Otče, kým som bol s nimi, chránil som tých, ktorých si mi dal, aleluja. Ale teraz odchádzam ku tebe. Neprosím, aby si ich vzal so sveta, ale aby si ich chránil od zlého, aleluja, aleluja.

Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú.[1] Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým.


[1] Pánova reč pri Poslednej večeri vyvrchoľuje v prekrásnej modlitbe, ktorá sa právom nazýva veľkňazskou. V nej sa náš najvyšší Veľkňaz nahlas, s očami pozdvihnutými k nebu a s rozopätými rukami modlí za seba (v. 1-5), za učeníkov (v. 6-19) a napokon za celú Cirkev (v. 20-26). Spasiteľove slová sú priamo výronom jeho božského Srdca a prejavom jeho nesmiernej lásky k ľuďom. Z troch dôvodov sa modlí za učeníkov: sú Otcovi a Ježišovi, pretože celý svoj život zasvätili evanjeliu; v nich sa prejavila jeho sláva, pretože s vierou prijali jeho učenie; sú vo svete, kde nebude s nimi ako viditeľná opora.

Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene. Tých, ktorých si mi dal, chránil som, a žiaden z nich nezahynul, leda syn záhuby, aby sa vyplnilo Písmo. No teraz idem k tebe a toto mluvím na svete, aby mali radosť moju v sebe úplnú. Posväť ich v pravde; tvoja reč je pravda. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta[1], ale aby si ich zachoval od zlého.


[1] Lebo ináč nemohli by obrátiť národy.