Sv. Rehor Veľký, pápež a učiteľ cirkvi(12. 3.) | ||||||
| Sv. Rehor pápež, pre jeho obdivovanú svätosť a učenosť ako i pre iné slávné skutky nazývaný «Veľkým», narodil sa v Ríme okolo roku 540. Otec jeho, Gordian, vážený senátor rímský, vstúpil po Rehorovom narodení do stavu duchovného a zomrel ako jáhen. Jáhni mali za povinnosť opatrovať chudobných a Gordian bol chudobným i nemocným pod jeho opaterou opravdivým otcom. Matka jeho Silvia zomrela tiež ako svätá. Keď teda už jeho rodičia viedli tak svätý život, nie je sa čo diviť, že i Rehor, ich príkladom povzbudený, po rovnej svätosti zatúžil. Rehor, nadaný súc od prozreteľnosti božskej výtečnými vlohami, tak veľké pokroky činil vo všetkých vedách, či to božských lebo svetských, že obrátil na seba pozornosť i samého cisára. Sotva mu bolo 34 rokov, už ho cisár Justin povýšil za starostu mesta Ríma. Bola to prvá a najvyššia hodnosť vo veľkom tomto meste. Rehor ovšem plnil úrad svoj s najväčšou obozretnosťou i spravodlivosťou, k úplnému uspokojeniu nielen cisára ale i rímského ľudu, ale vznešenosť a vysokosť obsiahnutej hodnosti, moc i vláda v ruky mu složená, spokojnosť mocnárova, lichotenie mešťanov i poddaných hrozily podvrátiť jeho predtým tak nábožnú myseľ. Početné starosti a práce úradné nedopúšťaly mu potrebného času k modlitbám a táto závada, ako i rozjímanie o márnosti sveta s celou jeho slávou a rozkošou, primalý ho k tomu, že po smrti svojho otca, k všeobecnému podivu a úžasu složil svoj vznešený úrad, vyzliekol hodvábne, zlatom vyšívané a drahými kameňami vysádzané úradné rúcho, spredal drahocenné náradie a velikánsky svoj majetok vynaložil k dobročinným účelom. Na svojich sicílskych statkoch založil šesť kláštorov, siedmy vo svojom paláci v Ríme. Do tohoto vstúpil roku 575 i sám, čo ponížený brater, oddajúc sa zcela nábožným cvičeniam, modlitbe a rozjímaniu. Treba ti však vedeť, drahý čitateľu! že v tehdajších nespokojných časoch kláštory boly jediným útočišťom chudobných a opustených, jedinou bezpečnou skrýšou proti zpustlosti vo vedách i mravoch. Rehor teda uložil si majetok svoj na bohaté úroky. Čo mních žil tak pokorne a poslušne, že by v ňom nikto nebol tušil nedávneho teprv starostu vznešeného mesta Ríma. Zvláštne si obľúbil, čo teraz mnohí kresťania až veľmi nenávidia — svätý pôst. Za opáta súc od bratov vyvolený, postieval sa tak prísne, že si tým konečne nebezpečnú žalúdkovú nemoc pritiahnul. Súc predstaveným kláštora, nič mu neležalo na srdci tak veľmi, ako verné a svedomité zachovávanie rehole, a trebárs i býval k iným chybám a slabosťam šetrný a shovievavý, každé prestúpenie a narušenie rehole, sv. Benediktom vyznačenej, trestal prísne a bezohľadne. Uvediem len jeden toho príklad. Reholný lekár, menom Justus, ťažko onemocnel. Pracujúc k smrti, sdôveril sa spolubratovi, ktorý ho opatroval, že má tri zlaté peniaze, ale dobre schované, pretože sv. rehola zapovedala im mať peniaze u seba. Povesť o tom počala obiehať kláštorom, a bratia dali sa tie peniaze hľadať, až ich i našli v sklenici liekom naplnenej. Rehor spravodlivou rozhorlenosťou nad tým jatý, zakázal bratom chodiť k nemocnému, nesmel ho navštevovať a opatrovať len jeden jediný, k tomu vyznačený. Keď sa o tomto Justus dozvedel, jala ho úzkosť a bázeň, a vyznal i oľutoval srdečne svoje prestúpenie. Keď zomrel, dal ho Rehor pochovať na mieste menej príslušnom a jeho tri peniaze s ním. To učinilo na mníchov hlboký dojem, čo ovšem Rehor docieliť chcel, aby sa tak na budúce báli prechovávať peniaze u seba. Rehor sa cítil v kláštornej samote veľmi šťastlivým, a ešte ako pápež často spomínal oné blahé časy, ktoré prežil v kláštore na modlitbách, v duchovnom rozjímaní a iných posvätných cvičeniach. Hospodin však uznal za dobré, postaviť ho čo žiarne svetlo na svieceň. Už pápež Benedikt I. povolal ho z tichej kláštornej izbičky a vymenoval ho kardinálom. Nastúpivší potom pápež Pelagius II. poslal ho roku 579 za vyslanca na cisársky dvor carihradský. Rehor odobral sa s niekoľkými reholníky do hlavného réckeho mesta, kde všetkým očakávaniam skvele zodpovedal a krátkym časom získal si priazeň nielen cisárovu, ale i réckych biskupov. Súc roku 585. naspäť povolaný, a túžiac úprimne za kláštorným životom, vyprosil si dovolenie, navrátiť sa k svojim do kláštora. A tenkrát sa stalo, že vyjdúc v Ríme na trh, uzrel medzi vystavenými tam na predaj otrokmi troch veľmi pekných chlapcov. Na otázku, odkiaľ sú, odpovedali chlapci, že sú Angličania. Driečna ich postava, ich svetlé vlasy a modré oči pohnuly svätého k milosrdenstvu, a keď očul, že ich vlasť dosiaľ ešte upi v pohanskej tme, povzdychnúc zvolal: «Tak krásné stvorenia maly by väzeť ešte ďalej v moci diabolskej a tak pekné tváre ešte dlhšie zbavené byť milosti Božej!?» — A hľa, táto udalosť dala pôvod mnohým pozdejším prípadnosťam. Lebo Rehor vrátiac sa k pápežovi, na skutku prosil o dovolenie odplaviť sa do Anglicka a tam hlásať pohanom sv. Evanjelium, a jaknáhle dovolenie obdržal, vystrojil sa ihneď s niekoľkými bratmi na cestu. Ale sotva sa ľud o tom dozvedel, že Rehor opustil rímské pobrežie a plaví sa za more, shluknul sa pred pápežským palácom a volal: «Svätý Otče, čo si to len učinil, že si prepustil Rehora ? Rím je teraz vystavený zlému osudu, a nás si všetkých do zármutku uvrhol!» Pápež teda poslal ihneď za sv. Rehorom, ktorý bol už tri dni na ceste, a prísne mu naložil, aby sa bez odkladu vrátil domov. Svätý Rehor s ťažkým síce srdcom, ale bez zdráhania poslúchnul námestníka Kristovho a obrátil sa naspäť. Bol on radou Božou k iným veľkým skutkom povolaný. V mesiaci novembri roku 589 rozvodnila sa v Ríme rieka Tiber a zaplavila mesto. Na to vypukla morová rana v meste i okolí, a nebolo domu, ani údolia, kam by nebola vnikla. Pustošiac hrozne a naplňujúc povetrie smrtonosným zápachom, rozširovala na všetky strany biedu a nemé zúfanie. Hneď medzi prvými padol strašnej tejto chorobe v obeť i sám pápež Pelagius II. A pretože v takýchto krušných časoch nemohlo mesto dlho ostať bez pečlivého Otca a biskupa, sišla sa ihneď rada mestská, kňažstvo i ľud, a zvolili pápežom opáta Rehora. On síce zdráhal sa vysokú túto hodnosť prijať, písal i samému cisárovi do Carihradu, aby voľbu nepotvrdil, a v nádeji, že cisár jeho prosbu vyslyší, zostal v Ríme a vynaložil čo mohol k potešeniu a pomoci utrápeného ľudu. Chodil medzi mŕtvolami po uliciach, shromažďoval okolo seba veriaci ľud, povzbudzoval ho k modlitbe a ku skrúšenému pokániu. Lud poslúchol jeho hlasu a tiahol v zástupoch, s modlitbou a nárekom, z kostola do kostola. Aby však do týchto prosebných prôvodov nejaký poriadok uvedený bol, nariadil svätý, aby sa veriaci podelili na sedem čiastok, a vyjdúc v prôvodoch z rozličných kostolov zároveň, aby sa sišli v chráme Panny Márie, zvanom «Maggiore». On sám viedol prôvod kňazský; keď išli mimo náhrobného pomníka cisára Hadriana, videl Rehor stojaceho na ňom anjela, ktorý na znamenie, že hnev Boží je ukojený a morová rana prestáva, zastrčil meč svoj do pošvy. Pomník tento, v podobe hradu vystavený, menuje sa podnes «hradom anjelským» Mor skutočne prestal a na pamiatku tejto udalosti vykonávajú sa každoročne v cirkvi katolíckej verejné sprievody na sv. Marka. Medzi tým došlo z Carihradu cisárske potvrdenie. Na čo Rehor, ujdúc potajmo z mesta, ukrýval sa v horách. Ale prst Boží vyzradil jeho útulok, ako povesť praví,, ohnivým stĺpom, ktorý sa nad úkrytom Rehorovým vznášal. Hľadajúci ho ľud, veľmi potešený, viedol ho s veľkým plesom do chrámu, kde sv. Rehor za rímského biskupa a pápeža vysvätený bol dňa 3. septembra roku 590. Že sa Rehor tak prílišne zdráhal tejto najvyššej hodnosti, treba pripísať nielen preveľkej jeho poníženosti, ale i zlým časom, panujúcim tenkrát po celom Taliansku. Mesta i dediny boly zrúcané, role znivočené, ľud zúbožený, pyšné mesto Rím, ktoré kedysi vládlo celým svetom, skľúčené, jeho paláce a staviská v rumoch. O celé toto svetové mesto i jeho okolie starať sa musel tenkrát výlučne biskup a pápež rímský. V takýchto časoch vstúpil Rehor na trón pápežský a ťažkým povinnosťam vysokého tohoto úradu zodpovedať bolo teraz jeho najväčšou péčou. Podržiac prostý reholný šat, vedúc kláštorný život i ako pápež, pomáhal núdznym a ubiedeným nad všetku nádej a očakávanie. «Chudobným bude sa ohlasovať Evanjelium», to vystavil Spasiteľ za znak svojho božského vyslanstva; a preto i Rehor za prvú povinnosť svojho apoštolského povolania držal, radostnú zvesť, potešenie a pomoc poskytovať núdznym. Tisíc a tisíc chudobným udeľoval každý prvý deň v mesiaci mäso, ryby, olej, múku, syr, chlieb, víno a iné k životu potrebné veci; nemocným a neduživým posielal každodenne plné vozy vareného jedla; a u svojho stola kŕmil každý deň dvanásť pocestných, medzi týmito ako si to povďačný jeho ľud vyprával — jednúc i samého Spasiteľa. Obyvateľov i v meste i po krajine hájil pred utláčaním nesvedomitých toho času úradníkov cisárskych; Rím, ktorý on vždy považoval za svoje vlastné mesto,, oslobodil dvakrát svojou prímluvou pred nepriateľským národom longobardským, ktorí vtedy pleniac a boriac všetko, čo im pod ruku prišlo, vrazili do Talianska. A kým jedno rameno povznášal k ochrane nad Talianskom, druhým ramenom zasiahol až ďaleko za more, a na vzdialených anglických ostrovoch rozsieval semä viery. Vrelá jeho túžba, získať chrabrých Angličanov, nevyhasla nikdy v jeho duchu. Pretože ako pápež ta už cestovať nemohol, vystrojil ta tedy roku 569 opáta Augustína so štyridsiatimi súdruhy. Títo však dojdúc cestou do Francúzska, zľakli sa na slyšané tam reči ohromných ťažkostí a krutých nebezpečenství, aké ich uprostred barbarských týchto národov očakávaly, tak veľmi, že ztadiaľ prosili Rehora, aby im dovolil vrátiť sa domov. Rehor však povzbudil malomyseľných a vzkázal im, aby sa nedali zastrašiť rečami ľudí chabých a neštítil i sa nerestí za Krista, lež dôverujúc v Boha, chopili sa diela apoštolského. Oni v skutku nasledovali napomenutie a radu svätého pápeža, prepluli morom a ohlasovali sv. Evanjelium s toľkým prospechom, že sotva minulo niekoľko rokov v krajine tejto prv zcela pohanskej povstalo viac biskupství. I je-Ii už veľká zásluha pred Hospodinom, priviesť čo len jednu dušu k spasonosnej viere, jakú cenu teprv musí mať pred ním upravenie celého veľkého národa na cestu spasenia! Múdre a obozretne spravoval sv. Rehor i záležitosti cirkevné. Prísne bdel predovšetkým nad cirkevnou kázňou. Proti výstupkom a nadužívaniam pozdvihol sa s celou vážnosťou. Vo Francúzsku a Španielsku nariadil vydržovať cirkevné synody tým cieľom, aby rozličné chyby a nemravy, hlavne zakupovanie svätých úradov, aké sa tým časom v tieto krajiny boly vklzly, zahatené a vykorenené byť mohly. Kláštorom, ktoré následkom stálych nepokojov boly klesly, ustanovil výborné predpisy a od mníchov žiadal nado všetko prísné zachovávanie reholných pravidiel. Bol on, ako ho menovali, opravdivý «otec mníchom.» Nesmrteľných zásluh nadobudol si sv. Rehor zdokonalením cirkevných obradov (liturgie) a opravením spevu cirkevného. Spôsob bohoslužieb vyvinul sa behom století rozlične podľa rozličných miest, časov a národných obyčajov, takže skoro každý národ, každý okres, ba každá väčšia obec pri bohoslužbách odchylné od iných poriadky a obyčaje zachovávala. Avšak jednota vo viere požadovala nutno i jednotu v obradoch cirkevných. Sv. Rehor podujal toto veľké dielo. On prezkúmal modlitby a obrady jednotlivých cirkví, aby čokoľvek čulá viera a vrelá pobožnosť prastarých časov skutočne pekného a vznešeného zplodila, podržal a ustálil, naproti tomu však vylúčil všetko, čo sa kde behom časov do bohoslužieb vklzlo menej pekného a vkusného. Týmto spôsobom obohatil on bohoslužby tými vznešenými obradmi, ktoré až po dnes trvajú v cirkvi svätej. K pozdviženiu pobožnosti a chcejúc bohoslužby učiniť slávnymi a dojemnými, zaviedol prekrásny a srdcejemný spev, ktorý sa po ňom nazýva až po dnes spevom «gregorianským». K tomuto cieľu založil spevácke školy, kde sa chlapci vo speve vyučovali a cvičili. A on, čo ako ťažkými prácami zasypaný, vedel si predsa vždy uhliadnuť času, aby do školy zájsť a chlapcov sám vyučovať mohol. Táto spevácka škola trvala i po ňom ešte za 300 rokov. Lebo i tenkrát ešte ukazovali palicu, ktorou neposedným chlapcom hrozieval, a i pohovku, na ktorej sedáva), kým chlapci spievali. Veľký tento pápež nikdy ináč než skromne myslieval o sebe samom, chvály a lichotenia boly mu zrovna protivné. Keď carihradský patriarcha Ján, mýlne sa nazdávajúc, že Longobardi Rím rozborili a katolícke kresťanstvo po talianskej zemi vyhubili, osoboval si vo svojej vysokomyseľnosti názov «všeobecného biskupa», protivil sa tomu ovšem sv. Rehor, pretože len rímský biskup jakožto pápež je biskup všeobecný. Napomenul teda vysokomyseľného patriarchu najprv po dobrotky, a vidiac že láskavé napomenutie neosoží, aby jeho pýchu zahanbil, pridal si krásny názov: Gregorius Papa, servus servorum Dei, t. j. Rehor pápež, sluha sluhov Božích. Tým chcel povedať: že pápež, ačkoľvek najvyššiu dôstojnosť v cirkvi svätej zastáva, predsa všetkým, i tým najmenším veriacim slúži, pretože o ich dušné spasenie pečovať a s vynaložením všetkých svojich síl podporovať ich musí. Tento krásny název prijali po ňom všetci pápeži až po dnešnú dobu, dávajúc tým svetu nasledovaniahodný príklad pokory. Posledných päť rokov prežil veľký pápež v neustálych nemociach a bolestiach, ale vzdor tomu neustal starať sa o cirkev ako predtým. Nevládajúc zodvihnúť sa s postele, dal si povolať tajomníkov i pisárov k sebe a predriekal im listy, ktoré buď čo odpovede, lebo čo rozkazy na rozličné strany rozoslané byť maly. Roku 604. zomrel v Pánu a pochovaný bol v chráme sv. Petra. Raz nemajúc už ničoho pri ruke, čo ty chudobnému o podporu prosiacemu dať mohol, nežli jediný a posledný strieborný tanier, vzal a dal mu ho. Odvolaný teraz k odplate do nebies, naleznul tam viac nežli strieborný tanier — korunu totižto slávy večnej. Poučenie. Sv. Rehor je zrkadlom života každému kresťanovi, ktorý usiluje sa nasledovať slová Spasiteľove: «Buďte dokonalí, ako Otec môj v nebesiach dokonalý je». On opovrhol bohatstvom, pohodlím, vyznačením, v ktorých bol od mladý vychovaný, a len zo synovskej poslušnosti oproti Bohu prijal po dlhom zdráhaní sa vládu nad cirkvou. Avšak i v tejto najvyššej hodnosti ponížený bol pred Bohom a pred ľudmi. Nič na svete nemiloval viacej, nežli chudobu a samotu. Nemoce a bársjaké iné neresti života považoval za milosť Božiu. K smrti bol vždy hotový. Takto ukázal svetu skutkom, že šťastlivým môže byť len ten, kto žije Bohu a vládne jeho milosťou i láskou. Nech teda nasleduje sv. Rehora každý predstavený, nech sa považuje byť sluhom svojich poddaných, nech je hotový pre nich ku každej obeti, nech svoju vážnosť a práva, ktoré sú mu nad nimi dané, obracia ku cti a chvále Božej a k prospechu svojich blížnych, nech oproti druhým nikdy nie je pyšný alebo tvrdého srdca. Veď i sv. Pavel bol by mohol rozkazovať, a on predsa veriacich prosí pre lásku a vľúdnosť Ježiša Krista. Rovne tak i sv. Ján apoštol praví: «Dietky moje, milujete-li Ježiša Krista, plňte čo vám odporúčam.» Sv. Rehor nasledoval stopy sv. apoštolov. Bodaj by sa snažil každý kresťan plniť, čo veľký tento pápež povedal v jednej svojej reči: «Nemožno-li vám zriecť sa všetkého, čím tu na svete vládnete, podržte si svoje pozemské statky, ale tak, aby vás ony nepútaly k zemi ako otrocké reťaze, lež naopak, požívajúc tieto dary, snažte sa všemožne po statkoch a pokladoch večných. Duša Bohu v láske oddaná túži len po tom, čo je milé Bohu. Preto sa jej všetko, v čom pred tým slasť nalezala, protiví a nič na svete tomto nie je vstave úplne zadosť učiniť jej túžbam. Oheň lásky po nebeskom šťastí zožerie v srdci každú hrdzu hriešnej náchylnosti a tak stane sa duša spôsobnou, prijať a uhostiť v útrobách svojich milovaného Pána. Modlitba. Ó Bože, ktorý si sv. Rehora toľkými cnosťami ozdobil, popraj nám milosti, aby sme, nasledujúc tieto jeho cnosti, večne Ta s ním velebiť a oslavovať mohli. Amen. |