Sv. Lev Veľký, pápež a učiteľ cirkvi

(11. 4.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Odtedy, čo kresťanstvo oblažuje svet, sedeli vždy na pápežskej stolici v Ríme práve vtedy, keď cirkev Božia bola v úzkostiach najväčších, mužovia, ktorí, obrnení svätosťou a neohrozenosťou, pevnou rukou spravovali lodičku Petrovu, cirkev katolícku. V rade tých mužov čestné miesto zaujíma sv. pápež Lev, ktorého vďačný kresťanský svet pre veľkú jeho svätosť, učenosť a veľké jeho diela právom nazval «veľkým.»

Lev narodil sa na sklonku 4. storočia z rodičov veľmi vznešených v Ríme. O jeho mladosti nevieme skoro nič; že ju však veľmi dobre upotrebil, dokazujú veľké a mnohonásobné jeho známosti a cnosti. Za pápeža sv. Celestína I. bol archidiakonom v Ríme. Keď však r. 440 zomrel sv. pápež Sixtus III., duchovenstvo rímské jednohlasne vyvolilo za pápeža Leva, meškajúceho práve v Gallii (Francúzsku), kde smeril rozhnevaných vojvodcov rímských Aetia a Albína. Voľbu túto všetek ľud rímský, ba celé kresťanstvo prijalo s jásotom, lebo v časoch tých, občiansky i nábožensky rozorvaných, treba bolo cirkvi sv. muža ozaj ako lev silného.

Góthi a Hunni, dva veľké divé národy, tiahli páliac a plieniac Europou; nikde nebolo pokoja a mieru i zdálo sa, akoby viera sv. v Krista so zeme mala byť vyhladená. V Afrike číhal iný ukrutný kráľ s ľudom svojím na príležitosť, aby do Itálie vtrhnúť a lúpežiť mohol. Okrem toho rozličné bludoverstvá o mnoho strašnejšie než divokí barbari pustošily cirkev Božiu. Strašná búrka vznášala sa nad zemou, a uprostred tejto búrky sedel sv. Lev na lodičke Petrovej. Netratil odvahy, neklesal na mysli, lež v dôvere v Pána Ježiša, ktorý nikdy neopúšťa cirkev svoju, riadil lodičku, vesloval búrkou a vlnobitím a víťazne prestál zápas za vec Božiu.

Vidzme. Roku 451. tiahol Attila, kráľ Hunnov, ktorý «bičom Božím» sa nazýval, s nesčíselným vojskom divokým do Francúzska; na ceste všetky mestá a dediny pálil, len mesto Paríž bolo na prímluvu sv. Genovéfy zachránené a mesto Troa ušetril na prosbu svätého biskupa Lupu. U mesta Salón srazil sa s Rimanmi, bol však po tuhej borbe porazený. Plný zlosti a vzteku vrátil sa Attila na to do svojej krajiny, tam si trochu oddychnul, potom však pádil do Itálie. Krv tiekla potokami; nikto nemohol vzdorovať moci kráľa divokého; dym a plameň, krv a ryk značily dráhu, kade tento ukrutník sa ubieral. Kto vládal, spasil sa útekom na osamelý nejaký ostrov. Attila zastal s vojami svojimi pred bránami mesta Ríma. V tejto nevýslovnej úzkosti a núdzi povstal teraz sv. pápež Lev; on chcel ochrániť slabých, Rím a jeho obyvateľov od záhuby zachovať. I čo neučinil ?

S dôverou v pomoc Pána vzal do ruky biskupskú berlu a so všetkým svojím duchovenstvom v rúchu cirkevnom kráčal v ústrety hroznému Attilovi. Attila bol malej, ale veľmi silnej postavy; pohľad jeho bol tak ostrý, že ho nikto zniesť nemohol; válka a vraždy boly mu zábavou. Keď sv. pápež do jeho tábora prišiel, meškal Attila medzi divokými svojimi vojakmi, obdivujúcimi odvahu pápežovu. Pápež však, neznajúc bázne, predstúpil pred neho a naliehave ho napomínal, aby dal pokoj a vrátil sa do vlasti svojej. Strachom pred vznešenou velebnosťou pápežovou riekol Attila: «Buď si kto buď, človek lebo anjel, Rím a Italia nech je tebe povďačná za svoje zachránie je. Ty si za okamih nemnohými slovami dokázal, čoho nedoviedol cisár so všetkými vojskami svojimi. Ďakuj Bohu, ktorému siúžiš, Attila jemu a tebe priznáva víťazstvo.» Keď však vojaci nad tým nevrle reptali, že ustupuje pred kňazom bezbranným, odpovedal im, že videl po bokoch pápeža stáť dvoch mužov v rúchu kňazskom a s vytasenými meči (sv. Peter a Pavel), ktorí mu vyhrožovali smrťou, nepovolili Levovi. — Attila s vojenskými svojimi tlupami skutočne odtiahol, ale na ceste tej r. 453 zomrel. Rím však prímluvou sv. Leva bol zachránený. — O niekoľko rokov neskorej mal Lev opäť byť ochrancom Ríma. Kráľ Vandalov, Oenserich, pristál s početným vojskom ku brehom Itálie, dobyť, vydrancovať a rozrumiť Rím. Lev, ako posol mieru, ihneď vybral sa do tábora nepriateľského, však ale tentokrát nepošťastilo sa mu bič trestu Božieho zcela zadržať; až priveľké zločiny páchaly sa v meste, ktoré musela zastihnúť zaslúžená pokuta. Lev obdržal síce na prosbu svoju od Gensericha sľub, že tri hlavné chrámy a obyvateľstvo budú ušetrené, avšak mesto samo bolo za štrnásť dní od nepriateľa drancované a o najvzácnejšie svoje poklady olúpené.

Tak zastával sv. pápež Lev krásny úrad ochránca slabých, poslanca mieru, vysvoboliteľa z nebezpečia a záhuby. Ukázal li sa však veľkým v tom: väčším ešte ukázal sa vo víťaznom svojom boji proti lži a bludu. Bol on opravdivým bičom nabludovercov, a i kým vôkol rinčaly meče nepriateľské a vedené boly bitky krvavé, tasil sv. tento pápež zbraň svätej viery a ňou nepriateľov cirkvi Božej pokoroval, k pravde späť uvádzal alebo aspoň neškodnými činil. Najväčší a najdôležitejší zápas, aký sv. pápež mal a víťazne prestál, bol boj proti arcibludárovi Eutychesovi. Tento, opát kláštora Carihradského, zastával to bludné učenie, že Pán Ježiš bol len Bohom a nie spolu i človekom, že bol teda len jedinej a síce božskej priradenosti. Pán Ježiš bol vraj, dľa jeho náhľadu, len na pohľad a zdánlive človekom, nie však skutočne. Zapieral teda, že sa Kristus, Syn Boží, vtelil a v lone Márie Panny človekom stal. Proti tomuto nebezpečnému bludu sv. pápež, ako strážca viery a náuky čistej, ihneď dôrazne sa ozval. Písal dlhý list arcibiskupovi Carihradskému, Flaviánovi, rozvinúc v ňom jasne a zreteľne pravé učenie o vtelení Pána. Prv však, než tento čarokrásny list napísal, uchýlil sa ku hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla; tam sa modlil a prísne postil tri dni; napíšuc list, položil ho na hrob sv. Petra a vzýval sv. knieža apoštolské, aby, súc osvietený v nebi svetlom Ducha sv., v liste tom opravil a dodal, jeli čo treba. Keď však po dlhej modlitbe sv. pápež vstal a list ten z hrobky vzal, našiel v ňom skutočne celé miesta zmenené. Tento list čítaný bol slávne i na cirkevnom sneme v Chalcedóne, v chráme sv. Eufemie, kde na rozkaz sv. pápeža Leva 520 biskupov sa shromaždilo. Sotva bol list sv. pápeža prečítaný, tu všetci biskupi volali: «To je pravá viera; to je prastaré, rydzé učenie cirkvi. Sv. Peter sám mluvil ústami Levovými; kliatba na každého, ktoby sa nepodrobil výrokom Ducha svätého!» — Krivoverstvo Eutychesovo bolo zavržené, a čisté, sväté učenie o vtelení Syna Božieho celému svetu zase jasne pred oči postavené.

Čo takto sv. pápež neunavene slovom i písmom proti nevere a bludu bojoval, obracal zreteľ svoj i na zlepšenie mravov. Dlhé a krvavé vojny pokazily i dobré mravy duchovenstva a ľudu. Lev hľadel tomu odpomôcť, privádzajúc predovšetkým kňazov na cestu cnosti; lebo z kňazov, keď nábožne a sväté živí sú, pochádza všetko dobré, ale jestli dráhu svätosti opúšťajú, všetka zkáza; preto hovorieval Lev: «Bezúhonné chovanie na predstavených, biskupov a kňazov, je životom podriadených.» Tak riadil sv. Lev lodičku cirkvi 21 rokov. Chudobných považoval za drahocenné údy Kristove; žiaden nešťastný, žiaden zarmútený od neho bez pomoci a bez útechy neodišiel. Bol on opravdivým otcom ľudu, a ačkoľvek Boh veľké veci skrze neho konal, bol i zostal predsa zo srdca pokorný. Bohatý na zásluhy u Boha i u ľudí zomrel 10. novembra 461. Pamiatku jeho slávi cirkev 11. apríla.

Poučenie.

Ako nenávidel Attila kresťanov a Genserich katolíkov, nepohla ich zaiste Leonova dôstojnosť pápežská k tomu, že ho poslúchali: naopak dôstojnosť tá musela byť práve väčším nebezpečím pre život jeho. Čo ich teda pohlo, čo dodávalo prosbám a napomínaniam sv. Leva toľkej moci? Úcta oná preveľká, ktorú im vynucovala dôstojná a posvätná osobnosť jeho. Z toho môžme si vziať krásné naučenie pre každodenný život.

Každý dospelejší človek máva okolo seba druhých ľudí, ktorých môže prosbou, napomenutím, rozkazom odvracať od zlého a priviesť k dobrému. Tak majú rodičia deti, staršie deti mladšie dietky, duchovní a predstavení poddaných, učiteli žiakov, majstri tovaryšov, učňov, páni a hospodári služobných a služobné; a zase i deti, podriadení, tovaryši, učeníci i služobní môžu jeden druhého odhovárať od zlého a nahovárať na dobré. Však ale musíme priznať, že všetko i najlepšie a najhorlivejšie odhováranie a nahováranie býva prečasto celkom márne. Koľkokrát žalujú sa kňazi, učitelia a rodičia: ako by som hrach na stenu hádzal, jakobych kameňu rozprával! Príčiny toho bývajú rozličné, však ale často i tá, že u mnohých ľudí darmo by sme hľadali to, čo slovám sv. Leva dodávalo zvláštnej ceny a sily, a to je jeho duch a vážnosť. Jestli chceš, aby tvoje slovo, napomenutie, rozkaz mal moc a prospel, potrebné je predovšetkým, aby patriční mali pred tebou úctu a vážnosť. A ctiť a vážiť si ťa budú len natoľko, nakoľko najdú u teba pravého kresťanského ducha a pravý kresťanský život. Sv. Písmo hovorí: «Modlitba spravodlivého môže mnoho*), rozumie sa u Boha. Však ale pravda je tiež, že slovo spravodlivého mnoho môže i u ľudí, a to i u ľudí zlých, zajedno, že i zlý človek mimovoľne má pred cnostným úctu, a za druhé, že slová človeka cnostného sprevádza požehnanie Božie, tak že neminú sa účinku.

Modlitba.


Ó Bože, ktorý si sv. pápeža Leva učinil tak mocným v slove a tak slávne si skrze neho riadil cirkev svoju, ráč nám popriať, žeby sme dľa jeho slov sa riadili a tak cirkvi tvojej za okrasu slúžili. Amen.