Sv. Cyrill, biskup a patriarcha jeruzalemský(18. 3.) | ||||||
| Sv. Cyrill, biskup a patriarcha jeruzalemský, učeným a svätým svojím životom obrátil na seba pozornosť celého katolíckeho sveta, jakožto muž, ktorý čistú kresťanskú vieru slovom i písmom neohrozene zastával proti krivovercom svojho času. Narodil sa z katolíckych rodičov, ktorí ho starostlivé vychovali v bázni Božej. Na hriech čo len pomysleť bola mu hrôza už od mladého veku a preto aby vyhnul sa všetkým príležitosťam k nemu, utiahol sa za cisára Konštantína Veľkého do kláštora a viedol tam život svätý. Ale netrvalo dlho a povesť o jeho učenosti rozniesla sa široko-ďaleko, tak že pri všeobecnom nadšení zvolený bol za patriarchu jeruzalemského. Vysoký tento úrad zastával s apoštolskou horlivosťou a veľkodušnosťou. Zvlášte si dal záležať na tom, aby tí, ktorí v tajomstvách viery nedostatočne boli poučení, účastnými sa stali dokonalého vyučenia. Ale horlivé toto úradovanie nebolo bez ťažkých potýčiek a zápasov. Cisár Konštánt totižto, ktorý po pravovernom Konštantínovi nastúpil, bol kacírskym ariánom priaznivý, ktorí cisárskou priazňou povzbudení, počali prenasledovať kresťanov všemožnými spôsobami. Svätý biskup zápasil neohrozene proti ním a nevšímal si ich zlostných, ba i vzteklých hrozieb. Otcovským srdcom staral sa sv. Cyrill hlavne o núdznych a biednych. Toho času totiž nastala, v Jeruzaleme nie len prenáramná drahota, ale opravdivý hlad, ktorým ovšem chudobný ľud najviac trpeť musel. Milosrdný biskup, aby uľavil hroznej biede utrápeného ľudu, rozdal napred všetky svoje dôchodky medzi chudobných; a pretože všetko nedostačovalo, vzal strieborné a zlaté náradie z kostola, a zpredajúc ho, rozdal i tieto utržené peniaze chudobným. Tento krásny skutok lásky k blížnym použili neskôr jeho nepriatelia ku zlostnej obžalobe proti nemu. Za času sv. Cyrilla boli obyvatelia jeruzalemskí svedkami zázračného zjavenia. Vo svätodušné sviatky objavil sa svätý kríž v neobyčajne žiarnom svetle a ohromnej veľkosti nad horou Kalváriou. Celé mesto, katolíci, ariáni, i Židia videli na vlastné oči tento neslýchaný zázrak, a strach i hrúza dojala každého. Sv. Cyrill opísal velebné toto zjavenie zovrubne a opis poslal neveriacemu cisárovi, napomenúc ho prísne, aby sa konečne obrátil k Tomu, ktorý za pokolenie ľudské na tomto kríži zomrel, a prestal zastávať ariánov, ktorý márne, ale zanovité tajac opravdivé božstvo Ježiša Krista, sú najväčší nepriatelia Ukrižovaného. Potom na sviatok Povýšenia kríža, použijúc príležitosti pri kázni, horlivé kládol na srdce shromaždeným katolíkom úctu ku krížu a Ukrižovanému, rovne ako ariánom, pod ochranou cisárovou nesváry tropiacim; vytýkal im ťažké chyby proti viere a pyšnú zpurnosť proti Bohu. Kacíri tým nepohnutí len viacej sa rozhorčili proti nemu. Svolali bez odkladu pokútny snem zo samých kacírskych biskupov, na ktorom sv. Cyrilla obžalovali zo svätokrádeže, pretože vraj najdrahšie kostolné náradie pobral a popredal. Bez dlhej porady vyslovili nad ním ortiel, že má byť biskupstva pozbavený a poslaný do vyhnanstva. A cisár, ariánom i tak priaznivý, nie len že tento zcela nespravodlivý výrok ochotne potvrdil, ale i hneď za nového jeruzalemského biskupa ustanovil Heraklia, najurputnejšieho ariána. Toho následok bol, že nevinný svätý úradu i majetku pozbavený, do trpkého vyhnanstva skutočne odobrať sa musel. Dlhé roky trmácal sa sv. Cyrill po cudzích krajoch, núdzou a biedou prenasledovaný, z mesta do mesta, až napokon predsa zvíťazila pravda nad neprávom a dovolené mu bolo vrátiť sa opäť do svojej cirkvi, ktorú i potom s apoštolskou horlivosťou spravoval a riadil. Po smrti cisára Konštanta nastúpil trón bezbožný cisár Julián. A tento zastával nie len ariánov, lež i Židov, za to však prenasledoval katolíkov tým najpodvodnejším spôsobom. Chcejúc nie len katolíkov potupiť, ale i samého Ježiša Krista, ktorý úplné vyvrátenie jeruzalemského chrámu predpovedal, drzým, bohorúhavým úmyslom celému svetu za lhára predstaviť, rozkázal Židom, aby si jeruzalemský chrám znovu vystavili, tam obete ako za Starého Zákona konali, a všetky svoje staré obrady zachovávali; a jakoby Židom ku stavbe nedostačovalo, poskytol im ešte i veľkú pomoc peňažnú, aby si ho len tým istejšie vystavili. Židia jásali radosťou a dali sa do stavania chrámu, a v krátkom čase vystavili múry do značnej výšky. Tu jakoby náhodou prišiel k ním sv. biskup Cyrill, prizeral sa im za chvíľu, až napokon rieknul: «A ono predsa zo stavania tohoto nezostane kameň na kameni. Kristus to predpovedal a jeho slovo lživým byť nemôže.» Židia sa svätému síce vysmievali, ale zanedlho presvedčili sa, že má pravdu. Lebo nasledujúcej noci prišlo tak veľké zemetrasenie, že sa nielen vystavené múry znovu zrútily, lež i základy, jakoby divotvornou silou, z hĺbky zeme do výšky vyhodené boly. A keď sa na to Židia celí ustrašení sbehli a toto zničenie dlhej práce obdivovali, tu spustil sa z neba oheň, ktorý všetky ich nástroje a čokoľvek z dreva bolo zapálil a strávil, ba dľa svedectva dejepiscov i zo samých Židov veľký počet týmto ohňom tam na mieste zhorel. Mnohí sa týmto zázrakom obrátili, mnohí však i teraz ešte slepí zotrvali na ďalej vo svojej zaťatosti. Po tomto príbehu žil sv. biskup Cyrill ešte niekoľko rokov, a dožil sa tej radosti, že po smrti bezbožných cisárov Konštanta, Juliána, Valensa, prišiel na trón bohabojný cisár Theodos, pod jehožto vľúdnym panovaním v tichosti zastávať mohol úrad svoj biskupský, kým roku 386. zaľúbilo sa Hospodinovi, odvolať ho k prijatiu koruny slávy večnej. Poučenie. Skutok svätej lásky, ktorý sv. Cyrill počas panujúceho hladu vykonal, zle mu vykladali jeho nepriatelia. Obžalujúc ho preň čo svätokrádežníka, pozbavili ho biskupstva; ale svätý muž pretrpel krivdu bez toho, že by sa bol nad ňou nemierne kormútil. Veď to nie je nič nového na svete, že často zlosť ľudská na zlé vykladáva, čo pobožný kresťan k službe Božej s najlepším úmyslom koná. Veď i podnes vídať, že mnohého vyhlasujú za bezbožníka, ačkoľvek je v skutku spravodlivým sluhom Božím. Čo teda robiť ? Či sa máme preto nadmieru trúdiť a kormútiť, upustiť od dobrého a obávať sa ľudského posudzovania? To veru nie! Ba v takom prípade máme povážiť, čo blahoslavený Tomáš Kempenský praví: «Neboj sa súdu ľudí, jestli ťa len svedomie za nevinného vyhlasuje». «Nevšímaj si toho, čo ľudia o tebe držia, ale všímaj si svedoctva svojho svedomia». «Máš-li Boha i svedomie za svedka, že s každým svojím skutkom spojuješ úprimne svätý úmysel, tenkrát sa nestaraj, nech si ľudia hovoria, čo chcejú». «Neboj sa súdu ľudí», oni nemôžu škodiť ani osožiť. Si-li nevinný pred Bohom, ľudia ti neuškodia, jestli ťa držia za vinného. Si-li naopak vinný pred Bohom, nič ti nebude osožiť, trebárs ťa ľudia za nevinného držať budú. Pomluvači a všetci, ktorí tvoje dobré skutky vo zlé vykladajú, škodia len sebe samým. Sv. Augustín o tomto nasledovne píše: «Hriešné posudzovanie neškodí tým, ktorí bývajú hriešne posudzovaní; lež tým, ktorí hriešne posudzujú, škodí ovšem ich opovážlivosť». A v čom záleží táto opovážlivosť ? V tom, hovoria svätí otcovia, že si človek opovážlivo privlastňuje dačo takého, čo jedine Bohu prislúcha. Lebo jedine Boh je výlučný a neomylný sudca myšlienok, slov i skutkov každého človeka. Právo, ľudí posudzovať a nad nimi súd vynášať, podržal si Boh sám sebe. «Je to teda najväčšia zlosť, keď človek právo, úradu moc, ktorú Boh sám sebe podržal, opovážlivo si chce privlastňovať, praví sv. Ján Zlatoustý. Či sa ty nazdávaš, že takáto zlosť môže minúť trestu ? Slyš, čo o tom píše sv. Dorotheus: «Nič nepovzbudzuje Boha viacej k hnevu, a človeka nič neuvádza do väčšieho nebezpečia, ako keď hriešne o druhých súdi». — Drahý čitateľu! na tvoje spasenie ťa prosím, čítaj často toto poučenie a nezapomínaj naň, zakiaľkoľvek žiť budeš. Modlitba. Všemohúci, večný Bože, popraj mi milosti, abych za príkladom sv. Cyril la vždy svätú pravdu zastával, dľa nej žil a umrel a napokon stal sa účastným koruny slávy večnej. Amen. |