Cirkevný snem Toledský nazýva sv. Isidora «ozdobou sv. katolíckej cirkvi,» a skutočne jeho život vydáva svedectvo o tom. Narodil sa okolo r. 560—570 v meste Karthagene vo Španielsku z rodičov veľmi vznešených, majetných a cnostných. Otec jeho menoval sa Severius, matka Theodora; mali okrem Isidora ešte dvoch synov: Leandra a Fulgencia (biskupov) a dcéru Florentínu, ktorí tiež ctia sa v cirkvi katolíckej ako svätí. Isidor bol najmladším dieťaťom, a keď trochu povyrástol, vzal si ho k sebe brat Leander, arcibiskup Sevillský, aby sa u neho vychoval a vo vedách vycvičil. Však ale mladému Isidorovi z počiatku nebola po chuti prísna vážnosť bratova, ani kniha mu jakosi nevoňala, i utiekol zo Sevilly. Dlhým utekaním unavený sadol si na okraj jednej studne, ktorá sa mu na ceste namanula. Tu padol mu do očú kameň dierkovitý a na studni válec, skoro celkom vyžľabený od povrazu, okolo omotaného. Premýšľal, odkiaľ to, že ten kameň má toľko dierok a ten válec toľko vrubov. V tom si tam prišla jakási žena pre vodu a celkom udivená tázala sa krásneho chlapca: kde sa tu vzal a čo tu robí ? Isidor však zase jej sa pýtal, kde sa vzaly tie dierky v tom kameni a od čoho je ten válec tak vyžľabený ? Prívetivá žena vysvetlila mu, že dierky tie poznenáhla do kameňa vydlabaly dolu padajúce kvapky vody a válec zase že vyžľabený je od odmotávajúceho sa často a omotávajúceho povraza. Isidor o tom rozmýšľal a naraz bolo mu, jakoby ho poučoval tajný hlas: «Keď časté kvapky mäkkej vody predubú tak tvrdý kameň a trením povrazovým tak vyžľabí sa tvrdé drevo: čím viac s pomocou Božou môžeš si nashromaždovať vedomostí ty, keď každý deň len koľko-toľko, však ale dobre sa naučíš.» Táto myšlienka tak živo účinkovala na mäkké jeho srdce, že ihneď vrátil sa do Sevilly a s veľkou, vytrvalou horlivosťou dal sa učiť, činiac vo vedách pokroky až podivuhodné. A niemenej prospieval v láske Božej ako i vôbec vo všetkých krásnych cnosťach kresťanských, v čom všetkom hlavným učiteľom bol mu brat, sv. Leander, ktorý ho pozdejšie i za kňaza vysvätil.
Ako kňaz venoval sa sv. Isidor zcela službe Pána a blahu cirkvi. Neohrozene počínal si zvlášť v boji za vieru svätú. Vo Španielsku bolo vtedy mnoho Ariánov, krivovercov, ktorí opovážili sa zapierať božstvo Krista Pána. Sám kráľ španielský a všetci veľmoži boli zachvátení týmto bludom. Mnohí z najlepších biskupov a kňazov katolíckych boli kruté prenasledovaní, z krajiny vyháňaní, áno i zavraždení; chrámy boly olupované a katolícki kresťania zo všelijakých ťažkých protivenství ani nevychádzali. Kráľ tak nenávidel katolíkov, že chcel i na Rím tiahnuť, mesto zboriť a celú cirkev katolícku zničiť. Avšak tu povolal Pán Boh na bojište sv. Isidora. Medzi biskupmi, ktorí pre svoju pravovernosť boli z krajiny vypovedaní, nachádzal sa i sv. Leander, arcibiskup Sevillský. No ústrky, aké i s ostatnými pravoveriacimi znášať bolo bratovi jeho Leandrovi, ani najmenej nemýlily sv. Isidora v horlivom zastávaní učenia neporušeného, ba, čo viac, ony ešte podnecovaly ho, aby zmužilejšie bojoval proti bludárom a ich krivému učeniu. Ariáni púšťali sa častejšie do hádky náboženskej so sv. Isidorom, ale boli vždycky porazení a z bludu usvedčení. Presvedčiac sa, jak nebezpečný im je tento bohonadšený muž, všetko vynaložili, ešte i veľké sľuby, aby ho na svoju stránku dostali, a keď to bolo márne, hľadeli ho hrozbami a prenasledovaním odstrašiť, alebo aspoň pohnúť k tomu, aby od verejného bránenia náuky katolíckej upustil. Však ale čím pevnejší bol odpor protivníkov, tým silnejšia bola jeho udatnosť. Za pravdu milerád znášal protivenstvo, krivdu, ústrky, áno hotový bol i smrť podstúpiť pre Boha a náboženstvo. Neľakajúc sa ľudí, ani žiadneho nebezpečenstva, ktoré by telo jeho potkať mohlo, zastával Isidor i pred mocnými tohoto sveta neohrozene pravdu učenia katolíckeho, takže mnohí, medzi nimi i sám syn kráľov, nemohúc odolať jeho učenosti a dotknutí milosťou Božou, bludu sa odriekli a zase do lona samospasiteľnej cirkvi katolíckej sa vrátili.
Zaslepený a neľudský kráľ Leovegild zomrel (587), a jeho syn Rekared vrátil cirkvi Kristovej kýžený pokoj. Sv. Leander a ostatní vypovedaní biskupi smeli zase zaujať stolice svoje biskupské. Isidor však ustránil sa do kláštora, viesť o samote život svätý, kým prozreteľnosť božská ináč s ním nenaložila. Roku 600 zomrel sv. brat jeho Leander smrťou spravodlivého, a kráľ, duchovenstvo i ľud svornomyseľne zvolili sv. Isidora za arcibiskupa Sevillského. Isidor nechcel opustiť celu svoju kláštorskú, držal sa za nehodného dôstojnosti biskupskej, i museli ho násilím vyviesť z kláštora; a keď v kostole na kazateľňu vystúpil, chcejúc proti zvoleniu svojmu protestovať, nemohol pre jásot ľudu ani k slovu sa dostať, až konečne odovzdal sa do vôle Božej, prijal posvätenie biskupské a s ním i správu biskupstva Sevillského.
Ako arcibiskup trávil sa sťa svieca vo službe Božej: a nie je možno opísať, čo on všetko pre česť a slávu Božiu podnikal i vykonal. Kam nemohol osobne, tam vnikal slovom písaným, i napísal pre poučenie mnoho kníh, ktoré ešte i dnes majú veľkú cenu. Boh oslávil ho i mnohými zázrakmi. Raz sv. Isidor verejne pred svedkami dohadoval sa o veciach náboženských s Rehorom, biskupom krivoverským, a tak základne vyvrátil bludné náuky jeho, že krivoverec na mieste sa poddal a bludu sa odriekol. V tom, privábený chýrom o svätosti Isidorovej, objavil sa tam človek slepý na obe oči a premožený Rehor vezme rukavicu s ruky Isidorovej, dotkne sa ňou očí slepcových i rečie: «Pán náš Ježiš Kristus, ktorý skrze blaženého Isidora rozžal svetlo očú srdca môjho, nech ráči na potvrdenie viery pre sväté zásluhy jeho rozsvietiť oči tela tvojho.» — Slepý bol na skutku uzdravený a všetci prítomní chválili Boha i svätého jeho.
Konečne ubývalo sv. Isidorovi na vidom očí sily. Nejaký čas pred smrťou dal všetko imanie svoje rozdať chudobným a všetky dlžné úpisy roztrhať. Štvrtého dňa pred smrťou dal sa dvoma biskupmi doprevadiť do chrámu sv. Vincenca, tam prosil verejne za odpustenie hriechov svojich, vyspovedal sa a prijal prevelebnú Sviatosť oltárnu. Potom ešte po tri dni museli ho nosiť do kostola, a na tretí deň — 4. apríla r. 636. — v 80. roku veku svojho, majúc ruky k nebesiam pozdvihnuté, usnul v Pánu.
Poučenie.
Rozpráva sa, že keď bol sv. Isidor ešte malé dieťa, zaniesla ho dojka do záhrady a tam ľahkomyseľne nechala ho samotného sedeť v tráve. O nejakú chvíľu prišiel do záhrady otec a zbadal roj včiel okolo čohosi obletovať a bzučať. Prizre sa lepšie — kto opíše jeho ustrnutie? — vidí, ako včely sadajú si na tvár jeho dieťaťa, áno, že i do úst ako do úlu mu lezú a odtiaľ vyletujú. Otec skočí si k dieťaťu, vschopí ho do náručia a — včeličky uletely. — Bolo ono toto krásnym znamením, že to dieťa bude niekedy ako včela ssať med múdrosti božskej zo spisov duchovných, a že potom ľudia nepočetní zase z úst jeho prijímať budú sladký pokrm učenia nebeského. Včela však je i vôbec krásnym obrazom pravého kresťana. Z hlavy ľudskej vyletujú neprestajne myšlienky; myšlienky svetákov sú však ako osy: ony obiehajú a poletujú kolom do kola nadarmo, nič užitočného nazpak neprinášajúc. Myšlienky ale kresťana dobrého sú ozaj ako včeličky: ony vyletúvajú za Pánom Bohom, za svätými jeho, vysávajú tam v nábožnom rozjímaní med, a prinášajú ho naspäť do útrob, pripravujúc si z neho nábožné úmysly a snahy. — Včeličky vystríhajú sa každého neriadu, a dopadnúli na rastliny jedovaté, jed nechávajú, a jedine med z nich vyberajú. Tak i kresťan odvracia svoje oči, uši a všetky smysly od všetkého, čo je nečisté, a čo by mohlo znečistiť dušu; nemôželi však vyhnúť a musili niekedy niečo hriešneho videť a počuť: tedy sa nedá tým poškvrniť a pokaziť, lež čerpať bude i z toho dobré, totiž: bude sa vnútri brániť, predsavzatie proti všetkému zlému obnovovať, za hriešnikov sa modliť, ich napomínať, varovať a horlivé sa pričiní, aby následky hriechu zničil. — Osa všetko sladké, čo nájde, ztrávi, a nič si nezanesie do hniezda schovať; včelička však hľadá med a vosk, nie tak preto, aby toho užila, ako zvlášte preto, aby to pre iných zachovala. — Tak i sveták všetkého chce len hojne užiť, čo mu tento svet núka, však ale pamätať — nepamätá na to, že si má na tomto svete zásluhy shromaždovať pre večnosť; naproti kresťan tiež užíva síce, ale len mierne a dľa vôle Božej, nepokladajúc si užívanie za cieľ života, lež všetkého, čo v živote sa mu naskytuje, hľadí použiť k tomu, aby si nasbieral pokladov pre život večný. — Včelička hľadá a pracuje nie sama pre seba, lež vo spoločnosti a pre všeobecné dobré. Tak si počína i pravý kresťan; on nie je sebec, lež pamätá na to, že patrí k veľkej spoločnosti, k cirkvi sv., k štátu, k obci, k rodine, k vlasti. Preto pri všetkom, čo robí a opúšťa, berie ohľad nielen na to, aby tým prospel sebe a svojej duši, lež aby bol užitočným i cirkvi a vlasti.
Čitateľu drahý! Uváž, si-li ty vo spoločnosti ľudskej kresťanská včela alebo nekresťanská osa; si-li nekresťanskou osou, večného dosiahol. Amen.
Hľaď, aby si čím skorej premenil sa na kresťanskú včelu.
Modlitba.
Ó Pane a Bože môj, popraj mi, abych príklad i slová služobníka Tvojho sv. Isidora horlivé a verne nasledoval a tak života
|