Prv než nepriateľ dušného spasenia prostriedkom hanebných bludov Lutherových a Kalvínových rozohnal sa útokom proti zdržanlivosti, pôstu, sebazapreniu a iným cvičeniam kresťanskej kajúcnosti, soslala láska Božia na svet muža, založiť v cirkvi rád náboženský, ktorého zvláštnou úlohou bolo zachovávať ustavičný pôst, a ktorý by po všetky časy nielen predstavoval najvznešenejšie vzory verných služobníkov Božích, lež ktorýby i vlažných kresťanov svojím živobytím zatracoval, k postrachu bezbožných, čo bezbožnosťou svojou prikázania nevesty Ježiša Krista opovrhujú.
Sv. František — to je ten muž a zakladateľ toho rádu narodil sa v mestečku Paula rečenom v kráľovstve Neapolskom dňa 27. marca 1416. Jeho rodičia chudobní — menovali sa Jakub a Vienna Martotilla. Jediné toto dieťa obdržali na prímluvu sv. Františka z Assisi vo veku už značne pokročilom, dali ho teda pokrstiť na meno Františka a učinili sľub, že si ho vychovajú tak, aby bol Bohu i svätým jeho milý a vzácny. Ale malému Františkovi hneď po krste sv. hrozilo veľké nebezpečenstvo, mal totiž oslepnúť. V úzkosti postavení rodičia opäť obrátili sa modlitbou k sv. Františkovi a spravili sľub, že jesti im Pán Boh dieťa uzdraví a ono vyraste, rok nechajú ho slúžiť v kláštore rádu sv. Františka. Dieťa skutočne ozdravelo i vychovávané bolo v bázni Božej, majúc pred očima svojich rodičov ako živý príklad úprimnej nábožnosti. Milosť Božia bola očividome s rodičami i s ich synáčkom. Od malička rozhostila sa v srdci jeho láska k modlitbe, detinská poslušnosť a neobyčajná snaha zdržovať sa i toho, čo bolo dovolené.
Keď bolo Františkovi trinásť rokov, zaviedli ho rodičia, ako to boli prisľúbili, do Františkánskeho kláštora Santo Marko, aby tam slúžil Bohu a otcom rehoľníkom. Títo prijali Františka láskavé a vyučovali ho vo vedách. Za malý krátky čas ale aké bolo ich podivenie, keď pozorovali, že chlapík nielen vo vedách podivné robí pokroky, ale i všetky cnosti prísneho reholníka vykonáva, ani nič pláteného na sebe nenosí, ani mäsa nejie, ani vína okúsiť nechce. Rok chytro minul a rodičia prišli si pre svojho miláčka. František ďakoval ctihodným otcom za všetko, čo dobrého mu preukázali, a keď ho oni, žialiac za ním, nahovárali, aby zostal v kláštore, riekol: «Poznáte časom, že to nebola vôľa Božia, abych dlhšie u vás zostal». Nevedeli, čo chlapec zamýšľa, netušili, že ho povolal Boh, aby stromu, od Františka Serafinského zasadenému, zaštepil ratoliestku novú, kvetúcu.
Z kláštora vybral sa potom František i s rodičmi na púť do Assisi a do Ríma, odkiaľ keď sa vrátil, bár mu bolo sotva 15 rokov, s privolením rodičovským ustránil sa na neďalekú púšť. Keď ho tu ale ľudia všeteční v rozjímaniach pretrhovať počali, odišiel ďalej k moru a tam viedol prísny život starých pustovníkov. Spával na skale a živil sa korienkami a rastlinami. Tak strávil štyri roky v najprísnejšej kajúčnosti, keď pridružili sa k nemu i dvaja učeníci. S týmito, ako i s pomocou svojich rodičov a iných dobrých ľudí vystaval tam potom tri cely a malú kapličku. Istý kňaz z okoliá chodieval im tam slúžiť omšu sv., spovedávať ich a podávať im najsv. Sviatosť oltárnu.
Počet učeníkov Františkových množil sa so dňa na deň, i bolo pomýšľať na stavbu kláštora i kostola. Biskup z Kosenzy dal k tomu svolenie. Ale odkiaľ mal na to vziať prostriedky úbohý pustovník? V tejto núdzi zjavil sa mu sv. František s Assisi a sľúbil mu, že Pán Boh postará sa o neho. A Pán Boh skutočne sa i postaral. Hneď deň na to prišiel k Františkovi istý šľachtic z Kosenzy a odovzdal mu na ten cieľ veľký súčet peňazí; za ním, jakoby s neba padali, prichádzali deň čo deň dobrodincovia noví, ponúkajúci mu peniaze, stavivo alebo i ručné práce. Kláštor i chrám v krátkom čase stál hotový, a sv. František i s učeníkami svojimi ubytoval sa v ňom. Tu prvou jeho starosťou bolo: sostaviť pre seba a pre bratov svojich pravidlá živobytia, stanovy novej reholy. Z úcty oproti sv. svojmu patrónovi vzal si za základ reholu sv. Františka. Lásku k blížnému, pokánie a pokoru učinil heslom rádu svojho. Láska nech spája bratov v kláštore, láska nech ich spojuje so všetkými ľuďmi, aby im dopomáhali k dušnému spaseniu.
Bratom svojim bol František vo všetkom skvelým príkladom; obyčajne živil sa vodou a chlebom a len zriedka kedy požíval ovocie a zeleniny; často postieval sa celé dni; odieval sa len rúchom drsným; chodieval bosý a spával len na holej zemi alebo na slame, a pri tom všetkom bol vždy zdravý a veselej mysle. Jeho duch a srdce, jeho myseľ, cit a vôľa obrátené boly vždy k Pánu Bohu; celou povahou svojej bytnosti ponorený býval vo večnosť, preto tišek o inom nikdy zle nehovoril a kde i veci pozemské preňho jakoby neboly komu ako mohol, pomáhal, ani jestvovaly. jeho duša bydlela v tele,I darom zázrakov bol obdarený. ktoré ani nezdalo sa prináležal tomuto litbou svojou liečil choroby ináč nevylie svetu, lebo nič hmotného naň nevplývalo, čiteľné; slepým dával zrak, hluchým sluch, netýkalo sa ho; plameň ho nepálil, so že ba dvoch robotníkov z mŕtvych vzkriesil, žeravým uhlím pohrával sa sťaby s ľubovonou ružou ,ľad a sňah ho nestudenil, tŕň a kameň ho neranil, po vode chodil jakoby nemal žiadnej ťarchy. O Hospodin veľký a podivuhodný je vo svätých svojich!
Že však ľudia toho času veľmi pohŕdali cirkevným prikázaním o pôste, zaviazal bratov svojich (z čiastky, aby za to pohŕdanie pokánie činili, z čiastky, aby svetu príklad kajúčnosti dali), okrem troch sľubov ešte i štvrtým: nemali totiž nikdy požívať mäsa alebo niečo mäsitého. Ťažká nemoc ovšem činila výnimku. — Majúc sám seba za hriešnika najbiednejšieho, chcel, aby bratia jeho menovali sa: «bratri najmenší» (minimi) a považovali sa za najposlednejších v dome Pánovom. — S poníženosťou ruka v ruke kráča láska; lebo čím menej sme sami sebe, tým viacej sú nám druhí. Sv. František o inom nikdy zle nehovoril a kde komu ako mohol , pomáhal .
I darom zázrakov bol obdarený . Modlitbou svojou liečil choroby ináč neviliečiteľné :slepým dával zrak , hluchým sluch , ba dvoch robotníkov z mŕtvych vzkriesil .
Keď pápež Pavel II. Počul o zázrakoch a o prísnom živote sv. Františka, chcel sa o tom presvedčiť, i poslal k nemu jedného preláta. Ačkoľvek František toho pána nikdy nevidel, predsa ho poznal, a keď ho tento pre jeho prísny život na otázku bral, vzal svätý náš do ruky žeravé uhlie, držal ho, bez toho, žeby ho bolo pálilo, hodnú chvíľu, potom však riekol : «Tu vidíš, čo ja činím mocou Božou; nepochybuj teda, že môžem viesť i život najprísnejší. Boh sám poslúcha tých, čo mu slúžia v prostote.»
— Prelát žasnul nad svätosťou muža Božieho a pápežovi doniesol vernú zprávu o tom, čo videl a počul. — Sv. František z tej príčiny, že skoro všade chceli mať kláštor jeho rádu, mnoho musel cestovať. Raz prišlo mu v záujme svojho rádu cestovať do Sicílie. V sprievode reholného brata Tomáša prišiel na breh morský a chcel vstúpiť na loď. Však ale kapitán, vidiac, že sú chudobní, zdráhal sa ich prijať. Tu svätý, pokľaknúc, pomodlil sa, potom rozostrel kepeň svoj na more, plášť brata svojho upevnil si ako plachtu na palicu, vstúpil naň, pomknul sa na more — a vlny morské unášaly ich, až dohonili onú loď na šírom mori. Lodníci, trnúc nad tým, prosili svätého, aby vstúpil na loď; on však, majúc dôveru v Boha, doplavil sa na svojej zvláštnej lodi až do Sicílie. Povesť o takýchto zázrakoch sv. Františka rozniesla sa široko-ďaleko. Dostala sa i do ušú francúzskeho kráľa Ludvika XI. Tento kráľ bol od dávna nezdravý a veľmi sa bál smrti. Chcelo sa mu žiť, nuž a v zaslepenosti svojej domnieval sa, že to ani nesmie, nemôže byť, aby on zomrel. Svojmu lekárovi, aby len všetko možné vynaložil na uzdravenie jeho, platil mesačne 10.000 toliarov; kostolom a iným ústavom cirkevným dával tiež velikánske dary, jakoby i samého Pána Boha bol chcel uplatiť. Pretože ale všetko toto nič neozožilo, poslal si pre sv. Františka. Sv. František, ktorému známy bol úmysel kráľov, nevyhovel jeho žiadosti. Kráľ dal ho prosiť skrze kráľa Neapolského : František neprišiel. Konečne dal ho prosiť skrze pápeža, a sv. František — vybral sa k nemu. Keď blížil sa k hradu kráľovskému, vyšiel mu kráľ v ústrety, vrhnul sa pred ním na kolená a prosil ho úpenlive, aby mu život predĺžil. Sv. František však odpovedal: «Všetko sa musí diať dľa vôle Božej; v rukách jeho je život i smrť. Z počiatku zdráhal som sa z lásky k samote sem prísť; jaknáhle som ale nahliadnul, že je to vôľa Božia, poslúchnul som a prišiel som — oznámiť ti vôľu Božiu. Mám ti teda oznámiť, že už dlho žiť nebudeš, a že máš sporiadať seba i dom svoj.»
Kráľ, bár nebárs milá mu bola odpoveď táto, vykázal s v. Františkovi v hrade svojom obydlie a každý deň s ním besedúval. Dobrí ľudia však snadno vzbudia si nepriateľov — v zlých. Z razu len akýsi nádvorník pošeptal kráľovi, že sv. František je pokrytec, že sa len tak robí, jakoby všetkým pohŕdal. Kráľ dal sa svätého zkúšať. Najprv poslal mu krásny stôl so zlatými a striebornými okrasami. František ho neprijal.
Poslal mu drahocenné nádoby; František ich neprijal. Potom ho zkúšal pod záminkou pobožnosti. Poslal mu obrázok Panny Márie, ktorý bol celý zo zlata a stál niekoľko tisíc dukátov. Sv. František poslal i tento dar kráľovi zpiatky a odkázal mu, «že necíti pobožnosti ku zlatu a striebru, lež radšej k Panne Márii; a na ňu že ho papierový obrázok tak upomína ako zlatý.»
— Kráľ však vzdor tomu ešte mu neveril, že nestojí o peniaze, a jakoby zlým duchom poháňaný, neprestával znepokojovať svätého. Raz prišiel sám do izby sv. Františkovej, donesúc mu hodný mešec dukátov a praviac, aby vraj za ne vystavil kláštor. Sv. František mu odpovedal: «Kráľu! Lepšie by bolo, keby si poddaným svojim všetko, čo si násilne a nespravodlivé od nich vydobyl, vrátil a novými daňami ich neutláčal, — než dávať almužny zo statku cudzieho. Spasenie duše musí pravými a poctivými cnosťami sa vyhľadávať.» Konečne premožený bol kráľ svätosťou Františkovou, dal sa od neho dokonale na smrť pripraviť a, odovzdaný zcela do vôle Božej, v rukách Františkových i skonal. — Nástupca jeho, Karol VIII., mal ešte väčšiu úctu a dôveru k sv. Františkovi, takže temer každý deň k nemu chodieval a o radu ho prosieval. Vystavil mu i krásny kláštor v záhrade kráľovskej. Keď Karol VIII. zomrel, prosil František jeho následníka, Ludvika XII., aby sa smel vrátiť do Itálie. Však ale Ludvik, vidiac, koľkým požehnaním je domu i kráľovstvu jeho sv. František, nechcel ho prepustiť; a tak zostal sv. František až do smrti vo Francúzsku. V 81. roku života svojho cítil približovať sa smrť. Tri mesiace pred smrťou zatvoril sa do svojej cely, nikoho k sebe nepripustil a jednostajne rozjímal len o Pánu Bohu a o večnosti. Na Kvetnú nedeľu pochytila ho krutá zimnica. Na Zelený štvrtok shromaždil ešte raz okolo seba učeníkov svojich, odporúčal im dojemnými slovy lásku k Bohu a k blížnému, ako i verné zachovávanie stanov reholných, potom sa dal vyspovedať, prijal najsv. Sviatosť a deň na to, 2. apríla 1508 anjeli odniesli dušu jeho k Bohu.
Za svätého vyhlásil ho Leo X. r. 1519. Jeho mŕtvola zostala neporušená až do r. 1562, kedy ju bezbožní bludári z hrobky vyhodili a spálili.
Poučenie.
Sv. Františkovi dal raz Neapolský kráľ v prítomnosti šľachticov plnú misu peňazí, aby za ne vystavil v Neapoli kláštor. Svätý daru tohto neprijal, hovoriac, že sú to peniaze «krvavé»; ba, čo viac, ako nejaký prorok starých zašlých časov dal sa kráľovi živými barvami líčiť biedu ľudu poddaného a ako je utlačený daňami neznesiteľnými. Pri tom vzal z misy do rukú jeden peniaz, rozlomil ho na poly, a hľa, z peniaza padaly krvavé kvapky. — O bodaj by i za našich časov povstal muž tak zázračný a chodil sem i tam, všade, kde majetok hriešne nadobudnutý, a ukazoval to tým spôsobom, ako na peniazi hore spomenutom, zaiste uzreli by sme potoky nad potoky krve. Krv by sme videli tiecť z drahokamov a klenotov mnohých boháčov; krv by tiekla z ich palácov a fabrík, krv, vytiahnutá z úbohých robotníkov; krv by tiekla zo šperkov mnohej ženštiny, krv čierna nevernosti a hriešnosti ; krv by sa liala z pokladníc úžerníkov,krv, čo ju úžera, lakomstvo vytislo z núdze a biedy chudobných, atd. hoj, lebo i dnes strašne sa hreší proti láske k Bohu a k blížnému!
Drahý čitateľu, my však nasledujme sv. Františka Paulanského, nakoľko nám možno, v láske k Bohu a k blížnému. Duša naša stvorená je k tomu, aby milovala. Ona síce môže milovať i svet a čo je v ňom; však ale len to je rozumné a pravé, milovať Boha a pre Boha blížného. — To by muselo byť veľmi zkazené dieťa, ktorému by bolo jedlo, nápoj, peniaze alebo pekné šaty milšie, než otec, a ktoré by radši utratilo otca, než takéto veci. Podobne zkazený by bol človek, ktorý by viac miloval svet než Boha a blížného svojho, a ktorý by nechcel dať srdce svoje tomu, od koho ho má. Pán Boh dal nám, čo mal najmilejšieho, Syna svojho; i preto máme ho nadovšetko miloval Nič na svete nemôže srdce ľudské tak vyplniť a upokojiť ako Boh, preto že je on večná pravda a láska. Len vtedy cítime pravý pokoj a šťastie, keď Bohu celé srdce svoje venujeme. Je to dôkaz našej zkazenosti, že nám Pán Boh musel prikázať, aby sme ho milovali. A keby sme neboli začali hriechom milovať seba, neboli by sme to v stave ani pochopiť, ako môže niekto niečo milovať väčšmi, než Boha a pre Boha blížného. — Avšak ako sa prejavuje láska k Bohu ?
1. Ako úcta. Úcta pochádza zo živej viery a zakladá sa na synovskej bázni Božej. I diabol sa bojí, ale nemiluje: Boh mu je bytnosť strašná, pred ktorou všetek sa trase. Kresťan sa tiež bojí, ale aby Boha hriechom neobrazil.
2. Ako vďačnosť. Kto miluje, uznáva že všetko, čo má, má od Pána Boha; raduje sa, že to má od Pána Boha, a chce s tým dľa jeho vôle i nakladať. Tak ku pr. dobrý syn rád rozpráva o dobrodeniach, aké mu rodičia preukázali; je vďačný, lebo ho láska k tomu núti. Zarovnak i kresťan ďakuje zato Bohu, že ho stvoril, vykúpil, posvätil; ďakuje mu za statky — malé i veľké —, za časné a večné, slovom za všetko. Kúpajúc sa v mori dobroty Božej, teší sa, že môže velebiť Boha. Nevďačnosť je dôkazom srdca pyšného, surového a studeného.
3. Ako poslušnosť. «Pre milého nič ťažkého,» hovorí príslovie. Zdarné dieťa, ktoré si rodičov miluje, činí, čo im len z očú vyčíta. Nie je ani treba, aby dieťa slovami uisťovalo otca, že si ho ctí a miluje; to on práve z toho poznáva, keď ho ono dobre poslúcha. Kresťan poslúcha najprv z bázne, a konečne nahliada, že nie je nič rozumnejšieho nad prikázania Božie.
4. Ako horlivosť v dobrom; t. j. horlenie, aby Boha všetci ľudia poznali, chválili a jeho najsvätejšiu vôľu vo všetkom plnili.
Láska k Bohu a blížnému je najväčším pokladom človeka. Bez lásky nie je človek nič, nič mu neprospieva. (I. Kor. 13.) Láska je to rúcho svatobné, bez ktorého sa nikto nesmie opovážiť do večeradla nebeského. Láska je blaženosť svätých. Bez lásky nie je dobrého skutku; z lásky daný i najmenší dar má nemalú cenu u Boha. — Sídli-Ii v srdci našom láska pravá ? Pán Boh ju vložil pri krste sv. do sŕdc našich, treba nám ju len prebudil Modlievajme sa, aby Pán Boh oheň pravej lásky v srdciach našich roznietil. Vzbudzujme v sebe lásku a cvičievajme sa v nej.
Modlitba.
Ó môj Bože, ktorý si len čirá čistá láska, propraj mi lásky, jakou verný tvoj sluha sv. František sa rozplýval. Veď ja len teba chcem milovať a pre teba blížného. Ó Bože, rozpáľ vo mne lásku! Amen.
|