Sv. 40 hrdinov v Sebaste(10. 3.) | ||||||
| Obyčaj, nosiť korunu na znak hodnosti i vlády, a čo odplatu za zmužile dobyté víťazstvo, je tak stará, ako pokolenie ľudské. Kráľovia a kňazi národov východných nosili koruny a vence. Réci a Rimani odplácali zásluhy výtečníkov svojich tiež korunami. A tieto dočasné, z listia a ratolestí uvité koruny a vence donášaly tým, ktorí ich nosili, vážnosť a vysoké hodnosti. Čo sú však tieto vetché koruny oproti iným, večným a nezvädlým vencom i korunám, ktorými Hospodin korunuje svojich hrdinov, ktorí vo svätom boji a zápase za vieru i cnosť zmužile vytrvali, nezlomení ani strachom smrti ani bolestnými mukami nepremôžení! Medzi vojmi (légiami) rímských cisárov nachodil sa pluk, nazvaný «hromovým» (legio fulminatrix). Stal sa on všeobecne chýrnym za cisára Marka Aurélia, úhlavného nepriateľa kresťanov. Tento cisár totižto viedol vojnu s Markomany, ktorí od prastarých časov, ešte pred narodením Krista Pána bývali v terajšej Morave. Roku 162. po Kristu vypukla oná hrozná osemnásťročná vojna medzi národami severne od Dunaja obydlenými a medzi Rimanmi, pretože si cisár Mark Aurel umienil zeme Markomanmi, Kvádmi a Sarmatmi obydlené, ktoré terajším Čechám, Morave a Hornému Uhorsku zodpovedajú, zaujať a z nich poplatnú rímskú krajinu utvoriť. Za dva roky po započatej vojne stály vojska rímské na onej podhorskej rovine, ktorá sa vyše Komárna medzi Hronom a Váhom rozprestiera. Horúčosť bola veľká, a na celom okolí, kde rímské vojsko stálo, nebolo žiadneho prameňa. Vôkol obtáčali ich nepriateľskí Markomani a Quadi, vždy novým a novým útokom dorážajúc na žížňou umorených a ranami zosláblych Rimanov. Boli oni ovšem temer samí pohani, ale predsa nie bez výnimky, lebo toho času počalo sa kresťanstvo už i vo vojsku šíriť. Pohanski teda vojaci i s dôstojníkmi počali vzývať svojich bohov o pomoc v tomto záhubnom nebezpečenstve. Ale darmo. Z jasnej oblohy pripekalo slnko ako predtým, na dážď ani pomyslenia. Tu sa osmelili kresťanskí vojaci, padnúc na kolená a pozdvihnúc ruky k nebu, volať o pomoc k Ježišu Kristu. I zrazu zjavil sa na jasnom nebi čierny mrak, mocný leják sa spustil a umorené vojsko občerstvilo sa nachytanou vodou, vymylo pálčivé rany a napojilo stonajúce stáda. Ale sotva že Markomani tento nastalý neporiadok zbadali, použili ho ku svojmu prospechu a oborili sa novým útokom na zosláblych Rimanov. Avšak keď na modlitbu kresťanských vojakov na prápory rímské spustil sa občerstvujúci dážď, na Markomanov padal neobyčajne veľký ľadovec, blesk za beskom a hrom za hromom bil do nich s takou silou, že celí zplašení dali sa na útek. O stopäťdesiat rokov neskôr nachádzalo sa v tejto «hromovej» légii štyridsať vojínov, ktorých pamiatka slávi sa po dnes v cirkvi katolíckej. Boli to napospol horliví kresťania, mladí ešte a udatní, a stáli so svojou légiou v Armenii. Vodcom ich bol Lysias. Aký život viedli pred krstom, neznámo, ale že potom viedli život opravdivé kresťanský a príkladný, to vidíme z ich mučeníckej smrti, ktorá im nastala nasledovne: Roku 320. vydal cisár Lycinus rozkaz, aby každý rímský poddaný pod pokutou smrti obetoval bohom. Prišiel teda cisársky miestodržiteľ i do mesta Sebasty, kde čiastka hromovej legie ležala a vyzval vojakov, aby obetovali bohom pohanským. Tu vystúpilo z radu štyridsať vojínov, ktorí sa smele osvedčili, že oni, súc kresťania, pohanským bohom obetovať nemôžu. Miestodržiteľ zľaknul sa, že toľko udatných mužov zdráha sa obetovať bohom, a hľadel ich získať najprv lichotením a sľubmi. Vidiac však, že týmto nejprijde k cieľu, dal pred ich očima postaviť tie najukrutnejšie nástroje mučenícke. Ale zmužilí vojaci kresťanskí, nevšímajúc si sľubov a múk sa nebojac, zastávali svoju vieru neohrozene, a milosťou posilnení v srdci odvetili miestodržiteľovi: «Načo by nám boly tvoje hodnosti a bohatstvá, ba i priazeň cisárova? Všetky tieto poklady sú pominuteľné a nemôžu byť porovnané s nepominuteľnými pokladmi vo večnosti. Ale ani plameňa ani škripca tvojho sa nebojíme, lebo i tieto mučenícke nástroje pominuteľné sú, ako naše telo. My sa nebojíme iného ohňa, nežli pekelného, ktorý telo a i dušu rovnako trápi Nad touto odpoveďou rozpálený miestodržiteľ dal zmužilých vojínov bičovať, boky im železnými hákmi driapať a na to ich do temného žalára vhodiť. Dni, strávené v žalári, použili k tomu, aby sa vzájomne posilňovali a pripravovali k poslednému boju. Rozvažovali, koľké útrapy a neresti znášať oni museli v službe pána pozemského, koľkokrát vystavovali život svoj najväčšiemu nebezpečiu; jak zmužile stáli proti nepriateľským kópiám a strelám za moc a slávu cisárovu, za cenu mnohokrát neistého víťazstva. I jaká by to teraz teda ohavná ošemetnosť bola, keby sa báli o život, kde sa jedná o česť Kráľa všetkých kráľov, Pána neba i zeme; keby teraz bojazlivé cuvnúť chceli, keď im kynie nepominuteľná koruna večného života. Boh ich dosiaľ ochraňoval v krvavých bojoch, on bude s nimi i v krvavom víťazstve. Napokon keď prišiel i vlastný ich vodca Lysias, a keď i tento vynaložil všetko, aby stálosť sv. vojínov podlomil, a všetka námaha ukázala sa márnou, odsúdení boli na smrť. Tu však ukrutnosť pohanská vymyslela taký spôsob smrti, aký do tých čias bol neslýchaný. Bolo to práve v zime, krutej zime, ktorá tenkrát v nesmierne hornatej Armenii dosiahla najvyššieho stupňa. Mrazivé, telo i kosti prenikajúce vetry duly povetrím. I odsúdili mučeníkov ku zmrznutiu pod holým nebom. Oni sa objali a bez rozpaku shádzali šaty so seba. Na to ich poviazali a vyviedli von na dvor, kde v dome verejné teplé kúpele boly. Tam museli stáť nahí pod holým nebom v treskutej zime. Toto miesto v oči verejným kúpeľom ukrutní tyrani preto vyvolili, aby koľko len možno rozmnožili muky sv. mučeníkov. Títo však roznietení túžbou po nebesiach trpeli s nezlomnou mysľou i srdcom, zvelebujúc Boha a modliac. sa: «Pane, štyridsať je nás tu na bojišti za vieru, hotových zomreť za Teba, popraj nám milosti, aby všetci štyridsiati, ktorý počet Ty si svätým pôstom svojím zasvätil, dobyli sme si víťaznej koruny.» A Pán skutočne vyslyšal ich modlitbu, len že spôsobom, akým spolu i zázračnú svoju moc dokázal. Zima čím ďalej viac prenikala nevinne odsúdeným do krve a kostí, údy im zmeravely, zdrevenely, krv, nemohúc v zkrehlých údoch kolovať, valila sa prúdom k srdcu naspäť, oči im počaly temneť a mdloby ich skľučovať — z kúpeľa medzitým ozýval sa veselý krik hoviacich si v teplej vode kúpačov. Bolo práve s polnoci. Strážca, stojac v závetrí pri okne kúpeľného domu, uzrel razom veci netušené. Zcela neobyčajné modrasté svetlo ožiarilo celý dvor, a zdalo sa mu, jakoby duchovia boli sleteli s nebies, držiac nad hlavami mučeníkov skvelé koruny. Veľmi zadivený hovoril sám k sebe: «Čo to len má znamenať? je to skutočnosť, alebo len snívam ? či ma oči neklamú, alebo maly by to byť skutočne nebeské bytosti? sú to snáď koruny, ktoré Boh, od kresťanov vzývaný, svojim vyznavačom zosiela? ale veď ich je len deväťatridsať, kdežto mučeníkov je štyridsať ?» Takéto myšlienky prelietaly mu mysľou, a v tom hľa, jeden zo štyridsiatich, premožený bolestným mrazom, pretože mu oheň viery v srdci slabšie plápolal, doplazil sa po zemi ku zadivenému strážcovi pri okne a prosil ho, aby ho pustil dnu. Poklonil sa pred oltárom falošných bohov a dal sa vložiť do vlažnej vody. Chcejúc ratovať život časný, obetoval večný — ba obetoval spolu i časný, pretože porazený mrtvicou na skutku zomrel. Avšak smrť a zkáza, zachvátivšia jedného, slúžieva druhému často k životu a povýšeniu. Pohanský strážca, osvietený duchom Božím, osvedčil sa, že chce byť kresťanom,odhodil zbraň i šaty, pripojil sa k neohrozene stálym mučeníkom, a hľa, v tom sletel štyridsiaty anjel s neba a štyridsiata koruna zažiarila nad ním v nebeskom lesku. Keď sa ráno miestodržiteľ o tejto prípadnosti dozvedel, rozkázal na kameň zmrznutých mučeníkov kyjmi utlcť a spáliť ohňom. Všetci boli mrtví, len na najmladšom, Melitonovi, bolo ešte badať znaky života. Matka z obavy, žeby v mukách nevytrval, prišla za ním a i teraz hovorila mu: «Synu môj, len ešte chvíľu potrp, hľa, Ježiš Kristus očakáva ťa v bráne nebeskej a na jeho rukách ta odnesený budeš.» Keď však videla, že syna ponechať chcejú, aby ho ešte priviedli k odpadnutiu od viery, zdvihla ho sama na ramená, prosila ho, aby len vytrval a sama ho niesla k rozpálenej hranici. Mladík na smrť zomdlený usmieval sa na matku, položil hlavu na jej rameno a zomrel. Hrdinská matka položila si osláveného syna sama k jeho súdruhom na hranicu a ostala stáť, kým nezhorel. Popol zhorelých hodili pohania do rieky Iris, ale čiastku z neho predsa zachovali kresťania, a opatrovali ho čo vzácny klenot. Úcta ku štyridsiati mučeníkom hrdinom šírila sa nevýslovne rýchlo po celom Východe i Západe; tu i tam stavali k ich osláveniu skvelé chrámy, v ktorých až po dnes ozýva sa ich chvála i oslava. Poučenie. Sv. otec Vazul, ktorého rodičia zaopatrili si pozostatky sv. štyridsať mučeníkov, držal jednúc krásnu chváloreč o ich zápasov a smrti. V tejto chváloreči, spomínajúc odpadnutie jedného zo štyridsať vojínov, praví:«Žalostný to v skutku pohľad, vojak utekajúci, hrdina v zajatí, ovečka Kristova, ktorú vlk ukoristil. Lež o mnoho žalostnejší je pohľad na človeka, ktorý stratil život večný a ani toho biedneho života na zemi dlho neužil. Darmo teda tento milovník sveta odpadol od viery. Avšak Judáš odišiel a Matejom bol nahradený. Sv. Vazul teda prísne kára odpadnutie nešťastného vojína a porovnáva ho s Judášom. A predsa tento vojín len vtedy odpadol, keď už za dlhý čas tú najukrutnejšiu zimu znášal a bol by bezmála za nedlho zmrzol. Čo by však výš spomenutý svätý biskup povedal o kresťanoch, ktorí nosia síce toto krásne meno, aby však neprišli do nepríjemností s tak zvanými osvietenci, aby ich tak rečení vzdelanci nevysmiali, ba aby sa im zaľúbiť mohli, aby sa stali účastnými ich priazne a zdánlivých milostí, opohŕdajú učením cirkvi katolíckej, jej obyčajnú, jej sviatosťami, áno prestupujú jej príkazy bez ostychu!? A to všetko k vôli tak zvaným osvietencom a vzdelancom. Jakí sú to však ľudia, títo osvietenci? Často, ba temer dalo by sa riecť, že sú to väčšinou ľudia, ktorí nikdy nechodia ku sv. spovedi, ktorú vraj vymysleli len kňazi; v nedeľu a sviatok v kostole ich nikdy neuvidíš, za to však túlajú sa po poľovačkach, vysedajú v krčmách a po iných zábavných miestach; pôsty, modlitba sú im veci, ktoré náležia do starého krámu; katechismus neznajú, leda po mene. Sú to všetko ľudia pokrstení, a tak teda kresťania, ale ich život upomína až veľmi na pohanov. V Boha oni opravdivé a s úprimným srdcom neveria, ináč by nemohli seba samých a svoj rozum tak nad všetku mieru povyšovať, nebo a peklo zapierať, a prvú, keď nie jedinú blaženosť vyhľadávať tu v pozemských statkoch. Tieto snažia si oni zaopatriť všemožným spôsobom. Užívať ich potom bez ostychu a telesným vášňam hoveť, je temer jedinkým cieľom ich života. I bohužiaľ, nie jeden katolícky kresťan dá sa výsmechom a tupením takýchto osvietencov zvábiť a vyraziť z koľaje, ktorú mu predpisuje rozum i svedomie. Nejeden zanedbáva radšej modlitbu, prestupuje pôsty, neprijíma sv. sviatosti, nechodí do kostola, len aby za osvietenca považovaný bol! Rozváž si a povedz, milý čitateľu, čo súdiš o takýchto katolíckych kresťanoch? Čo by o nich povedal sv. Vazul ? Zodpovedz si pred svedomím, chceš-Ii i ty prináležať k ním? Nezabudni však uvážiť nasledujúcu pravdu: Katolícka cirkev buď je pravá, Ježišom Kristom založená cirkev, alebo nie. Je-li ona tá pravá cirkev, tenkrát musí každý jej úd veriť a činiť všetko, čo ona prikazuje. Aký to však kresťan, ktorý, pokrstený súc, katolíkom je a vraj byť chce, a predsa nechce plniť to, čo cirkev prikazuje. Nech si teda vystúpi z tejto cirkvi, nech prestane nosiť krásne meno katolíckeho kresťana. Ostatne títo osvietenci celkom ináč si počínajú, keď im dochádza posledná hodinka. Tu na smrteľnej posteli túžia potom mnohí po kňazovi, ktorým za života pohŕdali, tu by sa radi spovedať, modliť, do kostola chodiť, a účastnými stať sa všetkých tých pokladov milostí, ktoré predtým znevažovali. Tu mnohí nariekajú nad bývalou svojou zaslepenosťou, ale kto zná, či to potom nie je už neskoro ?! Ostávaj preto, drahý čitateľu, vždy verným synom cirkvi a modli sa nasledovne: Modlitba. Ó Ježišu môj, Ty základný kameňu svojej sv. cirkvi, ďakujem Ti, že si mi poprial narodiť sa a byť vychovaným v tejto Tvojej svätej cirkvi. Z celého srdca chcem byť jej živým údom, vo všetko jej učenie pevne veriť, jej predpisy verne zachovávať, jej sluhov a obyčaje ctiť a vážiť si, abych sa tak Tebe, ó Ježišu, zaľúbiť a spasenia večného dojsť mohol. Amen. |