Sv. Františka Rímská(9. 3.)
|
||||||
| V šemohúci Boh určil každému človeku istý stav, v ktorom, jestli zachováva príkazy a sv. sviatosti horlive užíva, spasenia dojsť môže. Preto píše sv. Pavel k Efezským: «Prosím vás teda, ja väzeň v Pánu, aby ste chodili tak ako hodno je toho povolania, ku ktorému povolaní ste.» A sv. Jakub apoštol napomína: «Jestli však dakomu z vás nedostáva sa múdrosti», . . . (aby totiž uspokojil sa so svojím stavom) «nech ju žiada od Boha, ktorý všetkým dáva bez omluvy, a bude mu daná.» Ale stav a povolanie samo v sebe nepostačuje ešte k tomu, človeka urobiť svätým, lež ovšem, keď človek povinnosti tohoto svojho stavu plní a cnosti s ním spojené horlivé koná, môže sa stať svätým. Tak ačkoľvek je panenstvo dokonalejší stav nežli manželstvo, ono samo ešte človeka svätým učiniť nemôže, naopak ani stav manželský v ničom nehatí človeka, aby sa svätým stať mohol. Príkladom sú nám toho početní svätí. Zrejme to vidíme i v živote sv. Františky, vdovy. Sv. Františka, vdova, menuje sa Rímskou, pretože sa narodila v Ríme a síce roku 1384. Otec jej bol veľmi bohatý šľachtic. V útlej mladosti milovala nadovšetko cudnosť, a preto by nebola ani za svet dovolila, aby sa kto čo len žartom bol dotknul jej ruky, tváre a vôbec tela. Premilé dievča rovnalo sa viacej anjelu, nežli dcére tohoto sveta. S vážnosťou, prevyšujúcou útly jej vek, uťahovala sa od detinských hier, milovala nadovšetko pokoj a tiché rozjímanie, v ktorom ona s detinskou prostosrdečnosťou obcovala so svätými a anjelmi Božími tak živo, ako by bola mala viditeľné bytosti pred sebou, dávala im darom vonné kvietie, vila im vence a rozprávala im všetky svoje drobné radosti a potešenia. Keď jej bolo dvanásť rokov, zanášala sa tou jedinkou túžbou, zriecť sa sveta celkom a ísť do kláštora. Rodičia však nechceli k tomu privoliť, tak že z poslušnosti vydala sa neskôr za mladého šľachtica Vavrinca Ponzianiho. Podvoliac sa vôli rodičovskej, mala ona pri tom najčistejší úmysel: chcela tak dokázať svoju poslušnosť, súc spolu odhodlaná, plniť i v tomto stave vždy a vo všetkom vôľu Božiu. S týmto úmyslom pristúpila k oltáru, a Boh jej udelil k tomu hojného požehnania. Usporiadajúc si dom, začala viesť život tichý a ustránený. Len toho si hľadela, aby sa zaľúbila Bohu a manželovi a verne plnila svoje povinnosti. Preto ani nečinila zbytočných návštev, a keď i musela dľa obyčaju stavu svojho navštevovať kedy-tedy príbuzných alebo iné šľachtické rodiny, činila to vždy s vážnosťou ako sa na kresťanskú paniu sluší. Keď po obyčaji svojho rodu musela sa šatiť sametom a hodvábom a musela nosiť drahocenný šperk, nekládla na to nikdy veľkej váhy. Činila to nie z obľuby, ale z nutnosti, nemohúc ináč podľa svojho stavu činiť. K manželovi svojmu bola vždy prívetivá, úslužná a vľúdna. Najkrajším toho svedoctvom je, že behom štyridsať rokov, ktoré v stave manželskom strávila, medzi ňou a manželom nikdy neprihodilo sa ani najmenšie nedorozumenie, nenávisť alebo zvada. Čo videla manželovi na očiach, ochotne splnila. Neodporovala mu nikdy, i keby dakedy právo na jej strane bolo bývalo, radšej mlčala, čakajúc na vhodnejší čas, a potom mierne i slušne predniesla svoju mienku. V modlitbe a rozjímaní mala najväčšie obľúbenie, rada chodievala do kostola, nikdy však nezanedbala domáce svoje povinnosti. A keď ju manžel volal alebo jej niečo naložil, ihneď odložila modlitbu a rozjímanie a ochotne podrobila sa jeho rozkazom. Pri takýchto príležitosťach riekavala obyčajne: «Vydatá pani musí vedeť pretrhnúť svoje pobožnosti, jak to jej domáca úloha požaduje; veď to znamená len opúšťať Boha pre Boha, ideme-li od modlitby plniť to, čo nám stav náš ukladá za povinnosť.» Týmto chcela povedať: «Boh ovšem chce, aby sme sa modlili, ale predovšetkým žiada, aby sme plnili povinnosti stavu svojho. Nemôžeme-li teda plniť i jedno i druhé naraz, milšie je Bohu, jestli ukrátime a poodložíme modlitbu, nežli keď zanedbáme povinnosti stavu. A jaká bola k manželovi, taká bola i k dietkam. Boh ju požehnal štyrmi dietkami, ktoré ona pokladala za nebeský dar, a preto i celá jej pečlivosť ta čelila, aby ich vychovala v bázni Božej a zachovala nevinné. Modlievala sa s nimi každodenne ráno a večer; rozmluvala s nimi často o Ježišu Kristu a jeho láske k nám; hovorievala im často, ako Boh všetko vidí a vie a vštepovala im od útlej mladosti do srdca ošklivosť oproti hriechu. Spolu žiadala od nich poslušnosť na prvé slovo, a čo ako ich milovala, netrpela pri nich žiadnej nemravnosti, ba jestli s dobrým nemohla poriadiť, trestala ich prísne. Rovne tak pečlive starala sa i o svojich služobných. Ustanovila im čas, kedy sa majú modliť, a kedy ísť do kostola, zachádzala s nimi dobre a láskavé, slovom i príkladom viedla ich k dobrému. Onemocnel-li kto z nich, nedovolila preniesť ho do nemocnice, lež opatrovala ho sama doma, riekajúc: «My navštevujeme nemocnice, aby sme tam opatrovali cudzích nemocných, prečo by sme teda stejnú lásku nemali preukazovať i vlastným domácim ?» Súc takto oproti manželovi, dietkam a služobným vždy láskavá a dobrotivá, oproti sebe samej bola nad mieru prísna. Obyčajným jej pokrmom bol chlieb a nápojom voda; vína alebo rýb neokúsila nikdy, okrem v nemoci na nariadenie lekárovo. Takýto nábožne kresťanský život urobil veľký dojem i na ostatné panie v Ríme. Mnohé z nich, ktoré predtým oddané boly márnosti, začaly sa jednoducho nosiť a v domácej utiahlosti plniť povinnosti stavu svojho. Áno, daly sa za príkladom sv. Františky zapísať do braterstva rádu Benediktinského, aby vo svete príkladný život pod riadením týchto nábožných kňazov viesť mohly. Avšak koho Boh miluje, toho i navštevuje. I na sv. Františku dopadly všelijaké a to ťažké zkúšky. Najprv jej umrel chlapec, nevinný ako anjel, potom dievča, celá jej radosť a potešenie. Františka sa síce tešila tým, že Boh jej nevinné dietky tak skoro povolal k večným radosťam, ale srdcu nemohla zabrániť, aby nežialilo, ani očiam, aby neplakaly. Potom opäť Ladislav, kráľ neapolský, pozdvihnul vojnu proti Rímu, a jeho vojská, zaujmúc mesto, plenily a drancovaly všetko, čo im pod ruku padlo. Vavrinec, jej manžel, ranený bol pri obrane mesta a majetku pred vzteklým nepriateľom, syn jej odvedený do zajatia, palác a vonkajšie statky na vnivoč obrátené. Sv. Františka všetko toto trpezlive znášala, ba keď Neapolskí jej manžela z mesta vypovedali a ona do núdze upadla, keď jej i to najpotrebnejšie schádzalo, neprestávala úfať v Boha, praviac s trpezlivým Jobom: «Pán Boh dal, Pán Boh vzal, meno Pána budiž pochváleno.» I neúfala darmo. Pokoj zanedlho nastal a s ním vrátil sa manžel i syn do náručia milej manželky a matky. Františka viedla i ďalej nábožné živobytie. S povolením manželovým založila kláštor pre panny a vdovy, ktoré sa sveta zriecť mienily. V tomto kláštore uviedla reholu sv. Benedikta. Roku 1436, po smrti svojho manžela, rozlúčila sa sv. Františka so svojím synom a jeho dietkami, opustila skvostný palác, kde s manželom štyridsať rokov v nezkalenom pokoji strávila, a utiahla sa do kláštora, ktorý bola sama založila. Tu však zanedlho zájsť malo slnce jej života. Neustálé pôsty, bdenia a kajúce skutky zoslabily jej telo. Jedného večera, vyberúc sa z kláštora, išla navštíviť ťažko nemocného syna, a sotva že nastúpila potom zpiatočnú cestu, napadly ju slabosti tak nepremožiteľné, že od návratu upustiť musela. Prijala teda posledné sv. sviatosti, a na to anjel, ktorý ju v živote ochraňoval, povzniesol jej dušu pred trón Všemohúceho dňa 9. marca roku 1440. Poučenie. Drahý čitateľu! Zo života sv. Františky, ktorý od počiatku až do konca veľmi mnoho nasledovania hodného obsahuje, kladiem ti pred oči len niektoré hlavné poučenia. 1. Sv. Františka už čo dieťa rozplakala sa, keď ju dakto neúplne oblečenú videl, alebo tela jej dotknúť sa chcel. — Takto činiť máš i ty kresťane! Nikdy nedovoľuj, aby ťa kto videl v takom obleku, v jakom by si sa vôbec pred svetom ukázať nemohol, alebo aby sa kto necudne dotýkal tela tvojho. Tým menej budeš sa smieť i ty dotýkať koho takým spôsobom. Peklo bude naplnené ľudmi, ktorí tomuto mravnému pravidlu protivné sa chovali. 2. Jedinká radosť a potešenie sv. Františky už čo dieťaťa bola modlitba a samota. — Keď teda deti k modlitbe nútiť treba, keď ony radšej s druhými prostopašnými deťmi behajú po ulici, nežli by sa doma v určený k tomu čas modlili, to je veľmi zlé znamenie. Kresťanskí rodičia by toho nikdy nemali trpel. 3. Sv. Františka poslúchala svojich rodičov a vstúpila do stavu manželského; preto ju požehnal Boh a bola šťastlivá. — Ťažko sa prehrešujú oné deti, ktoré bez vedomia svojich rodičov, alebo proti vôli vstupujú do stavu manželského. Takéto deti nemôžu očakávať božského požehnania. Ťažko však prehrešiť sa môžu i rodičia, jestli deti k manželstvu nútia, ktoré k tomu povolania nemajú; alebo im nanucujú ženícha lebo nevestu, ku ktorým necítia náklonnosti a lásky; alebo jestli svoje deti v nedospelom ešte veku ženia a vydávajú. Jak veľkú zodpovednosť uvaľujú takíto rodičia na seba pred Sudcom večným! 4. Sv. Františka žila v manželstve štyridsať rokov, bez toho, žeby so svojím manželom len jeden jedinký raz bola prišla do sporu, zvady alebo nedorozumenia. — Čo povedia na to oní manželia, ktorí ani jedného dňa, ba snáď ani hodiny nemôžu byť bez svárov a zvady, ktorí jeden druhého k hnevu popudzujú, hania a preklínajú? Či pri takomto chovaní môžu úfať, že Pán Boh, ktorý je Boh pokoja a jednoty, požehná ich svojimi milosťami? 5 Sv. Františka dietkam svojim od útlej mladosti vštepovala do srdca bázeň a lásku k Bohu. Prečo nedáva každý rodič svojim deťom takéhoto naučenia? 6. Sv. Františka napokon rada obcovala s anjelmi a predovšetkým anjela strážcu videla jednostajne jakoby pri boku svojom stáť, a dopustila-li sa jakej chyby, smutno od nej odvracať sa. — Aj nám pri boku stojí anjel strážca. Dávajme preto pozor, aby sme ho neobrazili, konajme skutky jemu milé, ako sú miernosť, čistota, dobrovoľná chudoba, častá modlitba, pravdivosť, pokoj a svornosť. Modlitba. Ó Bože! ktorý nám z nevýslovnej dobroty dávaš k podpore a ochrane anjelov strážcov, popraj nám milosti, aby sme v živote účastní boli ich ochrany a po smrti radovali sa s nimi večne v nebesiach. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.