Anselm narodil sa r. 1033 v Aosti v Piemonte z rodičov šľachtických a bohatých. Nábožná matka, viditeľný jeho anjel strážca, od malička vštepovala mu do srdca zárodky pobožnosti a cnosti; i vo vedomosfach robil pokroky krásné. Nebolo mu ešte ani pätnásť rokov a už vstúpiť chcel do kláštora; ale opát nechcel ho prijať, bojac sa jeho otca, ktorého svetské smýšľanie všeobecne bolo známe. A to bolo príčinou, že mladík na ceste cnosti a učenosti počal malátneť, a keď mu tým časom zomrela dobrá matka, zabočil na širokú cestu svetských radovánok, hriechu a záhuby. Otec nezdržoval ho od priepasti, do ktorej sa rútil, ba neláskavým a surovým pokračovaním odstrkoval ho od seba. Tak sprotivil sa mladíkovi dom otcovský, i ušiel cez Alpy do Francúzska, kde tri roky točil sa v krútňave žitia svetáckeho, dokiaľ ho i to neomrzlo, a potom odišiel do kláštora Bekského v Normandii, kde stal sa žiakom slávneho učiteľa Lanfranka.
Čo Anselm neúnavne zaoberal sa naukami, zišly v srdci jeho nanovo klíčky pobožnosti rukou, matkinou zasadené; a preto dozvediac sa, že mu otec zomrel, vstúpil v Beku do kláštora benediktinského. V kláštore cnosťou a učenosťou na toľko vynikal nad ostatnými spolubratmi, že si ho už po troch rokoch vyvolili za priora. V tomto úrade osvedčoval hlbokú znalosť povahy ľudskej a veľkú horlivosť. Zvlášte však vynasnažoval sa mladíkov upravovať na dobrú cestu, mieňac, že tu možno najviac dobrého pôsobiť, pretože mladíci podobní sú vosku, do ktorého pečať náuk ľahko a trvalé sa vtlačuje. — Ansehnovi niektorí mnísi závideli, že tak mladý stal sa priorom; ale on tak úprimne, vlúdne a prívetive choval sa k ním, že konečne i títo si ho obľúbili. Pri tom s ostrovtipom mimoriadnym cvičil podriadených svojich v potrebných vedách. Ačkoľvek od priradenosti veľkú mal náklonnosť k samotárstvu a rozjímaniu, predsa s najväčším sebazaprením opatroval a obsluhoval nemocných. Eadmer, priateľ i životopisec jeho hovorí: «Anselm bol otcom zdravých a matkou nezdravých; alebo lepšie: zdravým i nezdravým bol otcom i matkou spolu.» Všetek čas hľadel použiť čo najlepšie: vo dne dával rady, vyučoval mládež, dozeral, a iné práce povolania svojho pokonával; v noci sa modlieval, študoval alebo písal. Spávať chodieval obyčajne teprv po pol noci, áno niekedy i biely deň prekvapil ho pri práci.
Pätnásť rokov pozdejšie zvolený bol Anselm jednohlasne za opáta, a osoba jeho bola všade tak obľúbená a ctená, že k vôli nemu hlásilo sa poznenáhla 180 mužov do kláštora, ktorých i prijal. Obzvlášte kolovala o Anselmovi široko-ďaleko povesť, že má dar rady najmúdrejšej. Preto so všetkých strán takmer zasypávali ho prosbami o radu, takže mnohokrát ani celý deň mu nestačil, aby všetkým vyhoveť mohol. — Raz vypravil k nemu i gróf Hugo z Anglicka poslov, zajedno, aby sa s ním o vystavaní kláštora poradil a zadruhé, pretože v nemoci svojej cítil veľkú potrebu duchovnej pomoci Anselmovej. Anselm vydal sa ihneď na cestu do Anglicka; avšak slávna povesť o všestrannej jeho učenosti a neobyčajnej svätosti i tam toľko mu získala ctiteľov, že si ho Angličania silou mocou podržali a za najvyššieho biskupa zeme anglickej, za arcibiskupa v Kanterbury zvolili. Anselm zdráhal sa síce prijať vysoký ten úrad , ale konečne musel sa podrobiť vôli všeobecnej . A však včul teprv začal pre sv. biskupa zápas ,ktorý trval úplných trinásť rokov . Tehdajší anglický král Vilhelm II. utlačoval a olupoval cirkev : každý biskup musel mu dať za barlu biskupskú veľký dar peňažitý , lebo peniaze mu boly nado všetko . Od Anselma , arcibiskpa , očakával sumu ohromnú .Anselm , ktorému sa tento obyčaj , ako voskrz necirkevný , do duše protivil , aby mal s ním pokoj , ponúknul kráľovi na útraty válečné asi 350.000 fr .To však bolo kráľovi málo , i poslal peniaze Anselmovi nazpäť , ktorý ihneď rozdal ich chudobným. Keď sa kráľvrátilz vojny , šiel Anselm k nemu , oznámiť mu ,že hodlá ísť do Ríma ,prijať z rúk pápežových pallium . Hrde odsekol mu kráľ , že on toho netrpí , aby mu niekto v jeho zemi opápežovi rozprával. Na to žiadal ,aby o tom rozhodlo duchovenstvo a šlachta. Shromaždenie tým cieľom odbývalo sa r. 1095 v Nottinghame. Kráľ dostal mnohých biskupov a opátov , kúpivších od neho za drahé peniaze hodnosti svoje, na svoju stranu: i rozhodli proti Anselmovi , vzdor tomu ,že on pri tejto príležitosti nanajvýš nadšene hrímal im o primáte pápeža rímského .Medzitým ,čo kráľ s biskupmi vyjednával , aby ho sosadili, požíval Anselm pokoj čistého svedomia. Keď ho ale kráľ čím diaľ, tým viac sužoval a prenasledoval, odhodlal sa opustiť Anglicko a sťažnosť svoju osobne predniesť pápežovi. Musel sa vydať na ďalekú cestu bez peňazí. Na ceste číhal na neho lúpežný rytier s bandou zbojníckou; pohľad však sv. arcibiskupa učinil taký dojem na lúpežnika, že on sám potom súdruhom svojim sa priznal : Bolo mi , jakobych nie človeku , lež anjelovi hľadeldo tváre , a miesto čo ho mal obrať ,pokľaknúl a prosil ho o požehnanie.
V Ríme uvítal pápež Anselma veľmi úctive ,ale osedčil , že k tomu nijako neprivolí ,aby ako zamýšlal , odriekol sa svojho úradu .Tri roky zostal Anselm vzdialený zo svojho arcibiskupstva , ponevač kráľ prekážal mu plniť i povinnosti i práva biskupské . V tom sám Boh urobil koniec zopre medzi kráľom a biskupom :kráľ vyšiel si jedného dňa hon , a večer našli homŕtveho so šípom v srdci .Boh súdil nepriateľa cirkvi svojej zomrel bez ľútosti a bez pokánia . Anselm počujúc neštastnú tú udalosť , zasmútil i zaplakal nad ním ,lebo vždy bol úfal ,že Pán Boh vysliší modlitby jeho za obrátenie kráľovo . — Nový kráľ Henrik I. písal sám hrímal im o primáte pápeža rímského. Anselmovi, aby sa vrátil do Anglicka a podporoval ho múdrou svojou radou.
Tri roky uplynuly v pokoji: Anselm venoval sa celkom povinnosťam svojho úradu. Tu začal kráľ, ako jeho predchodca, sám vymenovať biskupov a opátov, miesto aby ich bola vymenovala cirkev. Z toho povstala nová rozopra. Anselm vybral sa druhý raz k sv. Otcovi do Ríma a odtiaľ uchýlil sa k arcibiskupovi Lyonskému, kde dva roky sa bavil. Medzi tým sestre kráľovej pošťastilo sa smeriť kráľa s arcibiskupom, a Anselm ku všeobecnej radosti vrátil sa r. 1106 zase do Anglicka. Zomrel vo Veľkom týždni pri čítaní pasií r. 1109 v 76. roku veku svojho. Pápež Klement XI. vradil ho do počtu sv. učiteľov cirkevných.
Poučenie.
V trojakom ohľade vynikal sv. Anselm:
1. ako duch, ktorý v sebe obraz svojho Spasiteľa objavil; 2. ako opát a biskup, ktorý život cirkevný široko-daľeko rozširoval, pre svobodu cirkvi mnoho podstúpil, trpel a lepším časom cestu prekliesnil; 3. ako spisovateľ, ktorý vede bohoslovnej svojho veku dal nový vzlet a obrat.
Vilhelm Rusavý chcel byť neobmedzeným pánom v štáte i v cirkvi; o pápežovi nechcel ani počuť, a preto že porád potreboval na vojny peniaze, sháňal ich i spôsobom nedovoleným, ku pr. uprázdnené stolice biskupské nechával neobsadené a dôchodky ich bral sám, alebo predával tieto úrady tým, ktorí dali viac. Avšak sv. Anselm rozhodne oprel sa tomuto neprávu, bránil svobodu cirkvi, a ničím nedal sa zastrašiť.
Ako spisovateľ všeobecne má sa za otca theologie školastickej, ktorá dokazuje, že to, čomu viera učí, srovnáva sa s rozumom ľudským, predpokladajúc, že poznanie počiatok bere z viery. Známe sú v ohľade tom vety jeho: «viera predchádza vedenie»: «verím, abych porozumel a poznal». On je i pôvodcom toho dôkazu o jestvovaní Božom, ktorý menuje sa ontologický, ktorého obsah je: Preto že o Bohu myslíme, teda je.» Napísal výtečné pojednania o pravde, o svobodnej vôli, o pôvode zlého; zvlášte slávny je spis jeho: Cur Deus homo ? (prečo Boh stal sa človekom ?), v ktorom on prvý dokázal, že Boh-človek smrťou na kríži spravedlnosti božskej za hriechy človečenstva musel zadosť učiniť.
Ako vychovávateľ mládeže bavil sa raz v kláštore s jedným opátom, ktorý si sťažoval, že «bár žiakov porád bije a tlče, nemôže ich privyknúť kláštornej kázni.» «Čo?» odpovedal Anselm, «vy ich porád tlčete, a odrastúli, čo z nich bude?» — «Hlupáci, blázni,» vetil opát. «A povedzte mi,» riekol Anselm, «čo by bolo zo stromčeka v záhrade, keby ste ho ustavične krčili a nedovolili mu, aby ratoliestky svoje rozkladal ? Deti sú vám sverené, aby sa vyvíjaly, a vy ich držíte v tak zlej nútenosti, aby ich mýšlienky zostaly uzavrené a v neprávosti sa vyvinovaly ? Či tvorí umelec dielo svoje len tlčením ? Zkuste to a spojte s prísnosťou láskavosť, ktorá trestu odníma trpkosť. Čierny chlieb ovšem hodí sa pre dospelých, ale pre malé dietky nie je pokrmom. Keby vychovávateľ všetky dietky jednako chcel vychovávať, a nebral by ohľad na ich vášne a náklonnosti, viac by škodil než osožil.»
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si služobníka svojho sv. Anselma trojakým slávnym menom ozdobil na zemi a korunou slávy na nebi: popraj, abych Ta ako on miloval a v blaženej jeho spoločnosti Ta večne chváliť a oslavovať mohol. Amen.
|