Sv. Benedikt, opát

(21. 3.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Svätému, o ktorom ti drahý čitateľu, vyprávať budem, nebolo dané bez príčiny meno Benediktus, t. j. Požehnaný. Veď málo bolo ľudí, ktorí by toľko Božieho požehnania boli šírili a toľko dobrého spôsobili vo svete, ako tento svätý. On založil svetoznámy rád Benediktinský, bez ktorého pričinenia vzdelanosť i veda boly by na Západe o stoletia zaostalý. On vyučoval národy slovanské i nemecké. A až podnes rozširujú údovia jeho rádu osvetu a požehnanie po pol Európe.

Sv. Benedikt narodil sa roku 480 v talianskom meste Nursii, terajšej Norcii. Šľachtickí a zámožní rodičia poslali nádejného syna do Ríma, aby na tamejších školách vycvičený bol. Panenský však a nevinný mladík, súc nepokazeného srdca a šľachetnej vôle, zbadal s bolesťou, že súveká školská mládež zriekla sa všetkej mravnosti a kázne, a kráča cestami, ktoré sa zdajú byť posiate ružami, ale sú plné podvodu a smilstva. Lákavý takýto príklad a ľahkovážni súdruhovia, ktorí by boli radi i jemu natiskli otrávený pohár chlipnosti, hrozili mu ovšem nebezpečím. Benedikt síce stále vyhýbal sa ich necudným spoločnosťam, ale musel zápasiť všetkými silami, aby sa ubránil dorážajúcemu naň prúdu. Žijúc takto utiahnutý i od súdruhov i od všetkých spoločností, vstúpil tým hlbšie do seba a nahliadnul, že ho Boh sebe k službám povolal. Od tej samej doby nemal inej myšlienky, nežli rozjímať o večnosti, ani necítil inej túžby, nežli oddať sa Bohu. A tým otvoril sa pred jeho očimá zcela nový život, ako motýlovi, keď vyvinutý z tmavej kukly, povetrím lietať a pelom kvetov kŕmiť sa môže. Krásou tohoto nového sveta okúzlený zanechal Benedikt svoje dosavádné učenie, aby sa celou mysľou oddal rozjímaniu o ukrižovanom Ježišu Kristu.

V šerých horách neďaleko Sublakuma, teraz Subiako, u päty nebetyčných skalísk, ležala úzka jaskyňa. Sem sa ukryl Benedikt pred očima sveta a žil tu tri roky o chlebe, ktorý mu po kúsku deň po dni mních Román na šnôrke dolu spúšťaval. Táto nízka jaskyňa bola Benediktovi vysokou školou, kde sa on, milosťou Božou vedený, vyučil nebeskému umeniu, ako treba seba zapreť a Bohu slúžiť. Po troch rokoch našli ho pastieri v jaskyni. Dľa surových koží, z akých si bol potrebný odev hrubo zhotovil, mali ho zprvu za zviera, ale z dobrých jeho naučení, ktorými ich už pri prvom stretnutí napomenul, poznali, že to muž svätý. Povesť o ňom rozletela sa ihneď po celej zemi; so všetkých strán hrnuli sa k nemu ľudia davom. Reholníci s najbližšieho kláštora Vikovara, ležiaceho neďaleko Tivoli, doliehali naň, aby im bol opátom. Po dlhom zdráhaní zvolil napokon Benedikt a prijal nabídnutú mu hodnosť. A teraz, ako verný vodič po ceste spasenia, učil vlažných reholníkov zachovávať mlčanlivosť, chrániť sa zahálky, vykonávať užitočné práce, panovať nad smyselnosťou, cvičiť sa v modlitbe a rozjímaní. Napomínaval ich on vždy s prívetivou tvárou a vľúdnymi slovy. Ale otcovskú pečlivosť horlivého opáta zaznávali niektorí mnísi, cele zatvrdnutí v prevrátenom svojom smýšľaní. Darmo sa namáhal, získať ich srdcia pravej a bohumilej láske. Zasievané semeno sa neujalo. Opát požadoval prísnu kláštornú kázeň; oni sa kázni podrobiť nechceli. Ba vo svojej nenávisti hotoví boli dopustiť sa radšej zločinu. Namiešali opátovi jedu do vína, ale Benedikt, prv než by bol z neho pil, učinil nad pohárom znamenie sv. kríža, a pohár sa rozpadol.
So zkormúteným srdcom otriasol Benedikt prach so svojich nôh a opustiac nevďačníkov, utiahol sa znovu do jaskyne u Subiaka. Tu hlboko pod ním hučiaca rieka a vysoko nad skalnatým jeho hradom poletujúci orli boli mu teraz jedinými spoločníkmi. Ale v samote cítil sa jeho svätý duch znovu slobodným, a mladý pustovník povznášal sa v nebeských nádejach nad svet a marné jeho rozkoše; ako tí orli nad skalami, a ako tie vlny pod ním do mora sa kolembajú, tak každý jeho dych a každý tlkot srdca odnášal sa k nekonečnej večnosti, k Bohu a Kristu, z ktorého všetky jeho myšlienky a túžby nielen pôvod brať, ale i spočinúť v ňom dávno navykly. Tichá a pokojná jeho tvár bola zrkadlom duše upokojenej v Bohu, ktorá sa ničoho neľaká a ničoho od sveta neočakáva. Lenže táto jeho nenarušená samota nemala dlhého trvania. So všetkých strán počali sa k nemu znovu hrnúť Rimani a Gothi, vonkovani a mešťani, remeselníci a umelci, duchovní a šľachtici, otroci i slobodní muži. Zvlášte v neďalekom Ríme hovorilo sa napospol o tomto podivuhodnom svätom. Mnohí zo šľachty privádzali mu synov, aby ich vzal do výchovy. Medzi nimi prišiel aj majiteľ toho statku, kde sa Benedikt bol usadil, rímský senátor Tertullus, a privedúc so sebou i syna Placida, daroval mu celé to miesto, aby si tam kláštor vystavil. Iný zámožný šľachtic Ekvitius priviedol mu syna svojho Maura. Za ním prišli šľachtici Gordian, Faustus a mnohí. A prečo to činili? Bez pochyby domnievali sa i oni, tak ako sám sv. Benedikt, že šľachta rímská hynie a vädne, že už viac nedá sa udržať jej dávny lesk a sláva, staré časy že navždy zanikly. Načo teda udržovať neslávne rody? Avšak ako archa Noemova shromaždila zárodok nového pokolenia: tak tu v malej púšti schádzali sa okolo sv. Benedikta duchovia najvznešenejší, výkvet oného času a zárodok lepšej budúcnosti. Starorímská šľachta zašla týmto činom tak slávne, že slávnejšie ani nemohla zaniknúť — ožiarená totižto slávou ducha kresťanského. Bol teda sv. Benedikt výkvet svojho času, ale spolu koreň budúcich století.

Dvanásť kláštorov založil pomály sv. Benedikt v tomto údolí. V každom osadil dvanásť mníchov s trinástym opátom na čele. V týchto nových osadách spatrujeme všade čulú a živú činnosť. Práce poľné i záhradné, práce domáce a spolu rozličné remeslá, vlastné učenie a ochotné vyučovanie mladíkov striedajú sa tam dľa predpísaného poriadku s modlitbou, rozjímaním a spievaním žalmov. Pri budovaní kláštorov a kostolov sú mnísi sami stavitelia, zedníci, áno i umelci k ozdobe a okrase kostolov a iných stavísk. Benedikt bol sám výtečným staviteľom. Ale pri tom hlavným zamestnaním pre mníchov bolo vzdelávanie ducha, posvätenie duše a prospievame v kresťanskej dokonalosti. Boly to stavby duševné, vnútorné, neviditeľné oku. Kým vo svete ľudia slúžili telu, žatým pobožní mnísi sv. Benedikta opustivše svet, zriekli sa ešte i dovolených pôžitkov, nechceli mať ani vlastnej vôle, ani vlastného imania, ani radostí rodinných a to na vždy, doživotne. A aby slabá a krehká vôľa neupúšťala od svojho predsavzatia, zaväzovali sa k tomu sľubom verejným a slávnym.

Päťatridsať rokov ztrávil sv. Benedikt v bohumilej samote na Subiaku. Tu zrazu vystúpil proti nemu istý ošemetník menom Florentius. Nemohol on zniesť, že celý svet len o Benediktovi vraví, a preto aby zničil dobrú jeho povesť, chopil sa utrhačstva a uštipačným jazykom roztrusoval o ňom všelijaké zlé veci. Sv. Benedikt, aby vyhnul zlostnému človeku, vzal so sebou najmilejších svojich učedelníkov a utiahol sa roku 528. na vysoký vrch v Kampanii. Vytisnutí už predtým pohani z krásnych talianských rovín vyhľadali si útočište po horách a vrchoch. Sv. Benedikt našiel i na vrchu Monte-Kassine prastarý kostol pohanského boha Apolla, ktorému horskí obyvatelia až do toho času obetovali; i rozhodený nad tým, zrúcal modlu. Potom so svojimi bratmi a súdruhmi vyrúbal les, ktorým celý ten vrch bol zarastený; a tu sa otvorila pred očima svätého širá krajina, nad ktorou sa vrch Kassino vznášal. Medzi nivami, vinohradmi a olivovými hájmi vinú sa požehnanou krajinou rieky, ďaleko na západe modrá sa velebné more, stranou k juhu skveje sa v diaľke mesto Kapua; k východu pnú sa nad obzorom vyprahlé hory abrucké, a k severu sňažné hory apeninské: je to zaiste najkrásnejší kraj v krásnej zemi Talianskej.

Poukazuje to ovšem na láskavé srdce sv. Benedikta a je spolu dôkazom, jak dobre znal on povahu ľudskú, keď pre svoje kláštory vyhľadával vždy miesta najpeknejšie, a pre samotu i zdravie najvhodnejšie. V tomto prekrásnom kraji počal sv. Benedikt stavať kláštor, a síce tak, aby všetko, čo k nemu náležalo, bolo ohradené obecným kláštorným múrom. A aby hneď i myšlienka, z ktorej nový spôsob života vyplynul, bola tiež vo stavbe a v kameni takmer na prvý pohľad zrejmá: zhotovil sv. Benedikt sám prvý nákres čili plán k tejto budove, s čím sa započal určitý sloh kláštorský. Lebo kláštor na Monte-Kassine je začiatkom kláštorného staviteľského umenia, ktoré už samo o sebe tvorí dôležitú čiastku v dejepise európskej vzdelanosti. Dľa nákresu sv. Benedikta rozdelené sú kláštorné stavania tak, ako to požadujú i zvláštné zamestknania, akými sa reholníci zabývajú. Je tu kostol, kde sa služby Božie vykonávajú; oratorium, kde nábožní bratia vykonávajú rozličné duševné cvičenia; tam sú školské izby, kde sverenú im mládež vyučujú; tam zase dvorany, kde sa pestujú krásne umenia; knihovna, kde sa opisujú výborné knihy. Krom toho sú tu príbytky pre kláštorných remeselníkov, hospodárske stavania, hostince, záhrady atď. Plán sv. Benedikta stal so vzorom stavby kláštornej pre celý stredovek.

Avšak krome týchto hmotných stavieb prejavil sa duch sv. Benedikta ešte v inom, trvanlivejšom vtelení. On totiž okolo r. 530. spísal svätú regulu, podľa ktorej musel sa riadiť a spravovať vnútorný kláštorný život. Táto s hlbokou znalosťou povahy ľudskej sostavená regula spojuje s potrebnou prísnosťou i opatrnú miernosť a shovievavosť. Opát, jakožto otec, je zaviazaný starať sa o všetkých podriadených, vyučovať ich príkladom a riadiť každého podľa zvláštnej jeho povahy. Pri dôležitých veciach musí sa opát poradiť s bratmi, ale môže sa rozhodnúť, ako sa mu zdá byť najlepším, len že nad ním rovne tak ako nad ostatnými bratmi panuje svätá regula. Podriadení bez rozdielu musia v opátovi svojom ctiť nástupníka samého Ježiša Krista a musia mu byť poslušní na slovo; mladší povinní sú chovať sa ku starším so všetkou úctivosťou a oddanosťou. Mlčanlivosť a múdre používanie jazyka odporúčal sv. zákonodarca svojim reholníkom čo najdôraznejšie. Pokora má podľa jeho návodu dvanásť stupňov, a primerane zachovávaná mala ona krášliť ich spoločné obcovanie. S pokorou, jakožto základom všetkých cností spojiť mali i živú vieru a bázeň Božiu. Pri tom ešte i nezlomná trpezlivosť mala zdobiť každého brata, a pohostinstvo malo byť každému svätou povinnosťou. — Dobre znajúc, že zahálka je počiatkom hriechu, postaral sa sv. Benedikt o to, aby jeho učeníci vždy a neustále pracovali a čím tým osožným sa zaoberali. Každý pristúpivší novák (novicius) musel za celý rok byť zkúšaný, po ten čas prečítala sa mu trikrát svätá regula a po každé pýtali sa ho predstavení, či chce a či môže vo všetkom chovať sa podľa posvätného tohoto zákona. Vytrval-li stále a verne vo svojom predsavzatí, alebo inak bol uznaný za hodného, složil verejne slávný sľub, že chce stále v kláštore tomto zotrvávať, a v ňom chudobu, čistotu i poslušnosť zachovávať. Reholný odev musel byť jednoduchý a podnebiu rovne ako i miestu primeraný, preto ponechal sv. Benedikt opátovi v tom právo rozhodovania. Reholníkom uložené bolo jedávať spoločne v jedálni a mäsitých pokrmov požívať dovoleno bolo len nemocným. Toto je v krátkosti regula, ktorú sv. Benedikt učeníkom svojim ustanovil. Je ona zrkadlom jeho vlastného života, plná evanjelickej múdrosti a nezkalenej lásky k človečenstvu.

Vo svetských vedách bol sv. Benedikt neučený a nezkúsený, a vzdor tomu našiel Boha, pretože Boha môcť nájsť, nezávisí od učenosti. Svätá myšlienka na Boha posilňovala ho v prácach i v neresťach tohoto života, Boh bol svetlom jeho očiam, a silou jeho vôli, preto bola modlitba jeho najmilším zamestnaním. Ona mu bola knihou, z ktorej sa učil poznávať cesty božské a kráčať po nich, pokým mu nezmizol svet pred očima.

Niekoľko dní pred smrťou dal si vykopať hrob, a keď sa mu posledná hodinka blížila, dal sa odviesť do kostola, kde, prijmúc sv. sviatosti, rozlúčil sa srdečne so svojimi a vydal ducha roku 543. dňa 21. marca, súc veku triašesťdesiat rokov.

Poučenie.

Rád, ktorým si sv. Benedikt tak veľkolepý a trvanlivý pomník postavil, prevyšuje jak svojím dlhotrvajúcim vekom, tak i spásonosným účinkovaním všetky ostatné rády. Už na Monte-Kassine ustanovil sv. Benedikt, aby do jeho rádu prijatí boli bez rozdielu chlapci, mládenci a i dospelí ľudia, chudobní i boháči, vysokorodení i obecného stavu, otroci i slobodní, učení i neučení, svetskí i kňazi. Chcel totižto svätý zakladateľ týmto činom docieliť, aby v jeho ráde nalezli tichý útulok všetci tí, ktorí od neresti tehdajšieho veku srdce svoje zachovať a k spaseniu svojej duše Bohu a cirkvi slúžiť si umienili. Boly to ovšem zlé časy, keď sv. Benedikt bohumilý svoj rád založil. Divoké národy preháňali sa z jednej krajiny do druhej s mečom i ohňom, najbohatšie zeme a kvetúce mestá ležaly v rumoch. A tieto barbarské tlupy napádaly so všetkých strán krutou päsťou práve bohatú ríšu rímskú, aby ju rozkotaly, mestá a dediny poplenily a zpustošily, až konečne málo chybelo, že všetka kresťanská osveta a veda ako i neoceniteľné diela starorímského veku stroskotané a zničené neboly.

V týchto hrozných časoch bol rád sv. Benedikta určený od božskej Prozreteľnosti k tomu, aby divoké, hriešnemu modlo-služobníctvu oddané národy oboznámil s kresťanskou vierou a premenil v opravdu vzdelaných ľudí; s druhej strany, aby uchránil a zachoval budúcim časom tie duševné staroveké poklady, ktoré boly v učených knihách a umeleckých pomníkoch uložené. K tomuto teda cieľu započal sv. Benedikt veľké svoje dielo s mládežou a prijímal deti i chlapcov do svojho kláštora k vyučeniu a výchove. Lebo podľa jeho regule museli mnísi nielen modliť sa, lež spolu i vyučovať a pracovať. Preto sa stretáme s benediktínmi, tu čo s roľníkmi, tam zase čo staviteľmi a umelcami. A aby sa oni sami mohli napred vyučiť v potrebných vedách a potom i druhých vyučovať, sbieral sv. zakladateľ knihy, ktoré toho času len za veľmi drahú cenu boly k dostaniu.

Pri tejto tak múdrej regule nie je sa čo diviť, že z benediktinských kláštorov šírili sa jedno za druhým po celom Západe početní nábožní mnísi, ktorí usadzujúc sa v pustých krajoch na vrchoch a u riek, kde bolo i dobré povetrie, i krásny rozhľad otváral sa okolím, stavali si tam vlastnými rukami krásne chrámy a kláštory, ktoré až podnes obdivujeme, a vezmúc do rukú sekeru i motyku, rúbali a klčovali lesy, ktorými tedy celá zem ešte pokrytá bola, a obrábali klčovanú pôdu. Okolo kláštora, ' ktorý si takto jednoduchí mnísi v prastarých lesoch boli vystavili, shromažďovalo sa pomály divé obyvateľstvo, predtým leda tu i tam rostratene a potulné žijúce, a počali si tam zakladať dediny a sriadovať obce. Ku každému kláštoru pristavená bola nemocnica i hostinec, kde každý nemocný láskavej opatery a pocestný úprimného pohostinstva našiel. V samom kláštore boly školy, kde sa schopní mladíci za darmo učiť mohli. Z týchto škôl vychádzali najučenejší toho času mužovia. Veď zamestnanie mníchov, ako sme to zo sv. regule videli, bolo rozličné. Pokým jedni ohlasovali sv. Evanjelium a pohanov na kresťanskú vieru obracali, žatým iní hospodárili na poliach a roliach, iní vyučovali dietky v školách, iní opäť s nevýslovnou pilnosťou opisovali prastaré vzácne knihy, a iní zase maľovali a kreslili do týchto kníh prekrásné písmeny (iniciály) a obrázky, ktoré každý umelec ešte podnes obdivuje. Vtedy totiž nebolo tlače a preto sa knihy musely opisovať. Niejeden mních za celý svoj život písal na jednej jedinej takejto knihe. A keby sa neboli takejto nesmiernej práci podrobili nábožní Benediktíni, koľko vzácnych kníh z každého oboru starovekej učenosti a umenia bolo by teraz pre nás na veky strateno!

Ale Benediktíni rozširovali na všetky strany nielen svetlo učenosti, lež i svetlo viery. Anglicko bolo prvá zem, ktorú benediktínsky mních sv. Augustín na kresťanskú vieru obrátil. Krátkym časom povstaly i tam početné kláštory, z ktorých vierozvestovatelia preplaviac sa k nám cez more na europskú pevninu, i tieto kraje Kristu získali. Najhlavnejší medzi nimi boli: sv. Bonifác, Villibrod a Villibald. I v našej uhorskej vlasti pôsobil tento rád sv. Benedikta mnoho dobrého a pôsobí doteraz. Už za Štefana kráľa a pred ním hlásali oni kresťanskú vieru. Benediktín Astrik priniesol sv. Štefanovi kráľovskú korunu z Ríma. Sv. tento kráľ hneď na začiatku svojho panovania založil arciopátstvo na vrchu sv. Martina za Dunajom, a po ňom vzniklý opátstva v Bakoňbéli, Tihani a Dômôlku. Bohumilým vyučovaním mládeže zanášajú sa benediktíni už od nepamäti na stredných školách v Ostrihome, Rábe, Kiseku, Šoproni, Pápe a Komárne. Na slovenských stranách prešporské a trnavské školy opustili teprv za našeho veku. Slávné niekedy opátstvo na Zobore pri Nitre zahynulo ťažkými pohromami času. Sv. Benedikt nad Hronom má pôvod i meno po tamejšom kláštore, ktorého opustená krásna budova čnie nad hronskými vodami až podnes. Na Morave účinkujú benediktíni v Trebíči, Hradišti a Rajhrade, v Čechách u samej Prahy v Bŕevnove, odkiaľ opát Astrik do Uhorska prišiel. Celé mestá po rozličných zemiach, ďakujú pôvod svoj tomuto rádu.

vysoký rozkvet dosiahol behom času tento rád vysokou učenosťou, krásnym umením a cnostným životom, toho dôkazom, že už okolo roku 1334, pri smrti Pápeža Jána XXII., medzi slávnymi z neho pošlými mužami počítalo sa 28 pápežov, temer 200 kardinálov, 7000 arcibiskupov, 15,000 biskupov, 15,000 opátov a vyše 40,000 svätých a blahoslavených! Je to oslava pred Bohom i pred svetom veľká. A či ona teraz po trinásti sto rokoch zašla ? Nezašla, lenže ju nevidia bleskom terajšej osvety — zaslepené oči.

Modlitba.

Ó Bože môj! ďakujem Ti za požehnanie, ktoré si pokoleniu ľudskému skrze sluhu svojho sv. Benedikta poskytnul; nedaj, aby vo mne uhaslo svetlo viery, ktoré on rozširoval, abych mohol niekedy i ja účastným stať sa slávy jeho. Amen.