Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú.[1] Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.
[1] Pánova reč pri Poslednej večeri vyvrchoľuje v prekrásnej modlitbe, ktorá sa právom nazýva veľkňazskou. V nej sa náš najvyšší Veľkňaz nahlas, s očami pozdvihnutými k nebu a s rozopätými rukami modlí za seba (v. 1-5), za učeníkov (v. 6-19) a napokon za celú Cirkev (v. 20-26). Spasiteľove slová sú priamo výronom jeho božského Srdca a prejavom jeho nesmiernej lásky k ľuďom. Z troch dôvodov sa modlí za učeníkov: sú Otcovi a Ježišovi, pretože celý svoj život zasvätili evanjeliu; v nich sa prejavila jeho sláva, pretože s vierou prijali jeho učenie; sú vo svete, kde nebude s nimi ako viditeľná opora.
Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, chránil som, a žiaden z nich nezahynul, leda syn záhuby, aby sa vyplnilo Písmo. No teraz idem k tebe a toto mluvím na svete, aby mali radosť moju v sebe úplnú. Posväť ich v pravde; tvoja reč je pravda. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta[1], ale aby si ich zachoval od zlého.
[1] Lebo ináč nemohli by obrátiť národy.