Klement Ján Mária Hofbauer, kňaz a rehoľník

(15. 3.)

Ján Hofbauer sa narodil 26. decembra 1751 v Tasoviciach na Morave. Bol deviatym z dvanástich detí. Jeho otec sa pôvodne volal Dvořák, pochádzal z Moravských Budějovíc. Keďže sa presťahoval do Tasovíc, kde nemecky hovoriaci obyvatelia nevedeli vyslovovať jeho meno, zmenil si ho na Hofbauer. Hoci sa mu narodilo dvanásť detí, prežilo len päť z nich. Matka sa volala Mária. Ovdovela v roku 1759, keď mal Ján len osem rokov. O výchovu svojich detí však veľmi dbala. Naučila Jána modliť sa. Časť detstva prežil u starého otca v Budějoviciach, kde sa naučil aj český jazyk. Od detstva túžil stať sa kňazom. Keďže bol však chudobný, stal sa pekárskym učňom. Bol veľmi usilovný a zbožný. Pekársky majster ho mal vo veľkej obľube. Po čase si ho všimol premonštrátsky opát Lambek v Klosterbrucku pri Znojme, kde Ján pracoval. Keďže videl u neho náklonnosť na kňazský stav, dovolil mu študovať v kláštornej škole. No o štyri roky opát zomrel a Ján musel štúdiá zanechať. Vrátil sa k pekárskemu remeslu. Spoznal sa s ďalším pekárskym tovarišom Petrom Kunzmannom, s ktorým si spravili pešiu púť do Ríma. Bolo to roku 1772. V Ríme navštívili hroby svätých a potom si hľadali vhodné miesto, kde by mohli žiť ako pustovníci. Nakoniec zostali v Tivoli (asi 6 km od Ríma). Po dlhšej skúške ich biskup prijal za pustovníkov, dal im pustovnícke rúcha a nové meno – Jánovi Klement a Petrovi Emanuel. Ján si okrem toho pridal ešte aj meno Mária.

Keď Jozef II. zrušil pustovnícke rády, Klement si našiel znovu miesto pekára v kláštore v Klosterbrucku. Mal dvadsaťosem rokov a bol znepokojený. Chcel sa stať kňazom, no nemal peniaze. Každú nedeľu miništroval v katedrále sv. Štefana vo Viedni. Všimli si ho tri sestry, zámožné dámy, ktoré sa rozhodli, že mu poskytnú finančnú podporu, aby mohol študovať. Tak sa dostal Klement na univerzitu. Na univerzite však vládol luteránsky, kalvínsky a aj jansenistický duch. Klementa to veľmi trápilo. Raz na prednáške vstal a zvolal: „Pán profesor, to, čo vravíte, nie je vôbec katolícke!“ A za hlbokého ticha, ktoré nastalo, odišiel z učebne. Po rokoch mu profesor ďakoval za jeho slová, ktoré, hoci sa ho dotkli, predsa mu vrátili správnu vieru. Klement však už vo Viedni nemohol vydržať. So svojím priateľom Tadeášom Hublom odišli do Ríma, kde obaja vstúpili do kongregácie redemptoristov, ktorá vtedy prežívala prvé roky svojej existencie. Žil vtedy ešte aj zakladateľ sv. Alfonz z Liguori. On sám o nich predpovedal, že budú pre rehoľu veľkým požehnaním. Obaja pokračovali v štúdiách filozofie, histórie a teológie. V roku 1785 zložili rehoľné sľuby a boli vysvätení za kňazov. V tom istom roku odišli z Ríma do Viedne, kde chceli založiť kláštor. No keďže štátna moc tomu nebola naklonená, po doplnení štúdií odišli do Varšavy, kde Klement prevzal do správy opustený jezuitský kostol sv. Benna. Vyčistili ho, opravili. Bývali v polorozpadnutom dome pri kostole. Spávali na stole, keďže nemali žiadny nábytok. Jedinými návštevníkmi chrámu boli staré ženy. Klement sa rozhodol ísť do ulíc medzi tých najbiednejších. Videl veľkú biedu, ktorá sa zásluhou vtedajších šľachticov stále viac prehlbovala. Keďže Klement nemal nič, čím by im mohol pomôcť, rozhodol sa ísť po žobraní. Bolo to ťažké obdobie, medzi ľuďmi, zvlášť šľachticmi, nebolo pre almužnu pochopenie. No Klement sa nevzdal. Postupne sa mu darilo prekonávať nevraživosť, ktorú cítil dokonca aj od duchovenstva. Dvadsať rokov účinkoval v kostole sv. Benna. Založil školy, v ktorých sa mohli vzdelávať aj chudobní.

V roku 1788 sa stal generálnym vikárom pre oblasť za Alpami. Rehoľa sa rýchlo šírila a čoraz viac laikov i kňazov do nej vstupovalo. Všetko to bolo však za cenu obrovského úsilia, námahy a utrpenia. V roku 1807 však Napoleon vyhral prusko-francúzsku vojnu. Varšavské vojvodstvo sa osamostatnilo pod nadvládou saského kráľa Fridricha Augusta. Ten bol však bábkou Napoleona. Do Varšavy boli dosadení francúzski úradníci, neverci a slobodomurári. Tým boli redemptoristi tŕňom v oku. V roku 1808 musel kráľ na rozkaz cisára Napoleona podpísať dekrét, ktorým vyhnal redemptoristov z krajiny. Museli sa pobrať domov. Všetko, čo Klement so svojimi spoločníkmi vybudoval, zostalo v troskách. S dvoma spolubratmi odišli do Viedne, kde Klement zostal až do smrti. Tam ho strážili, smel vykonávať kňazskú službu u sestier uršulínok. Napriek stálemu dozoru aj tu vykonával svoju službu horlivo a s láskou. Staral sa o kostol, o čistotu a poriadok. Denne do kostola prúdilo množstvo ľudí, aby ho počúvalo. Kázaval neúnavne a presvedčivo. No všimli si to aj štátne orgány. Preto mu zakázali kázať. Ľudí to však tak pobúrilo, že do týždňa zákaz odvolali. Veľmi často aj spovedával. Nezabúdal ani na chudobných a chorých. Koľko vládal, toľko pomáhal. Krátko pred koncom života ho štátna polícia donútila podpísať vlastné vypovedanie z krajiny. Stále im prekážal. No dozvedel sa o tom sám cisár, ktorý si ho vzal pod svoju ochranu, dokonca vydal nariadenie, ktorým povolil založiť rehoľu redemptoristov v Rakúsku. Klement síce veci, potrebné k založeniu rehole rozbehol, no nestihol to doviesť do konca. Ochorel. Zomrel 15. marca 1820. Jeho telo vystavili v chráme sv. Štefana, odkiaľ ho obrovské množstvo ľudí vyprevádzalo na poslednej ceste. Neskôr, v roku 1862, preniesli jeho telo do kostola Matky Božej, ktorý patril redemptoristom, kde odpočíva doteraz. Za svätého bol vyhlásený pápežom sv. Piom X. v roku 1909.