Keď na slovo Pánovo sv. apoštolovia a učeníci rozišli sa do všetkých končín zeme a zvestovali sv. evanjelium, vtedy so dňa na deň zmáhal sa počet pohanov, ktorí, uveriac v Ježiša, Syna Božieho, do sv. katolíckej cirkvi vstupovali; a keď kniežatá apoštolské, sv. Peter a Pavel, i v samom hlavnom meste pohanstva, v Ríme, vztýčili sv. kríž a založili obec kresťanskú, tu vzkypele i zášť zaslepených pohanov, bojacich sa o bohov svojich, a oni začali hneď ohňom a mečom vieru kresťanskú vyhladzovať, hneď pravdu jej slovom i písmom popierať, v posmech a ľahkovážnosť uvádzať. A bárs aj kresťania bez odporu mučiť sa dávali, no na útoky proti pravde kresťanskej nemlčali. Kresťania učení pozdvihli hlasy svoje, chopili sa pera a zastávali učenie Ježišovo proti posmechu, potupe a lži pohanskej. Tak povstali v cirkvi katolíckej obrancovia viery (apologeti), medzi ktorými zvlášte vyniká sv. Justin.
Narodil sa v meste Naplus (kde stálo predtým samaritanské mesto Sichem) z rodičov pohanských, a v bludoch pohanských bol i vychovaný. Už ako chlapec, a tým viac ako mladík, cítil plamennú túžbu, poznať a vyzpytovať pravdu. I vyhľadával učiteľov najslávnejších, aby sa od nich dozvedel, čo je pravda, avšak u žiadneho z nich jej nenašiel. Nepokojný i zarmútený ustránil sa do samoty, aby vlastným premýšľaním naleznul, čo márne posiaľ vyhľadával. Tu stalo sa, že keď raz v myšlienkach pohrúžený po brehu morskom sa prechádzal, zakročil mu cestu starec ctihodný, prívetivý a pustil sa s ním do reči. Starec tento niekoľko málo slovmi mu dokázal, že pravdy ešte posiaľ sa nedopiadil, áno že ďaleko je od nej. Keď Justin nedočkave tázal sa ho, že kde teda hľadať a nájsť pravdu? vetil starec: «Dávno pred vašimi mudrcmi žili na svete mužovia spravodliví, priatelia Boží, osvietení Duchom jeho; volali ich prorokmi, pretože predpovedali veci budúce, ktoré napotom skutočne sa vyplnily. Ich knihy, ktoré posiaľ máme, obsahujú jasné poučenie o tom, ako povstaly všetky veci a k čomu sú. Oni učili viere v jedného Boha, Otca a Stvoriteľa ľudí a všetkých vecí, a v jeho jediného Syna, Ježiša Krista, ktorého na tento svet poslal. Chop sa hodne vrúcne modlitby, aby otvorená ti bola svätyňa pravdy a brána k životu večnému; lebo veci, čo ti o nich hovorím, nemožno pochopiť, leda by ti k tomu Ježiš Kristus svetla udelil.» Po týchto slovách starec odišiel, však ale dojem, aký slová jeho na Justína učinily, zostal.
I dal sa teda Justin pilne čítať sv. písma kresťanské, mnoho sa modlieval, a naskore stalo sa mu presvedčením, že jedine vo viere v Krista Ježiša možno dosiahnuť pravdy a spasenia. V presvedčení tomto, ako sám vyznáva, utvrdilo ho i obcovanie kresťanov, ktorí vtedy tak sväté živí boli a pre vieru v Krista Ježiša tak radostne muky a smrť podstupovali. Neodpieral tedy ďalej pravde kresťanskej, dal sa pokrstiť, navštívil sv. miesta v Jeruzaleme a odobral sa potom do Ríma. V Ríme neustále sedával v písmach svätých a počúval vyučovanie sv. mužov. Dospejúc takto k pravde nezvratnej, umienil si aj iných privádzať k poznaniu pravdy, a zvlášte obhajovať urúhané a prenasledované náboženstvo kresťanské. I složil na obranu viery kresťanskej niekoľko spisov, z ktorých dva doručiť dal cisárovi Antoniovi Piovi a Markovi Aureliovi, ako i vysokej rade rímskej. Pretože prenasledovali vtedy kresťanov ako neznabohov, (preto že falošných bohov pohanských v ošklivosti mali) a obviňovali ich z neprávostí najohavnejších, dokázal im Justin v prvej obrane (apologii) svojej (okolo r. 150 po Kr.), že sú kresťania pravými ctiteľmi jediného Boha a potom čo najvrelšie zastával bezúhonné mravy kresťanov. Za istý čas po tejto obrane neboli kresťania už tak ukrutne mučení, však ale pozdejšie zase vypuklo prenasledovanie opravdu strašné. Sv. Justin napísal druhú obranu, ktorá ho stála život. V druhej tejto obrane porovnával totižto nábožný, cnostný život prvých kresťanov s pokrytstvom tak zvaných mudrcov, ku ktorým patril akýsi Krescentius, ktorý Justina, pretože ho viac ráz premohol, na smrť nenávidel. Udavačstvom Krescentiovým dostal sa Justin i s niekoľkými kresťanmi pred súdnu stolicu miestodržiteľa Rustika.
«S akými štúdiami si sa najviac zaoberal ?» tázal sa ho hlasom spurným Rustikus. «Zkúmal som náuky všelijaké,» odpovedal Justin, «i priznal som sa konečne k náuke kresťanskej.» — «Čo je to za učenie ?» dotazoval, sa ďalej miestodržiteľ.
«Učenie kresťanov,» vysvetľoval Justin, «je toto: Veriť v jediného Boha, Stvoriteľa všetkých vecí viditeľných i neviditeľných, a vyznávať Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý príde súdiť pokolenie ľudské a ktorý učenie svoje nebeské sdelil všetkým, ktorí prijať ho chceli. Nemôžem rozprávať o sláve jeho nekonečnej, vyznávam však, že proroci sto a sto rokmi vopred predpovedali, že Syn Boží na túto zem príde.» — Kde sa schádzavajú kresťania?»— Justin na to: «Kde im možno a ľúbo; našim obyčajom je, schádzať sa na mieste spoločnom. (Hovoril tak, aby kresťanov nevyzradil; schádzavali sa po tajomky v domoch alebo v podzemných hroboch). Boh kresťanov nie je uzavrený v žiadnom priestore (ako modly pohanov), On neviditeľne naplňuje nebesia i zem; veriaci všade sa mu klaňajú, všade ho oslavujú.» — Keď i piati súdruhovia Justínoví neohrozene vyznali vieru svoju v Krista Pána, obrátil sa Rustikus k Justínovi s otázkou: «Dámli telo tvoje bičami rozšľahať, či ufáš, že potom do neba sa dostaneš ?» — «Vytrpímli,» vetil Justin, «obdržím to, čo Pán sľúbil tým, ktorí zachovávajú prikázania jeho.» — «Čože,» skríknul Rustikus, «ty sa domnievaš, že prídeš do neba, aby si tam dostal nejakú veľkú odmenu ?» — «Ja nedomnievam sa,» slovil Justin, «lež viem a istý som si toho.» — Keď to Rustikus očul, ihneď dal všetkých metlami šľahať a potom na popravište odviesť, kde boli sekerou sťatí r. 167. — V spisoch sv. Justína podnes složené sú nevyvratné dôkazy o pravde sv. našej viery.
Poučenie.
Vyspisujem ti, milý čitateľu, zo spisov sv. Justína jedno miesto, z ktorého môžeš poznať, jak sväté prví kresťania žili, služby Božie konávali a najsv. obeť Nového Zákona obetovali. «Kresťania», píše sv. Justin, «v ošklivosti majú nielen krivú prísahu, lež oni vôbec neradi prisahajú; oni ľakajú sa i najmenšieho hriechu proti čistote; oni pohŕdajú bohatstvom a sú trpezliví a tichí v protivenstvách; oni milujú všetkých ľudí, i nepriateľov; dane platia so svedomitou vernosťou, poslúchajú vrchnosti a ctia si cisára. — V deň nedeľný sa schádzame, tí, čo v meste i na vonkove bývajú, do shromaždenia; tam čítavajú sa spisy apoštolov lebo prorokov, nakoľko to čas dovoľuje. Keď predčítateľ dočíta, drží predstavený reč, v ktorej vznešené tieto náuky na srdce klade a povzbudzuje, aby sme ich nasledovali. Potom všetci spolu povstaneme a ako jeden vylievame modlitby svoje; nato (ako už podotknuto) prináša sa chlieb a víno, a predstavený vzdáva teraz z celej sily svojej modlitby a vďaky Bohu a ľud súzvukuje, volajúc: Amen. Každému z prítomných podáva sa z toho, čo bolo usviatostneno, a neprítomným nosievajú z toho jáhnovia.
Slová — «ako už podotknuto» — vsťahujú sa na iné dôležité miesto tohože spisu: «Tento pokrm menuje sa u nás Eucharistia. V ňom podieľ mať nie je dovolené nikomu, leda kto prijíma za pravé, čo naše učenie v sebe obsahuje, a kto k odpusteniu hriechov a k novuzrodeniu prijal bol kúpeľ krstný a živý je dľa predpisov Kristových. Lebo nikoľvek neprijímame to ako chlieb obecný a nápoj obyčajný; lež, ako slovom Božím Spasiteľ náš Ježiš Kristus človekom učinený bol, i telo i krv mal pre spasenie naše: tak i poučení sme, že pokrm mocou tej jeho slovom vyrieknutej modlitby usviatostnený (posvätený), jak telom tak krvou toho telom učineného Ježiša sa stáva, ktorým naša krv a telo podľa premenenia živené bývajú (k životu večnému).» Pridáme-li ku drahocenným týmto zprávam to, čo miestodržiteľ Plinius písal cisárovi Trajanovi, že kresťania priznávajú sa k tomu, «že predo dňom sa schádzavajú a Kristu ako Bohu svojemu chválospev prespevujú», — snadno nám poznať, že služby Božie tehdajších kresťanov v podstate tak boly sporiadané ako naše: vyučovanie o slove Božom, výklad slova Božieho, modlitby a spevy, a predovšetkým slávenie a obetovanie večere Pánovej, čo oni menovali Eucharistia (vďakovčinie je), a my omšou sv. s tým jedine rozdielom, že vtedy všetci prinášavali niečo k obeti, a rovne tiež všetci pristupovali ku stolu Pána. Čo z obetných darov zostalo, z toho ustrojily sa potom hody pre chudobných a núdznych (agapae). Akým právom zapierajú teda protestanti, že Kristus prítomný je vo Sviatosti oltárnej, a prečo zavrhli obeť omše svätej ? Vedia oni lepšie, nežli prví kresťania, ktorí s apoštolmi obcovali, a od nich to počuli, čo je pravdou katolíckou ?
Modlitba.
Ó Pane Ježišu, udeľ mi milosť, abych slovom a skutkom preukazoval sa byť pravým kresťanom katolíckym a ako tvoj sv. Justin dosiahol korunu slávy večnej. Amen.
|