Sv. Vincenc Ferreri

(5. 4.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Toho času, keď Pán Boh tohto veľkého svätého v cirkvi svojej vzbudil, bola ona veľmi stiesnená. Traja bludári: Viklef, Hieronym a Hus vystúpili proti pravému učeniu cirkvi, trhajúc jednotu viery; k tomu prichádzalo, že traja pápežovia naraz hádali sa o vládu v cirkvi sv., a tedy celé katolícke kresťanstvo rozdelené bolo na tri strany. Následok toho bol, že povstaly hrozné pohoršenia, a hriechy a neprávosti zavládly v palácoch i chatrčách. Kristus Pán však nikdy neopúšťa cirkev svoju, lež vždy v pravý čas pomoc jej sosiela. A ten, ktorý o pravde a moci viery katolíckej teraz svedectvo vydať, hriechy a neprávosti vykoreniť a srdcia zase k Bohu obrátiť mal, bol sv. Vincenc Ferreri.

Narodil sa vo Valencii vo Španielsku dňa 23. januára 1357 z rodičov nábožných, ktorí všetko, čo do roka shospodárili, obyčajne medzi chudobných rozdali. I malý Vincenc miloval chudobných a nič mu nepôsobilo toľkú radosť, ako keď im mohol almužnu rozdávať. Vrúcnu pobožnosť mával od malička k trpiacemu Ježišovi a milej Rodičke Božej, ktorú si len matkou svojou menúval. Učil sa pilne a keď mu bolo 18 rokov, vstúpil s privolením rodičovským do rádu sv. Dominika. Tohoto svätého vyvolil si za príklad, prečo vo dne, v noci sa modlieval, prísne sa postieval a od čítania spisov sv. Otcov a sv. písma temer ani neupúšťal. Mladého umného reholníka poslali predstavení na vysoké školy do Barcelony, potom do Lerida, kde z rúk pápežského vyslanca Petra de Luna prijal doktorský klobúk. Neskôr zastával úrad učiteľský a zvlášte kazateľský a stal sa naskore najchýrečnejším kazateľom svojho času. Kázne jeho maly zvláštnu, živú i životvornú silu, ktorá otriasala srdciami i najzatvrdilejšími. Keď raz v Barcelone vypuknul hlad, Vincenc predpovedal v kázni, že príde nezadlho — i jaká — pomoc. Stalo sa, skutočne dorazily dve lode obilím naplnené, čím jeho meno stalo sa ešte slávnejším. Na žiadosť biskupa, duchovenstva i ľudu musel sa vrátiť do Valencie, kde šesť rokov horlivé hlásal slovo Božie. Však ale ako temer všetci mužovia, ktorých Boh k veciam veľkým vyvolil, musel i on prejsť očistným a utužujúcim ohňom pokušenia a prenasledovania. Vincenc držal na čistotu svätú; ale Boh dopustil, že mu diabol uvádzal na myseľ najoplzlejšie obrazy, stavajúc mu ich ustavične pred oči, aby ho sviedol alebo aspoň poľakal. Modlil i postil sa, avšak necudné obrazy neprestaly ho prenasledovať. K tomu ešte mladá rozkošná ženská zahorela ku mladistvému a slávenému kazateľovi láskou hriešnou, i strojila mu úklady. On však urazený — vážne predostrel jej hriešnosť nečistej lásky i celého jej pokračovania a konečne osvedčiac, že telo i dušu svoju od malička posvätil Kristu Pánu, náhle sa vzdialil. A jaká už ženská obyčajne býva, že lebo miluje alebo nenávidí, tak i táto nestydatá osoba zahorela potom proti sv. Vincencovi nenávisťou a všade ho ohovárala. Tu však posadol ju diabol, ktorý kričal: «Neprídeli ten, ktorý uprostred ohňa nezhorel a sa nespálil, nevyjdem!» I prosili svätého, aby jej pomohol. Vincenc prišiel, modlil sa nad ňou, a diabol ju hneď opustil; ona však vyznala zločin svoj a prosila verejne za odpustenie. No i vlastný jeden spolubrat roztrusoval o ňom hanebnú lož; svätý však trpezlive mlčal, až sa Boh sám jeho cti ujal a zase mu ju prinavrátil.

Takto v pokušeniach otužilý mal ako nový apoštol mocou slov svojich a početnými zázraky hriešnym svetom otriasať a k Bohu ho obrátiť. Drvou snahou jeho bolo, do poriadku priviesť veľkú roztržku cirkevnú. Stál pri Benediktovi XII., ktorému bol i spovedníkom. Čo tak so všetkou horlivosťou vynasnažoval sa vyhojiť túto ranu cirkvi, upadol do nebezpečnej nemoce. V tej nemoci zjavil sa mu Kristus Pán, po jeho boku sv. Dominik a sv. František z Assisi, a riekol mu: «Buď stálym, služobníku môj verný, a neboj sa. Ja som ťa v pokušení silil a nástrahám ľudským i diabolským vyrval; učiním to i ďalej, a vždy budem s tebou. Ešte túto hodinu budeš uzdravený, lebo pokoj cirkvi naskore zavíta. Opusti hneď dvor pápeža Benedikta; lebo som ťa vyvolil, hlásať evanjelium vo Španielsku a vo Francúzsku. Predstavuj národom posledný súd a káraj ich bez ostýchania z hriechov neprávosti ich. Mnou všetkým nebezpečenstvám ujdeš a úkladami nepriateľov pohrdneš. A keď slovom i skutkom veľkého prospechu napôsobíš, potom zomreš». Pán Ježiš toto povediac zmiznul — a Vincenc hneď cítil sa uzdraveným. Povedal to pápežovi, ktorý ho však nechcel prepustiť, lež na veľkú hodnosť povýšiť, ktorou však zase on pohrdnul. Konečne pošťastilo sa mu od pápeža obdržať plnomocenstvo, všade ako apoštolský misionár hlásať evanjelium. A teprv teraz nachádzal sa Vincenc na mieste, na ktorom chcel ho mať Pán Boh. S krížom v ruke, s láskou v srdci nastúpil svoju veľkú cestu missionársku, ktorá v dejinách cirkevných priam nemá páru. Za 23 rokov, až do konca života, precestoval Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Írsko, Škótsko, ba i vo veľkej časti Nemecka ozýval sa nadšený hlas jeho. Výrečnosťou unášajúcou ako apoštol Pána hrmel o strašných súdoch Božích. Hneď bol hlas jeho ako hrom v oblakoch, hneď zase tak ľúbezný, ako hlas milujúcej matky. Keď na kazateľnici stál, domnievali sa ľudia, že vidia anjela; oči mu svietily ako oheň, a sotva ústa otvoril, všetko plakalo, zvlášť kázal-Ii o súde alebo o umučení Pána. Najzarytejší hriešnici chveli sa hrôzou, na hlas volali o milosrdenstvo a neprávosti svoje verejne vyznávali. — V jedinom Španielsku obrátil na vieru pravú 25.000 Židov a 8000 mohamedánov. Na slová jeho stavali ľudia kláštory, nemocnice a mosty cez prudké rieky. Zo všetkých miest, do ktorých sa ubieral kázať, prichádzali mu so spevom v ústrety biskupi, preláti, kňazi, kniežatá a šľachta. Áno i pápež Martin V. a kráľovia francúzski i španielski spiechali mu naproti, keď prichádzal kázať do mest, v ktorých práve sa zdržovali. Často obstúpená bola jeho kazateľna zástupom 80.000 ľudí a medzi tými nachádzalo sa na stá kajúcich, ktorí verejne sa bičovali. Tí, čo ho raz počuli, nechceli od neho ani odísť. Často tiahlo s ním z mesta do mesta 10—15.000 ľudí, aby ho len zase počúvať mohli. Kázaval denne obyčajne trikrát, bez toho, žeby hlas jeho bol soslábnul; áno i keď už staroba na toľko ho skľúčila, že bez podpory ani chodiť nemohol, ešte vystupúval na kazateľnicu, a jaknáhle sa na nej ocitnul, hneď bol ako premenený; kázal tak mocne a ohnivé, akoby bol stál v kvete svojej mladosti. Zvlášte napomínal ľudí, aby neklnuli, nenadávali a nerúhali sa. Bludy kacírske od koreňa vyvraciaval, takže na jeho kázne vyše 200.000 krivovercov navrátilo sa do cirkvi katolíckej. V biskupstve Lausanneskom boli modlári, ktorí slnku sa klaňali; sv. Vincenc šiel ta a obrátil ich. Vo Francúzsku bolo jedno údolie, kde obyvatelia páchali neprávosti tak ohavné, že to miesto pomenovali «miestom záhuby»; a ľudia boli tam tak divokí, že sa k ním žiaden missionár neopovážil. Počujúc to sv. Vincenc, hotový pre Krista Pána všetko učiniť a trpeť, ihneď chvátal ta kázať, a ohavných tých ľudí obrátil v nábožných kresťanov. Od tej doby menuje sa to miesto «údolím čistoty».

Tieto udalosti, tieto zázračné účinky milosti boly však nielen následkom jeho kázní, ale i veľkej jeho svätosti, ba zázrakov života. Ako apoštolov, i jeho obdaril Pán Boh darom jazykov. On kázal len v reči španielskej, a predsa mu rozumeli Francúzi, Irčania, Angličania, Nemci, atď. — Bezpočetné sú zázraky, ktoré mu dal činiť Pán Boh. Niekoľko mŕtvych vzkriesil k životu, rozmnožil chlieb a múku a uzdravil mnohých nemocných. Najväčšie však zázraky boly: nenadále obrátenie najväčších zločincov a najzarytejších kacírov. — Nezdravých uzdravúval takto: prežehnal ich znakom sv. kríža, a hovoril: «Na nemocných ruky vskladať budú — i budú uzdravení. — Ježiš, syn Márie, spása sveta a Pán, ktorý ťa priviedol k sv. viere katolíckej, nech ťa zachová, spasí a ráči sprostiť ťa choroby tvojej. Amen». — Od tej doby, čo stal sa reholníkom, nepožíval mäsa, a každú noc až do krve sa bičúval. Trebárs mu mnohokrát ponúkali veľké summy peňazí, nikdy ničoho neprijal — pre seba, ovšem však pre chudobných. — I dar proroctva udelil mu Boh: tak predpovedal smrť svojej matky, sestry i kráľa sicilského. Bár ho Boh takými skutkami oslavoval a celý svet ozýval sa chválou jeho: on bol vždy poslušný ako dieťa a tak pokorný, že neprestával sťažovať si na biednosť svoju a oplakávať hriechy svoje. —

V 62. roku veku svojho cítil, že vyčerpané sú už sily jeho, i radili mu, aby vrátil sa do vlasti svojej. Uposluchnúc, nastúpil bez meškania cestu, prišiel však len do mesta Vannes (Van) v Burgundii, kde musel zostať. Obyvatelia, dozvediac sa, že zavítal k ním sv. Vincenc, mali z toho nevýslovnú radosť. Ale keď z úst jeho počuli, že neprišiel k ním kázať, lež zomreť, veľmi sa zarmútili. On ich však tešil, a spozorujúc, že nemoc jeho sa zhoršuje, prijal sv. sviatosti. V bolestnej svojej nemoci nikdy sa nežaloval; otváral ústa svoje — len vďaky vzdávať Bohu. Predpovedal, že za desať dní zomre, a keď ten deň prišiel, skutočne nastal posledný zápas smrteľný, v ktorom však bol plný oddanosti do vôle Božej a vnútornej radosti. Pretože sa mešťania Vannskí obávali, že im mŕtvolu jeho vezmú a inde pochovajú, dali sa ho pýtať: kde chce byť pochovaný? Svätý odpovedal tíško: «Viete, že som chudobný mních a sluha neužitočný; preto nestarám sa o pohrab tela svojho, ale o spásu duše svojej. Aby ste však zachovali pokoj, ktorý som vám odporúčal, prosím, nech o tom, kde mám byť pochovaný, rozhodne predstavený najbližšieho kláštora dominikánskeho». Teraz si dal čítať umučenie Pána našeho Ježiša Krista, potom sa pomodlil žalmy kajúce a na to usnul tíško v Pánu 5. apríla 1419. Vojvodkyňa Johanna sama umývala jeho mŕtvolu, a ešte i tou vodou, ako i rúchom jeho stalo sa potom mnoho zázrakov.

Poučenie.

Za časov sv. Vincenca buntošili v cirkvi katolíckej predchodcovia tak rečenej reformácie: Viklef a Hus — a za nimi vystúpil odpadlý mních Luther, ktorý tú domnelú reformáciu dokončil. Okrem toho, ako sme už podotkli, traja pápežovia trhali jednotu cirkvi sv. Avšak i z tohoto dopustenia Božieho vykvitnul cirkvi sv. veniec trojakej oslavy.

Keď na mori povstane búrka, neškodí to kolmej skale, ktorá v obrovskej veľkosti vypína sa nad hladinou vodnou. Kal, nános a nečistú prsť odniesly vlny — a skala nepohnutná, očistená jasno skveje sa v papršlekoch slnečných, jakoby teprv bola vyrástla. Tak dialo sa i s cirkvou katolíckou. Od vyplienenia bludov za 1. tisícročia kresťanského nažívala cirkev v pokoji po celý stredovek, a žiadne nátisky ani zovňajšie ani značnejšie trenice vnútorné netrápily ju. A počas tohto pokoja usadil sa na cirkvi Božej nečistý nános, nalepila sa ohyzdná prsť, telo cirkvi Kristovej chorľavelo, premnohé jej údy hnilý neverou, nemravnosťou a netečnosťou, takže ovčiareň Kristova okrem čistého apoštolského učenia takmer ani podobná si nebola. Tu zaiste treba bolo lieku uzdravujúceho, treba bolo búrky na očistenie skaly Petrovej. A hľa, v tom dali sa opravovať cirkev nepovolane a nešetrne Viklef i Hus, a po nich mních nemecký, — dali sa ľud z poslušnosti oproti cirkvi povinnej rozväzovať, vášňam a telesnosti nadržovať, vydávajúc statky cirkevné v plen lakomým kniežatám, núkajúc kňazom ženy a šialiac ľud všeobecným klamným sľubom svobody. Ihneď strhla sa vo svete búrka, v ktorej skala cirkvi bola očistená a telo uzdravené, neriad z cirkvi vyšiel, a hodní zostali v nej, ako píše sv. Pavel: «Musia byť i kacírstva, aby tí, ktorí zkusení sú, zjavní boli medzi nami». (I. Kor. 11.) — Od tých čias, čo krv mučenícka na popravišťach prestala tiecť, a nebolo už pustovníkov: od tých čias ochladla v cirkvi príkladnosť, nadšenosť, takže po celé storočia nebol nikto vyhlásený za svätého. To bol smutný dôkaz, že nastala ochablosť, a malali sa cirkev zotaviť, malali rodiť svätých, musela vymiznúť netečnosť, musela zase ožiť láska, nadšenosť a horlivosť pre vec cirkvi sv. A toto prebudenie stalo sa, keď v cirkvi nastalo najhlbšie klesnutie roztržkou pápežskou a vystúpením reformátorov — deformátorov. Lebo kadenáhle začali Viklef, Hus a potom Luther pomocou lží, úskokov a hanobných útržiek na cirkev útokom hnať: vyšiel i z lona cirkvi sbor hrdinov neohrozených, ktorí obnovili smýšľanie cirkevné u veriacich, ktorí slovom mocným, spismi výbornými, zapieraním seba a vzornou svätosťou života s nepriateľmi cirkvi zápasili a nad nimi víťazili. Medzi nimi vyniká zvlášte sv. Vincenc Ferreri a pozdejšie Ignác, Xaver, Sales atď. ako hviezdy prvej veľkosti na oblohe katolíckej.

Konečne i to slúži na oslavu cirkvi sv., že neuplynulo a neuplyne po širokom a ďalekom svete ani dňa, žeby niektorý z tých úbohých svedených blud svoj nezbadal a po pravde nezatúžil, — neuplyne dňa, žeby niektorá ovečka poblúdilá do ovčiarne Kristovej kajúcne sa nevrátila. A tak plesajú nebesia radosťou vždy novou, a mám za to, že len k vôli tomu Otec nebeský všetkých zblúdencov naraz neobracia, aby tá radosť v nebesiach bola neustála! A tieto neustále návraty ovečiek poblúdilých sú tretí z tých vencov, čo cirkvi katolíckej zo zúrivej reformácie vykvitnuly.

Modlitba.


Ó môj Bože, verím a korím sa radám tvojim večným, že si i blud vplietol do tajného riadenia svojej cirkvi, aby odkiaľ ľuďom jednotlivým hrozí nákaza a záhuba, cirkvi tvojej odtiaľ vykvitla oslava; udeľ mi milosti, abych vždy náležal k tým, ktorí dľa príkladu tvojho sv. služobníka Vincenca slovom a príkladom vymáhajú víťazstvo pravdy a cnosti. Amen.