Sv. Hermenegild, mučeník

(13. 4.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


V časoch, v ktorých sv. Hermenegild žil a umučený bol, panovalo v mnohých krajinách bludoverstvo arianské. Ariáni — tak sa menovali po Ariovi, pôvodcovi tej krivej viery, — zapierali božstvo Ježiša Krista; oni chceli síce, aby ich svet menoval kresťanmi, ale v Krista Pána, ako v Syna Božieho, veriť nechceli. — Góthovia, ktorí boli väčšiu časť Španielska vybojovali a zaujali, prijali tiež blud tento, a zvlášte ich kráľ Leovigild prilnul k nemu celým srdcom. Bludári, kde majú vládu v rukách, bývajú obyčajne veľmi neznášanliví a ukrutní na pravoveriacich. Tak i kráľ Leovigild hrozne nenávidel tých málo katolíkov, čo ich ma! v dŕžave svojej, a silne ich utlačoval; ešte i synom svojim hľadel tiež takú nenávisť oproti viere katolíckej do srdca zaštepiť. Však ale «človek mieni, Pán Boh mení;» práve týchto králevičov, Hermenegilda a Rekkareda, vyhliadnul si Pán Boh za nástroj, vykoreniť blud kacírský zo zeme a ľud naspäť priviesť k svätej viere katolíckej, čo nasledovne sa stalo: Leovigild, aby obom synom po smrti svojej trón poistil, rozdelil ešte za živobytia svojho krajinu medzi nich. Hermenegilda zvolil za kráľa v meste Seville a dal mu za manželku nábožnú Ingondu, dcéru kráľa austraského. Ingonda bola horlivá katolíčka a vo viere veľmi dobre vyučená. Leovigild a ešte viac manželka jeho Gosvinda všemožne, zvlášte Iichotením, vynasnažovali sa, od viery pravej ju odvrátiť, čím však vo viere pravej len ešte lepšie ju utvrdili. Ale za to musela potom úbohá Ingonda znášať mnohé a ťažké prenasledovanie a znášala ho z lásky ku Kristu Pánu ráda. Príklad a dobré jej napomenutia pôsobily mocne na jej manžela Hermenegilda. I počal o lichom učení ariánskom pochybovať, a že manželka jeho neprestávala za neho sa modliť, poslal jej i jemu Pán Boh verného vodcu a pomocníka v osobe sv. biskupa Leandra. Pomocou tohoto muža učeného a svätého konečne sa jej podarilo, že svetlo sv. pravdy vniklo do srdca Hermenegildovho, a on, odrieknuc sa verejne bludu, stal sa kresťanom katolíckym.

Však ale sotva sa dozvedel o tom jeho otec, ihneď — zlosťou pudený — odňal Hermenegildovi titul kráľovský a vyhráža! mu, že, nevrátiIi sa zase k viere ariánskej, vezme mu i statky, ženu, áno i život. Avšak Hermenegild nedal sa zastrašiť; i písal otcovi, že ho chce ochotne poslúchať vo všetkých veciach pozemských, áno, keby to žiadal, odriecť sa koruny a panovania, ale od Ježiša Krista, Bohočloveka a Spasiteľa jeho že ho nič na svete neodlúči. Prečítajúc túto odpoveď, dal sa Leovigild kresťanov ešte krutejšie prenasledovať a s preveľkou silou vojenskou tiahol proti Hermenegildovi. Hermenegild zatvoril sa i s niekoľkými katolíkmi do mesta Sevilly a pevne pred seba si vzal, že až do posledného dychu brániť sa bude. Otec obľahol mesto vojskom a držal ho obležané celý rok. Hermenegild, vidiac že pre hlad i zburu dlhšie odporovať nemôže, utiekol tajne do tábora rímského. Ale Rimania ho zradili, a on i s 300 vernými svojimi vojakmi odtiahol do mesta Osseto. Otec však i sem ho nasledoval, vydobyl mesto útokom a dal ho podpáliť. Tu utiahol sa Hermenegild do chrámu. Otec, bojac sa ľudu, nechcel ho odtiaľ násilne vyvliecť, i poslal k nemu Rekkareda, ktorý bol ešte arián a uisťoval ho, že mu otec všetko odpustí, bude-li ho prosiť o milosť.

Hermenegild nepochyboval, že otec ozaj úprimne s ním smýšľa, vyšiel z kostola, vrhnul sa otcovi k nohám a prosil za odpustenie. Tento ho objal a sľub svoj obnovil; ale sotva sa vrátili do tábora, dal ho kráľovských ozdôb zbaviť, sputnať a do Sevilly do žalára odviesť.

Kedykoľvek kráľ pokojne uvažoval, že mu je Hermenegild synom, krv z krve jeho, bolo mu ho ľúto a chcel ho zachovať; ale jaknáhle si smyslel, že je katolík a nechce byť ariánom, tu vzkypela v ňom hnevom krv a nebol by ho dbal ihneď usmrtiť. — V žalári dal ho čo najhroznejšie trýzniť a mučiť, len aby od viery odpadol; však ale Hermenegild vytrval a hotový bol radši zriecť sa života, než viery Kristovej.

Keď nadišla doba veľkonočná, poslal k nemu otec v noci biskupa ariánskeho, ktorý mu mal nabídnuť milosť a lásku otcovu, keby prijal prijímanie z rúk jeho. Avšak Hermenegild sa toho zhrozil; on nechcel obcovať s bludovercom, ba vytýkal mu, že pridŕža sa bludu tak ohavného a svádza ľud do záhuby večnej. Keď to biskup otcovi povedal, zostal tento vztekom ako bez seba; ihneď vyslal do žalára kata, aby ho sťal. Hermenegild neodporoval ani najmenej, áno ochotne naklonil hlavu svoju, ktorá mu na skutku sekerou preťatá bola dňa 13. apríla 586. — Sotva prelial zúrivý otec krv vlastného syna svojho, tu otvorily sa mu oči. Začal na celom tele triasť sa strachom a svedomie ho hryzlo, až onemocnel, no v pýche svojej pokánie činiť nechcel. Umierajúc porúčal syna svojho Rekkareda sv. biskupovi Leandrovi, prosiac, aby ho vo viere katolíckej vycvičil. Tak stal sa Rekkared katolíkom, a skrze neho potom celý národ góthsky v Španielsku zase vrátil sa do lona cirkvi sv., čo ak iste vymohla krv a modlitba sv. mučeníka Hermenegilda.

Poučenie.

Ako otec sv. Hermenegilda z prílišnej slepej vášne proti vlastnému synovi vždy, sotva sa spamätovav, zase do tohože hriechu, hnevu totiž upadol, až konečne obeť msty svojej, vlastné dieťa svoje mŕtve v krvi váľať sa videl: tak aj iní hriešnici prečasto po druhé, a po tretie, a viac ráz do hriechu upádajú, až v ňom zahynú. Ako je to možno, aby niekto, poznavší raz hriešnosť a záhubnosť svojho počínania, opäť, a snáď viac krát toho istého hriechu sa dopustil? — Je to vec, žiaľ, až veľmi snadná. — Vieme, že voda i najvrelejšia stáva sa poznenáhla najprv vlažnou, potom studenou, jestli neustále neudržuje sa pri nej plameň; tak i najvrúcnejšia horlivosť ostydne, nepodnecujeli sa človek ustavične k dobrému; lebo človek je nestály v predsavzatí. Ďalej známo nám, že čím dlhšie človek nejedol, tým väčší dostáva hlad, ktorý býva tým väčší, čím dlhšie nejedol: tak i hriech, ktorého sa človek odriecť umienil, tým viac ho pokúša, čím viac mu kto v živote privyknul, tak že stáva sa nám takmer druhou prirodenosťou. Konečne vieme, že bár by si človek nejaký hriech odvykol, nedá-li pozor, upadá do opačného (ku pr. z márnotratníka stane sa lakomec atď).

Ako si má teda človek počínať, aby do hriechu, ktorého hanobnosť a záhubnosť poznal, už viac neupadol?

1. Musí dať na seba pozor, chystať sa na boj a znajúc slabosť svoju, prosiť Boha o pomoc. Keby nemocný, jaknáhle pominulo nebezpečie smrti, chcel si hneď počínať celkom tak ako zdravý, a hneď pustil sa jesť a piť a von vychádzať; to by bol div, aby do predošlej smrteľnej nemoci zase neupadol. A tak nemáIi sa hriešnik na pozore, hneď zase upadá do starého svojho hriechu; ku pr. opilec, jaknáhle sa nájde v spoločnosti «kamarátov z mokrej štvrti,» hneď zase sa opije a dobré predsavzatie je tam to!

2. Musí zanechaného hriechu celkom sa odriecť a ani naň nemyslel Premeleli si voda z rybníka nejakú dieru v hrádzi, ktorou od úrodných rôľ je oddelená, je pomoc možná, keď totižto diera tá ihneď sa zapchá; zanedbáli sa to však, spraví si voda dieru tak veľkú, že sa vyvalí hrkom, strhne hrádzu a zaplaví neodolateľne polia úrodné. A tak musíš i ty, kresťane, chceš-li nejaký hriech si odvyknúť, hneď z počiatku sa brániť, t. j. ani naň nepomysleť, lež každú chúťku naň ihneď zo srdca odklúdiť, čili ihneď otvor ten zapchať, kade hriech zase vlúdiť sa chce; ináč vezme diabol so sebou ešte viac duchov, o mnoho horších, uhostí sa tam, a sú posledné veci toho človeka horšie než boly prvé.

3. Konečne musíš predpísané skutky kajúcne pilne konať a tak proti hriechu sa ohradzovať. Ku pr. keď lakomec ako Zacheus nielen nespravodlivé imanie vráti, ale i hojne almužny dáva, nuž je proti lakomstvu vždy zabezpečený. Tak ľahkomyseľnému predpisuje sa, aby rozjímal o posledných veciach; labužníkovi: aby si denne robil ujmu v pokrme a nápoji; parádnikovi: aby len jednoducho sa nosil, atď, a čím svedomitejšie týchto liekov, od spovedného otca predpísaných, užíva, tým môže byť istejším, že opustený hriech ním opäť neovládne.

Modlitba.

Ó Pane Ježišu, daj, abych si tak vieru katolícku vážil, ako sv. mučeník Hermenegild, a abych nestal sa korisťou slepej náruživosti a neprávosti, ako nešťastný otec jeho. Amen.