Klement Ján Mária Hofbauer, kňaz a rehoľník(15. 3.)
|
||||||
|
Ján Hofbauer sa narodil 26. decembra 1751 v Tasoviciach na Morave. Bol deviatym z dvanástich detí. Jeho otec sa pôvodne volal Dvořák, pochádzal z Moravských Budějovíc. Keďže sa presťahoval do Tasovíc, kde nemecky hovoriaci obyvatelia nevedeli vyslovovať jeho meno, zmenil si ho na Hofbauer. Hoci sa mu narodilo dvanásť detí, prežilo len päť z nich. Matka sa volala Mária. Ovdovela v roku 1759, keď mal Ján len osem rokov. O výchovu svojich detí však veľmi dbala. Naučila Jána modliť sa. Časť detstva prežil u starého otca v Budějoviciach, kde sa naučil aj český jazyk. Od detstva túžil stať sa kňazom. Keďže bol však chudobný, stal sa pekárskym učňom. Bol veľmi usilovný a zbožný. Pekársky majster ho mal vo veľkej obľube. Po čase si ho všimol premonštrátsky opát Lambek v Klosterbrucku pri Znojme, kde Ján pracoval. Keďže videl u neho náklonnosť na kňazský stav, dovolil mu študovať v kláštornej škole. No o štyri roky opát zomrel a Ján musel štúdiá zanechať. Vrátil sa k pekárskemu remeslu. Spoznal sa s ďalším pekárskym tovarišom Petrom Kunzmannom, s ktorým si spravili pešiu púť do Ríma. Bolo to roku 1772. V Ríme navštívili hroby svätých a potom si hľadali vhodné miesto, kde by mohli žiť ako pustovníci. Nakoniec zostali v Tivoli (asi 6 km od Ríma). Po dlhšej skúške ich biskup prijal za pustovníkov, dal im pustovnícke rúcha a nové meno – Jánovi Klement a Petrovi Emanuel. Ján si okrem toho pridal ešte aj meno Mária. Keď Jozef II. zrušil pustovnícke rády, Klement si našiel znovu miesto pekára v kláštore v Klosterbrucku. Mal dvadsaťosem rokov a bol znepokojený. Chcel sa stať kňazom, no nemal peniaze. Každú nedeľu miništroval v katedrále sv. Štefana vo Viedni. Všimli si ho tri sestry, zámožné dámy, ktoré sa rozhodli, že mu poskytnú finančnú podporu, aby mohol študovať. Tak sa dostal Klement na univerzitu. Na univerzite však vládol luteránsky, kalvínsky a aj jansenistický duch. Klementa to veľmi trápilo. Raz na prednáške vstal a zvolal: „Pán profesor, to, čo vravíte, nie je vôbec katolícke!“ A za hlbokého ticha, ktoré nastalo, odišiel z učebne. Po rokoch mu profesor ďakoval za jeho slová, ktoré, hoci sa ho dotkli, predsa mu vrátili správnu vieru. Klement však už vo Viedni nemohol vydržať. So svojím priateľom Tadeášom Hublom odišli do Ríma, kde obaja vstúpili do kongregácie redemptoristov, ktorá vtedy prežívala prvé roky svojej existencie. Žil vtedy ešte aj zakladateľ sv. Alfonz z Liguori. On sám o nich predpovedal, že budú pre rehoľu veľkým požehnaním. Obaja pokračovali v štúdiách filozofie, histórie a teológie. V roku 1785 zložili rehoľné sľuby a boli vysvätení za kňazov. V tom istom roku odišli z Ríma do Viedne, kde chceli založiť kláštor. No keďže štátna moc tomu nebola naklonená, po doplnení štúdií odišli do Varšavy, kde Klement prevzal do správy opustený jezuitský kostol sv. Benna. Vyčistili ho, opravili. Bývali v polorozpadnutom dome pri kostole. Spávali na stole, keďže nemali žiadny nábytok. Jedinými návštevníkmi chrámu boli staré ženy. Klement sa rozhodol ísť do ulíc medzi tých najbiednejších. Videl veľkú biedu, ktorá sa zásluhou vtedajších šľachticov stále viac prehlbovala. Keďže Klement nemal nič, čím by im mohol pomôcť, rozhodol sa ísť po žobraní. Bolo to ťažké obdobie, medzi ľuďmi, zvlášť šľachticmi, nebolo pre almužnu pochopenie. No Klement sa nevzdal. Postupne sa mu darilo prekonávať nevraživosť, ktorú cítil dokonca aj od duchovenstva. Dvadsať rokov účinkoval v kostole sv. Benna. Založil školy, v ktorých sa mohli vzdelávať aj chudobní. V roku 1788 sa stal generálnym vikárom pre oblasť za Alpami. Rehoľa sa rýchlo šírila a čoraz viac laikov i kňazov do nej vstupovalo. Všetko to bolo však za cenu obrovského úsilia, námahy a utrpenia. V roku 1807 však Napoleon vyhral prusko-francúzsku vojnu. Varšavské vojvodstvo sa osamostatnilo pod nadvládou saského kráľa Fridricha Augusta. Ten bol však bábkou Napoleona. Do Varšavy boli dosadení francúzski úradníci, neverci a slobodomurári. Tým boli redemptoristi tŕňom v oku. V roku 1808 musel kráľ na rozkaz cisára Napoleona podpísať dekrét, ktorým vyhnal redemptoristov z krajiny. Museli sa pobrať domov. Všetko, čo Klement so svojimi spoločníkmi vybudoval, zostalo v troskách. S dvoma spolubratmi odišli do Viedne, kde Klement zostal až do smrti. Tam ho strážili, smel vykonávať kňazskú službu u sestier uršulínok. Napriek stálemu dozoru aj tu vykonával svoju službu horlivo a s láskou. Staral sa o kostol, o čistotu a poriadok. Denne do kostola prúdilo množstvo ľudí, aby ho počúvalo. Kázaval neúnavne a presvedčivo. No všimli si to aj štátne orgány. Preto mu zakázali kázať. Ľudí to však tak pobúrilo, že do týždňa zákaz odvolali. Veľmi často aj spovedával. Nezabúdal ani na chudobných a chorých. Koľko vládal, toľko pomáhal. Krátko pred koncom života ho štátna polícia donútila podpísať vlastné vypovedanie z krajiny. Stále im prekážal. No dozvedel sa o tom sám cisár, ktorý si ho vzal pod svoju ochranu, dokonca vydal nariadenie, ktorým povolil založiť rehoľu redemptoristov v Rakúsku. Klement síce veci, potrebné k založeniu rehole rozbehol, no nestihol to doviesť do konca. Ochorel. Zomrel 15. marca 1820. Jeho telo vystavili v chráme sv. Štefana, odkiaľ ho obrovské množstvo ľudí vyprevádzalo na poslednej ceste. Neskôr, v roku 1862, preniesli jeho telo do kostola Matky Božej, ktorý patril redemptoristom, kde odpočíva doteraz. Za svätého bol vyhlásený pápežom sv. Piom X. v roku 1909. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.