Jeruzalemskí kresťania radi slávievali sviatky Pánove na miestach, kde sa skutočne odohrali tajomstvá jeho života: v Betleheme, na Olivovom vrchu, na Kalvárii, atď. Čoskoro postavili na nich baziliky, hodné úcty. Také boli v Jeruzaleme bazilika Umučenia (Martyrium), ktorá mala aj kaplnku Ukrižovania (Kalvária), a sv. Hrob čiže miesto Kristovho vzkriesenia (Anastasis).

Rímskym kresťanom imponoval tento striedavý spôsob slávenia liturgie a aj oni postavili niekoľko bazilík ako napodobneniny jeruzalemských kostolov. Tak vznikla bazilika sv. Kríža (zastupovala Kalváriu), sv. Anastázie (namiesto kostola Vzkriesenia), veľká bazilika Panny Márie (nahradzovala kostol Narodenia v Betleheme). Striedaním bohoslužieb v rozličných bazilikách sa vyvinuli tzv. „rímske štácie“ čiže slávenie sv. omše v určité dni liturgického roka v určitých rímskych chrámoch.

Štácia znamená dennú bohoslužbu popri nočnej, ktorá nosila meno „vigília“. Štáciami sa vyznačovali poprednejšie dni roka, ako nedele adventné, predpôstne a veľkopôstne, veľkopôstne férie, najpoprednejšie sviatky Pána, oktávy Veľkej noci a Turíc a dni kántrové. V kajúce dni štáciu uvádzala kajúca procesia. Veriaci sa sišli v niektorom vopred vyznačenom kostole (ecclesia collecta, kostol shromiždenia), tu pápež prosil Boha o zmilovanie nad zhromaždeným ľudom (oratio super collectam plebem), potom sa procesia pohla za spevu litánií do štáciového kostola (ecclesia stationis), kde bola slávnostná sv. omša, ktorú celebroval sám pápež alebo jeho zástupca.

Štáciová liturgia znamená vrchol rozkvetu rímskej liturgie. Škoda, že po presídlení pápežského dvora do Avignonu lesk štáciových slávností upadal a už nenadobudol svoju pôvodnú krásu.

V deň štácie bola len jedna sv. omša v Ríme. Na nej sa zúčastnil i klérus i ľud Sv. mesta. V iné nedele a sviatky sv. omša sa celebrovala aj v tituloch, t. j. v najstarších farských kostoloch Ríma.

Štáciami boli pôvodne hlavné baziliky Ríma, ktorých je i dnes sedem (Laterán, sv. Peter, sv. Pavol, veľká bazilika P. Márie, sv. Kríž. sv. Vavrinec a bazilika apoštolov), k týmto sa neskôr pridružilo 25 „titulov“, akýchsi farských kostolov Ríma; od 7. storočia sa priradili ešte novšie. Štáciový kostol vplýval na omšový text, čo je zjavné najmä pri feriálnych omšiach Veľkého pôstu.

Štáciové omšové formuláre ani dnes nie sú len archaickými dokumentami pre históriu liturgie. Snažme sa aj my sláviť štácie v duchu kresťanov 4.-7. storočia. V dni štácií náš kostol zastupuje rímsku štáciu. Sme v dome svätého, ktorému je zasvätený štáciový kostol. On je naším hostiteľom a domácim pánom.

Poučuje nás (napríklad v lekcii) a vedie (na ofertórium a na sv. prijímanie). Je spojkou medzi nami a Kristom. Slávenie štácie v pôvodnom duchu nám najlepšie naznačuje, že sv. omša je jednou obetou jednej Cirkvi Kristovej. Klasicky originálne štáciové omše sú nám prameňom asketického povznesenia, spojkou s duchom liturgie prvých storočí a zapájajú nás do spoločenstva so stredom kresťanstva, Rímom.