Sv. Ján z Boha, zakladateľ rádu milosrdných bratov(8. 3.) | ||||||
| Mnohí ľudia vrtia nad tým hlavou, že Cirkev svätá nám ľuďom odporúča k nasledovaniu život Ježiša Krista, vteleného Boha živého, a čudujúc sa nad týmto, pravia: «To je ovšem krásna vec a pravdivá, že Ježiš Kristus je príkladom a zrkadlom najvyššej dokonalosti; ale on je Boh, my naopak hriešni a krehkí ľudia.» Keby však podobne smýšľajúci ľudia prečítali si pozorne život jedného alebo druhého svätého, keby povážili, ako svätí, vzdor svojej svätosti, museli zápasiť, a koľké obete donášali oni za blaho nie len vlastnej duše, lež rovne tak za blaho pokolenia ľudského, to by oni svoju vlažnosť v plnení povinností náboženských alebo občanských nemohli ani pred Bohom ani pred vlastným svedomím vymluvať ľudskou krehkosťou. Ako teda máme nasledovať Spasiteľa Ježiša Krista v živote našom, ako máme účinkovať ku prospechu vlastnej duše a za blaho svojich blížnych, toho vznešený príklad dáva nám sv. Ján z Boha. Ján bol syn chudobných rodičov a narodil sa roku 1495 v Portugalsku v obci Montemajor. Rodičia jeho, vediac, že mu nemôžu zanechať iného dedičstva, vychovávali synáčka svojho už od útlej mladosti v bázni Božej a priúčali ho zvlášte úcte k blahoslavenej Panne Márii. Keď bol osem rokov starý, prišiel istý cudzí kňaz do domu, a vyprával veľmi mnoho o kráse španielského mesta Madridu. Chlapec zatúžil, toto mesto videť, a deň na to vydal sa potajomky s cudzím kňazom na cestu z rodičovského domu. Nenadálé chlapcovo zmiznutie vzala si však matka tak veľmi k srdcu, že onemocnejúc žiaľom, po troch týždňoch zomrela, a ovdovelý otec vstúpil do rádu sv. Františka, kde po rokoch bohabojný život dokonal. Radosť chlapcova z cesty netrvala dlho. Po krátkej dobe prišlo mu horko oplakať ľahkomyseľný svoj krok, ktorým sa tak ťažko prehrešil proti povinnej úcte a poslušnosti k svojim rodičom. Cudzí totižto kňaz, kadenáhle prišli na španielské hranice do mesta Estremadury, milého chlapca opustil, tak že tento, aby neumrel hladom, musel za pastiera vstúpiť do služby. Ale pretože Ján bol chlapec veľmi usilovný, verný a spoľahlivý, gazda si ho srdečne zamiloval, a keď dorástol, sveril mu k výchove svoje vlastné deti, ba umienil si v srdci, oženiť ho s vlastnou dcérou v dome. Ale Ján z úcty k blahoslavenej Panne Márii, ktorej sa už pred tým k večnej panenskej čistote zasľúbil, počestné toto nabídnutie neprijal. Roku 1522 vypukla krutá vojna medzi tehdajším rímským cisárom a spolu španielským kráľom Karlom V. a z druhej strany medzi Františkom I., kráľom francúzskym. Ján, zvedavý sveta zkúsiť, stal sa vojakom. Po skončenej vojne tiahol opäť s cisárskymi prápory proti Turkom, ktorí tenkrát hranice našej uhorskej vlasti krvavé napádali. Pri nastalom na čas pokoji vrátil sa Ján domov, navštíviť po tridsiatich rokoch svojich drahých. Lež jak veľmi sa tu medzitým všetko premenilo. Otec a matka dávno zomreli a on o tom ničoho nevedel. Vyplakal sa teda na hrobe matkinom a pustil sa opäť na cestu. Opodiaľ mesta Sevilly vstúpil znovu za pastiera u jednej grófky. Avšak ani tu dlho nevytrval. Služba sa mu skoro znechutila, cítil sa k niečomu inému byť určeným a tak opustil po krátkom čase službu. Chcel sa preplaviť za more do Afriky a tam úbohým kresťanským otrokom poskytovať potešenie a opateru alebo keďby ukrutní mahomedáni pre kresťanské meno naň zanevreli, zomreť smrťou mučeníckou. V Gibraltáre, morskom to prístave, potkal sa s istým portugalským šľachticom, ktorý, pre jakési prečiny odsúdený do vyhnanstva, poberal sa do mesta Centy v Afrike. Aby teda svojho cieľa dojsť mohol, vstúpil k nemu do služby. Sotva však dorazili do Afriky, šľachtic ťažko onemocnel a spolu i so svojmi dcérami do najväčšej biedy upadol. Verný sluha Ján, majúc utrpenie so svojím pánom a jeho rodinou, predal napred, čo mal, a keď sa peniaze minulý, pracoval ako nádenník pri zámockých stavbách. Každodenne večer donášal svedomite svoju mzdu domov, aby nakúpil úbohej rodine chleba k obžive. Raz sa medzitým stalo, že jeden z jeho krajanov, pracujúc spolu s ním pri španielskej pevnosti, zutekal z práce a pridajúc sa k mahomedánom, odpadol od viery. Toto sa Jána tak bolestne dotklo, že si umienil vynaložiť všetko, aby odpadlíka priviedol ku kresťanstvu naspäť. Ale prozreteľnosť božská mala s ním iné úmysly. Odhodlaný teda pustiť sa za odpadlíkom medzi pohanov, kde sviatostí prijímať môcť nebude, chcel sa ešte napred vyspovedať, aby sa telom Božím na cestu posilniť mohol. Ale mních, ktorému sa spovedal, radil mu nepúšťať sa do nebezpečia, lež vrátiť sa radšej domov do Španielska. Ján mu rozpovedal svoj dávny úmysel, s ktorým do Afriky prišiel, aby totiž uľavoval v trpkom osude kresťanom, v otroctve upiacim; ale spovedelník mu vyložil, že medzi lakomými mahomedány i s najlepším úmyslom nič nevykoná bez peňazí, a preto urobí lepšie, keď sa vráti len domov. Medzitým však i šľachtic, s ktorým prišiel do Afriky, ozdravel a dostal dovolenie, vrátiť sa do vlasti. Ján teda vrátil sa s ním do Portugalska. Meškajúc za čas v Gibraltáre vyrobil si usilovnou prácou toľko, že si za to obrázkov, modlitebných a iných nábožných knižiek nakúpiť a s nimi malý obchod započať mohol. S batohom na chrbte putoval z domu do domu, z mesta do mesta. Hospodin požehnal mu v jeho podujatí, a Ján krátkym časom natoľko sa sobral, že sa v meste Granade osadiť, a tam sklad založiť mohol. Ľudia veľmi rádi od neho kupovali, lebo nepreťahoval a pritom vedel vždy niečo pekného vyprávať. Často vysvetľoval obsah kníh, ktoré predával; a vždy dokladal, jak pekná a užitočná to vec, keď kto čítať zná. I neodchádzal od neho žiadny bez toho, žeby nebol kúpil nejakú knižočku alebo obrázok. Roku 1539 dňa 20. januára mal kázať v Granade najvýtečnejší španielský kazateľ toho času, Ján Avillanský. Lud sa hrnul odovšad do chrámu sv. Sebastiána, a túto príležitosť nechcel zameškať ani kníhkupec Ján. Mohutné slová chýrneho kazateľa učinily na jeho srdce taký dojem, a predovšetkým keď slyšal, jak hrozná ohavnosť pred očima Božíma je smrteľný hriech a jak hrúzyplná je pokuta zaň v pekle, — že trasúc sa na celom tele pustil sa do hlasitého plaču a bežal domov, volajúc na hlas o milosrdenstvo, a bradu i vlasy si trhajúc, hodil sa konečne na zem a plakal. Ľudia, ktorí ho cestou videli, domnievali sa najprv, že sa neborák zbláznel a nezvedené deti hádzaly po ňom kamením. Prijdúc konečne celý zaprášený domov, našiel predo dvermi mnoho shromaždeného ľudu. Pretlačiac sa do izby, sobral knihy svetského obsahu a rozdriapal jednu za druhou. Knihy však modlitebné a sväté obrázky rozdal chudobným. Rovne tak rozdal i hotové peniaze a odev. Nemajúc napokon už čo rozdať, pustil sa len v bielych šatách a bosý ulicami a prosil, s kýmkoľvek sa stretol, o smilovanie a prímluvu u Boha. Svetská vrchnosť dala ho za to zavreť do blázinca. Očujúc o tom Ján Avillanský, navštívil úbohého, a najdúc ho raneného a temer bez seba ležať na otepe slamy, napomínal ho, aby prijal to všetko s kajúcim duchom od Boha, varoval sa napozatým podobných výstredností a vyvolil si stav, osožný sebe a i blížnym. Múdré naučenie účinkovalo na utrápeného Jána tak, že vstúpiac do seba upokojil a utíšil sa celkom. Po tejto zmene dovolili mu chodiť po dome bez prekážky, a on použil svojej slobody k tomu, že opatroval ostatných nemocných a konal všelijaké služby, kým ho po krátkom čase neprepustili z blázinca na duši i na tele zdravého. Takto hľa, vyvolil si Boh človeka neučeného k zahanbeniu múdrych. Vyvoleného sluhu svojho poslal najprv so šľachtickou rodinou do Afriky, aby ju tam potom v nemoci opatroval a vlastnou prácou živil. Sotva sa navrátil naspäť, poslal ho do blázinca, aby v tomto ústave, ktorý milosrdná láska vystavila úbohým, učil sa milosrdenstvu, ktoré ku blahu a šťastiu núdzneho pokolenia ľudského neskôr vykonávať mal. Ján totižto umienil si od tejto doby venovať život svoj službám nemocných a šialených. Ale najprv chcel ešte vykonať púť do Quadeloup. Prijdúc ta po mnohých nesnádzach, pocítil pred obrazom Bohorodičky silu a mal tú pevnú nádej, že ho Matka Božia vezme pod svoju ochranu, aby dielo milosrdenstva vykonal. Ztadiaľ prišiel jedného rána v zime naspäť do Granady, nemajúc ničoho len dve ruky, a srdce plné vrelej lásky. Každodenne chodil najprv na omšu svätú, a potom do hôr, tam nasbieral suchého haluzia a predal ho. Za utržené peniaze kúpil si chleba pre seba a ostatné rozdal chudobným. Takto robieval deň čo deň. Ľudia sa mu najprv smiali, ale potom, poznajúc v ňom otca chudobných, divili sa jeho tichosti, pokore a útrpnej láske. Toho času bol vo Španielsku i Portugalsku veľký hlad a núdza. Úbohý ľud nemal práce ani chleba; mnohí umierali hladom. Ján pomáhal, kde ako mohol, ale skromné jeho prostriedky nestačily. Pán Boh však ho neopustil v jeho svätom podujatí, naopak prispel jeho útrpnej láske na pomoc sám. Bohatí počali mu dávať almužny pre chudobných a tieto dary dochádzaly vždy početnejšie, tak že napokon zariadil dom, v ktorom nemocných i chudobných opatroval. Raz ho videli, ako sám na chrbte snáša ta úbohých a opustených, ktorí chodiť nevládali. Istý kňaz daroval mu značný obnos peňazí, za ktoré on ihneď nakúpil postelí, šiat a iného potrebného náradia. Tým spôsobom položil on prvý základ svojmu rádu milosrdenstva. A aby ešte väčší počet nemocných všetkým potrebným opatriť mohol, obrátil sa k Bohu o pomoc; a nebol sklamaný v nádeji. Vynakladajúc všetok čas vo dne k obsluhovaniu biednych, večer sbieral almužnu. Chodieval on ulicami s veľkým košom na chrbte, a dva veľké hrnce majúc zavesené na pleciach, volával hlasom prenikavým: «Bratia drahí! pre Boha vás prosím, čiňte dobre pre spasenie duše svojej!» Neobyčajný tento spôsob, ktorým on almužnu vyberal, dojímavý jeho hlas, zbudily zvedavosť u mnohých. Ľudia pribiehali k oknám, videť, čo to za človeka. Z počiatku málo dostával, ale jeho hlas prenikol napokon i najtvrdšie srdce, tak že pozdejšie veľmi mnoho almužny mu udeľovali. Takto činieval deň čo deň až do svojej smrti. Bol pri tom vždy veselej mysli, a všetci, ktorí jeho nemocnicu navštívili, divili sa poriadku a dobrému opatrovaniu, aké tam panovalo, nemohúc pochopiť len to jedno, že ako vládze jediný človek tak veľké veci vykonať. Jedného dňa pozval Jána ku stolu biskup Don Sebastián z Tuy. Keď sa Ján pred obedom biskupovi predstavil, pýtal sa ho tento, ako sa menuje. «Ja sa menujem Ján», odvetil mu svätý. Biskup na to: «Odo dneška bude ti meno: «Ján z Boha.» — «Ó áno, jestli sa to Bohu ľúbi», doložil na to Ján a od tých čias ostalo mu to meno u ľudu až po dnes. A Ján skutočne i zaslúžil toho pekného mena. Lebo Hospodin prebýval s ním, a Duch Boží ho riadil a rozširoval skrze neho požehnanie ďaleko-široko. On nemal úmyslu založiť nový rád, a stalo sa to predsa, pretože to Boh chcel. Biskup, ktorý mu dal meno, dal mu i zvláštné rúcho. Ján totiž každý deň nosil druhé a to vždy horšie a horšie rúcho, pretože lepšie darúval vždy chudobným. Čo vidiac biskup, povedal mu, že cnosť nezáleží v špinavom a roztrhanom rúchu, i dal mu preto habit a plášť šedej barvy, a požehnajúc to rúcho, obliekol ním Jána vlastnou rukou. Takto sa on stal prvým milosrdným bratom, otcom výtečného rádu, ktorý pod menom milosrdných bratov (fratres misericordiae) toľko dobrého po svete koná. Nezadlho pridružilo sa k nemu viacero pomocníkov, a on ich skutočne i potreboval, lebo počet chudobných a nemocných vždy sa rozmáhal. Nebolo biedy ľudskej, ktorej by Ján nebol chcel uľaviť. Navštevoval väzňov, zajímal sa o siroty a vdovy, vyhľadával hriešnikov, snažil sa obrátiť zlopovestných ľudí, a obrátených umiestiť v kláštore. Pri tom neštítil sa práce, ani posmechu, potupy a hany, ba ani prenasledovania. Takto účinkujúc ku cti Božej a k blahu núdzneho ľudu, ztrávil život svoj, ako svieca, ktorá, pokým iným slúži, seba samú sožiera. Starosti, neustále práce a súženia podlomily konečne jeho telesné sily. Začal chorieť a len ťažko mohol sbierať almužnu. Napokon zachvátila ho ostrá zimnica. Nemocný kráčal jednúc pomály po brehu rozvodnenej rieky a zbadal vo vlnách malé dieťa zápasiť so smrťou. V tomže okamžení skočil do studenej vody, a dieťa síce vyslobodil, ale sebe pritiahol nemoc smrteľnú. Na smrteľnej posteli musel mnoho trpeť, ale znášal všetko trpezlive, ako i nemocným svojim trpezlivosť vždy odporúčal. Pretože v nemocnici pre mnohé starosti nemal pokoja, preniesli ho na radu lekárovu do susedného domu. Ešte však raz chcel videť svojich nemocných; museli ho teda na nosidlách vniesť do izby, kde nemocní ležali, a dajúc sa nosiť od jednej postele k druhej, zajíkavým plačom odobral sa od svojich miláčkov. Dňa 8. marca r. 1550. prijal sv. sviatosti a poprosil okolostojacich, aby ho na chvíľku nechali samého. Títo na jeho žiadosť vystúpili z komôrky, kde ležal, a čakali predo dvermi. Tu razom slyšali ho volať. Vstúpili dnu, a našli ho oblečeného kľačať pred posteľou, obraz Ukrižovaného v rukách — ale telo mŕtve: bol on u Boha. Pri jeho pohrabe prítomný bol i arcibiskup s veškerým kňažstvom. Telo jeho niesli kňazi, za nimi stúpaly svetské vrchnosti. To boly prvé vyznačenia, akých účastným stal sa pokorný sluha Boží; čakaly ho však ešte väčšie, vďačné totižto oslavovanie od tých tisícerých a pratisícerých núdznych, ktorí v nemocniciach rádu jeho našli a nachádzajú opateru a uzdravenie. Dvadsať rokov po jeho smrti spojili sa učedelníci jeho v reholu, prijmúc tri rehoľné sľuby a zaviažuc sa k bezplatnému opatrovaniu nemocných, jakéhokoľvek náboženstva by boli. Pápež Pius V. potvrdil túto reholu bratov milosrdných. Pápež Pavel V. dal im stanovy sv. Augustína, dľa ktorýchžto žijúc údovia tohoto rádu, ku blahu ubiedeného ľudu účinkujú i v našej vlasti v Prešporku, v Budapešte, v Jágri, v Malom-Martine, vo Spišskom-Podhradí, v Temešvári, v Pápe, vo Veľkom-Varadíne, vo Vacove, v Pätikostoloch, v Uh.Skalici, v Záhrebe a v Satmári. Poučenie. «Bratia, buďte milosrdní k sebe samým a hľaďte byť dobročinnými. Takto hovorieval sv. Ján z Boha, keď sbieraval almužnu. Chcel on týmto poukázať na to, že kto almužnu dáva, sebe samému činí dobre a sebe samému osoží; súc teda milosrdný oproti druhým, milosrdný je proti sebe samému dľa slov Písma svätého: «Človek milosrdný dobre činí svojej vlastnej duši.» Je to ovšem veľavýznamná a stará pravda, o ktorej sv. Vazul za prastarých časov nasledovne píše: «Ako obilie k osohu je tomu, kto ho zasial, tak i chlieb, ktorý dávame chudobným, osoží tomu, kto ho dáva.» Človek dobročinný má ešte i väčší osoh, nežli chudobný, ktorý almužnu prijíma; pretože tomuto dostáva sa almužnou len časného, telesného a malého úžitku, človeku však dobročinnému poskytuje Boh požehnanie nie len na statkoch pozemských, lež i na statkoch duševných vo večnosti, ako praví Písmo: «Udeľuj hojne almužnu chudobným a poistíš si poklady v nebesiach. Spasiteľ Ježiš Kristus povie jednúc tiež svojim vyvoleným: «Poďte požehnaní Otca môjho! Vládnite kráľovstvom, ktoré je vám pripravené od počiatka sveta; pretože som bol hladný a vy ste ma nasýtili. Modlitba. Spasiteľu Ježišu Kriste, ktorý si sv. Jána obohatil toľkými cnosťami, popraj nám milosti, aby sme, nasledujúc tieto jeho cnosti, hodnými sa stali vládnuť jednúc kráľovstvom, ktoré si pripravil od počiatku sveta svätým a vyvoleným Svojim. Amen. |