mohol, odpovedal mu: «Obcuj neustále pod okom a pozorom Božím.» To boly posledné jeho slová, lebo myšlienka) ktorá dušu človekovi naplňuje v živote, neopúšťa ho ani pri smrti. Zomrel 7. marca spomenutého roku, zanechajúc svetu čo záveť bohaté poklady píšem, meno najväčšieho bohoslovca a ľubomudrca (filosofa) západnej cirkvi. Pápež Ján XXII. vyhlásil ho roku 1323 za svätého a Pius V. povýšil ho roku 1567 za učiteľa cirkvi. Telo jeho spočíva v meste Toulouse. Poučenie. Posledné slovo umierajúceho Tomáša bola odpoveď na otázku: «čo máme činiť, aby sme vždy zotrvávali v milosti Božej ?» Odpovedal na to: « Máme vždy obcovať pod okom a pozorom Božím». Lebo kto nezabýva, že Boh všade je prítomný: ten ľahko nezhreší. Keby boli Adam a Eva pomysleli na to, že Boh je všade prítomný, zaiste by neboli okúsili zo zapovedaného ovocia. Keď slyšíme, že niekto hrozne klaje, hanebné piesne spieva, s druhými surovo nakladá, pýtajme sa ho: či by to i v kostole, pod pozdvihovaním alebo požehnaním v stave bol učiniť. Zaiste nie, lebo keď sa to i nestýcha činiť pred ľudmi, ostýchal by sa to činiť v prítomnosti Božej. Boh je všade prítomný, ako praví Žalmista: «Ci chodím alebo ležím, Ty si pri mne a vidíš cesty moje.» Každé miesto je teda ako chrám Boží, na ktorom, nech ti je ono jakékoľvek, Ježiš Kristus je prítomný. Chovaj sa teda na každom mieste tak slušne a cnostné, ako pred vševidiacim okom Všemohúceho. Táto myšlienka teší nás, keď nás tajné utrpenie trápi alebo keď nám nešťastie hrozí. Tajným trápením nazývame, čo iným sdeliť nemôžeme, alebo nechceme. Ku pr. dakto nemá, komu by sa sveril, býva snáď utláčaný od tých, čo by mu pomáhať mali, ako sú predstavení a príbuzní; alebo musí krivdu trpeť, preto že nevinnosť svoju nemôže dokázať; alebo trpí, nechce to však svojím sdeliť, aby im nezapríčinil starosti a strachu; alebo ho tlačí hriešne povedomie. V takýchto a podobných útrapách musíš so Žalmistom povzdychnúť: «Pane! k Tebe sa vinú všetky žiadosti moje a vzdychanie moje nie je Ti tajné!» Mnohý nemocný poteší sa, už len keď vidí lekára pri sebe. Ten však, ktorý pomôcť ti vždy je hotový a pomôcť i môže, všemohúci totižto Boh, vždy je pri tebe. Môžu ti ďalej nebezpečia hroziť, pred ktorými sa chveješ úzkosťou. Môžu sa ku pr. príbuzní tvoji nachádzať v nebezpečnej, nákazlivej nemoci, a ty ich musíš opatrovať; alebo snáď i sám ťažko stonieš a bojíš sa smrti; alebo vypukol v susedstve oheň; alebo strašná búrka stojí ti nad poľom alebo vinicou: ako potešíš zkormútenú dušu svoju? Ako inak, nežli slovami: «Pán Boh bdeje nado mnou; všetky vlasy na hlave sú nám spočítané. Bez vôle Božej nič sa mi nestane. Modlitba. Ó Bože, ktorého oko Všetko vidí, popraj nám milosti, aby sme za príkladom sv. Tomáša v prítomnosti Tvojej vždy obcovali, a touto myšlienkou tešili sa v trápeniach svojich a bolestiach. Amen. |