Sv. Patrik, apoštol Irčanov(17. 3.) | ||||||
| Niet katolíckej krajiny, ktorá by za svoju vieru bola musela toľko trpeť, koľko pretrpelo Írsko, a to hlavne od časov tak zvanej reformácie. Iné zeme, ako na pr. Škótsko a Švédsko, daly sa násilenstvami svojich vladárov pohnúť, abyodpadlyod cirkvi, kdežto Írsko so siedmi millionmi katolíkov ostalo cirkvi verné, ačkoľvek pre zmužilú túto vytrvalosť muselo nesmierne mnoho trpeť a trpí až podnes. Viera katolícka pustila v chrabrom tomto národe hlboké a pevné korene a už pre to samé je slušná vec, aby sme sa oboznámili s tým svätým záhradníkom, ktorý tam divú pôdu pohanskú zoral a semenom kresťanským posial s tak veľkým a trvanlivým úspechom. Bol to sv. Patrik. Patrik narodil sa koncom štvrtého stoletia v škótskej osade Bonaven, ktorá až dosiaľ nazýva sa po jeho mene KilPatrik. Otec jeho bol muž vysoko vážený, a o matke sa hovorí, že bola príbuzná sv. Martina, turského biskupa. V jeho šestnástom roku napadli morskí lúpežníci otcov statok a odviedli Patrika so sestrou asluhami do otroctva. Ako otrok predaný bol do cudziny barbarskému náčelníkovi, kde sa mu zlenedobre vodilo. Musel pásť lichvu po vysokých horách a dolinách, v dusnej spare za dňa, a za mrazivých nocí vo víchre a daždi. Boly to veru dni trpké a krušné pre mladíka, vo všetkom pohodlí doma vychovaného. A i keby nemala viera a náboženstvo inej sily, nežli že utrápeným poskytuje potechy, už. preto by zasluhovala, aby si ju každý človek držal za najväčší poklad. Utrápení a nešťastní presvedčujú sa o tom na vlastnú zkúsenosť. Patrik bol ovšem kresťan, ale žil po túto dobu, obyčajným kresťanom podobne, bez vysokého oduševnenia a bez mohutných túžieb za svätými vecmi. Svoje náboženstvo si on vážil, ale nie súc ešte celkom preniknutý čulou a v láske Božej ku všetkým obeťam ochotnou vierou, rád sa zanášaval pozemskými starosťami. Ale tu v biedach a útrapách dotkla sa milosť Božia srdca jeho a nebeské svetlo osvietilo mu ducha, tak že s ľútosťou poznal prevrátenosť uplynulého svojho života, obrátil sa kajúcne k Bohu, modlitbu si zamiloval a pozdvihnúc pohľad ku Spasiteľovi, ktorý nám v trápeniach predišiel príkladom, našiel v ňom potechu duše svojej. U kríža naučil sa poníženosti, pohľadom na muky Ukrižovaného nabyl ducha a zmužilosti, aby krušný svoj osud znášať mohol s oddanosťou do vôle Božej. Nebadal on, že toto jeho zajatie malo byť preň školou, do ktorej ho Boh vyslal, aby sa náležíte vyučil reči úbohého irského ľudu, obznámil sa s jeho obyčajmi a tak vo všetkom dokonale pripravil sa ku svojmu vznešenému povolaniu, k jakému si ho Boh vyvolil. Plných šesť rokov ztrávil Patrik v otrockom zajatí. V srdci mu zrastala s každým dňom neukojiteľná túžba za domovinou, často a vrúcne modlieval sa za vykúpenie. Tu sa mu raz prisnilo, že sa blíži čas jeho vyslobodenia. Zanechajúc teda pánovo stádo na pastve, vydal sa hneď na útek. Po dlhej ceste prišiel konečne k morskému nábrežiu, a dostihol tam loď, ktorá sa práve strojila odplaviť. Dotklive prosil jej majiteľa, aby ho vzal so sebou, ale pretože Patrik celý strhaný nemal čím zaplatiť za prievoz, tvrdý pohan odoprel mu prosbu. Zármutkom zronený odvrátil sa stranou a sopnúc ruky a pomodliac sa s hlasitým plačom, chcel sa navrátiť zpiatky do otroctva. Pohľad na to obmäkčil pohanským lodníkom srdce, i zavolali ho a vzali na loď. Po troch dňoch pritrhli k zemi v severnom Škótsku, a tam dlho, dlho museli cestovať opustenými krajmi, až sa im všetek pokrm minul a nastalým hladom všetci neslýchané trpeli. Tu sa obrátil pohanský nad-Iodník k Patrikovi a riekol: «Kresťane! ty pravíš, že Boh tvoj je mocný a všemohúci, prečo sa k nemu nemodlíš, aby sme tu nezahynuli všetci hladom ?» Patrik mu odpovedal, že jestli sa všetci úprimným srdcom ku Všemohúcemu obráťa, zaiste sa on postará o nich a nedá im zahynúť. A hľa, sotva sa pomodlili, narazili na stádo divých bravov a boli vytrhnutí z hladovej smrti. Sv. Patrik dostal sa napokon do svojej domoviny, k rodičom. Ale tu sa mu znovu zle vodilo, a on sám spomína dvanástoro nebezpečenství života, z ktorých ho Pán Boh vytrhol. Po mnohých ťažkosťach a prekážkach vysvätený bol za kňaza a napokon za biskupa. Tu ho srdce neodvolateľnou silou tiahlo naspäť k Irčanom. Priatelia však a príbuzní prosili ho snažne, neopúšťať ich a líčili mu živými barvami nebezpečenstva, aké ho medzi tak divým ľuďom očakavajú. Oproti tomu všetkému posilňoval ho vnútorný hlas, privolávajúc mu v srdci: «Choď, a neboj sa ničoho.» Roku 440. vybral sa teda skutočne do írska, a pristál šťastlivé k brehom. Keď so svojimi súdruhami na suchú zem vystúpil, mali ich obyvatelia za morských lúpežníkov a kamkoľvek sa blížili, tiahli obecní i krajskí predstavení s ozbrojeným vojskom proti ním. Jeden však z náčelníkov, uslyšiac prišlého Patrika kázať, pozval ho k sebe do domu a obrátil sa ku Kristu s celou rodinou. Od tohoto času chodil sv. Patrik svobodne po celom ostrove, putujúc i do najodľahlejších krajov, kde len koľvek ľudia prebývali, a nedbal na žiadne nebezpečia, akým bol každodenne vystavený. Často svolával ľudí s bubnom ku kresťanskému učeniu a s vrelým i výrečným srdcom vykladal, čo všetko podnikol a trpeť volil Vykupiteľ za naše hriechy. A požehnanie božské sprevádzalo ho, kamkoľvek sa obrátil, ľud sa hrnul v húfoch okolo neho, diví lovci a bojovníci zriekli sa na jeho slovo svojej divokosti, kráľovskí synovia a dcéry, nemohúc-li ináč, prichádzali potajme poslúchať vľúdne jeho učenie. Tisíce ľudu získal svätým krstom novému životu. Najhorlivejších medzi pokrstenými vyučil najprv čítať a písať, potom ich ustanovil za predstavených a kňazov, aby vyučovali ľud a vysluhovali mu sviatosti. Vystavil i kláštory pre mužských ako i pre ženské, kde prepočetní mládenci a panny vo viere kresťanskej vychovaní boli. Stalo sa často, že dobročinné vdovy a panny ponúkly Patrikovi i pozemské statky, ale on zdráhal sa prijať čojaké dary a obete, aby ukázal, že on vo všetkom svojom počínaní nehľadá seba, ani vlastný zisk, lež jedine slávu Ježiša Krista. Patrik na svojich apoštolských cestách, prenocujúc raz u jednej studienky, spieval za svitu so svojimi súdruhami rannú pieseň. Tu sa razom octnuly pred ním dve panny. Dľa zovňajška zdalo sa, že sú panny z vysokého rodu. A boly to v skutku dcéry tamejšieho kniežaťa, ktoré zavčas rána prišli sa ku studienke kúpať. Vidiac pred sebou mužov v bielom rúchu a s knihami v rukách, udivené pýtaly sa neznámych, z kadiaľ pochádzajú, zdáliž z neba, alebo z niektorých zemských krajov? Patrik hneď začal vyučovať ich o Bohu; a mladé kňažny nad mocou a dobrotivosťou pravého Boha rozradostnené, pýtaly sa Patrika, kde asi ten Boh prebýva, zdáliž na horách alebo v údoliach, či na mori alebo v riekach? Svätý biskup počal im vykladať hlavné pravdy viery, ktoré ony tak ochotne prijaly, že sa u tej studienky daly ihneď pokrstiť. Pozdejšie stály sa mníškami. Otcovskou péčou staral sa sv. Patrik o duševné i telesné dobro zkvetajúcej cirkvi, zastával a ochraňoval ju, kde a ako len mohol. V jednom kraji panoval v írsku knieža, menom Korotich. Tento práve o veľkonočnom čase napadol lúpežne krajinu, kde sv. Patrik obrátený ľud krstil. A pretože knieža, ačkoľvek mníchov nemilosrdne vraždil, zajatých kresťanov predával pohanom do otroctva, a predsa sa vydával za pravého kresťana: poslal mu sv. Patrik list, v ktorom ho prosil, aby zajatých kresťanov prepustil na slobodu. Korotich na miesto slušnej odpovede odbavil svätého s posmechom. Na to napísal Patrik verejný pastiersky list ku veriacim kresťanom. Plný pokory nazýva sa v tomto liste chudobným a nevedomým hriešnikom v očiach Božích, ktorého však Boh vzdor tomu ustanovil za biskupa nad írskom, a ako taký že nemôže ani nesmie mlčať, keď vidí, ako Korotich kresťanov pohanom za otrokov predáva. I vyobcoval Koroticha slávne z cirkvi a s ním spolu všetkých, ktorí sa na jeho zločinoch zúčastnili. A mocou svojho plnomocenstva, čo knieža a predstavený cirkvi, rozkázal zároveň, aby nikto z veriacich s ním nejedol, almužny od neho neprijímal a vôbec nijako s ním neobcoval, pokiaľkoľvek nebude konať pravé pokánie a zajatým kresťanom svobodu neprinavráti. Konečne naložil, aby, ktokoľvek list tento čítať bude, rozširoval ho ďalej, tak aby sa známym stal veškerému ľudu. V toľkých prácach a námahách sostárlý sv. biskup spísal knihu pod názvom: «Vyznanie.» V tejto knihe pokorne vyznal svoje chyby a krehkosti, ktorých si bol vedomý. Napokon vyše osemdesiat rokov starý zomrel v meste Dovne. Biskupskú jeho palicu, čo drahocenný poklad, ukazujú podnes v meste Dubline. Poučenie. Krom blahoslavenej Panny Márie nieto svätého, ktorého by akýkoľvek národ tak všeobecne a tak dlho ctil, ako si Irčania sv. Patrika až podnes ctia a milujú za plných 1400 rokov. Iní svätí konali ešte i väčšie skutky, iní trpeli nad neho a zomreli čo mučeníci; ale že Irčania po Bohorodičke prednosť dávajú sv. Patrikovi, má svoju príčinu v tom, že ľud Irský tomuto svojmu svätému apoštolovi vždy ešte povďačným zostáva za neoceniteľný dar viery, ktorým ho obdaril. Viera síce, ako všetko dobré, pochádza od Boha, a na prvom mieste Jemu máme za to byť povďačnými; ale povinnosť nám káže, byť spolu povďačnými i tým, skrze ktorých nám Boh svoje dobrodenie preukazuje. Nech sú nám teda Irčania vzorom a príkladom s ich veľkou vďačnosťou k sv. Patrikovi, ktorý do ich vlasti kresťanskú vieru priniesol, od ktorej večné spasenie a blahoslavenstvo závisí. I my Slováci máme okrem sv. Štefana svojich apoštolov, sv. Cyrilla a Metoda! Až teraz po 1000 rokoch dozvedáme sa vždy jasnejšie, čo oni všetko za nás pre nás podstúpili. Čo teda nevedomosťou našich predkov bolo premeškané, to usilujme sa teraz nahradiť my. A ako srdce každého Irčana citami vďačnosti zanáša sa k sv. Patrikovi, tak nech i naše útroby dmú sa vďačnosťou k našim sv. apoštolom. Avšak krom týchto našich sv. apoštolov, kresťane! cti si rodičov, učiteľa a duchovného otca a vôbec každého, ktokoľvek má jakú zásluhu o tvoje vzdelanie a polepšenie. Boh sám to chce tak, lebo on sám prikazuje: «cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi a dobre sa ti viedlo.» Irčanom, ktorí si tak vysoko ctia svojho duchovného otca, nevede sa síce veľmi dobre tu na zemi, preto že ich Angličania kruto utláčajú. Ale jednu odplatu, veľkú odplatu už tu majú, že Boh nedopustil, aby utratili pravú vieru, ktorú Angličania, ich utlačitelia, už pred 300 rokmi pozbyli. Zachránením ich pravej viery pripravuje im Pán Boh večnú oslavu. Modlitba. Ó Bože, ktorý si Irčanov skrze sv. Patrika k jednote viery katolíckej pripojiť ráčil, daj, aby sme vo svätej našej viere tak stále zotrvávali ako oni, a za to účastní sa stali niekedy večnej odplaty v nebesiach. Amen. |