Sv. Pius V., pápež(5. 5.)
|
||||||
| Jeden z najvýtečnejších a najšľachetnejších pápežov bol sv. Pius V. Predtým menoval sa Michal Ghislieri. Narodil sa r. 1504 v mestečku Bosko, neďaleko Alessandrie v Taliansku, z chudobných rodičov, ktorí však zo starého zemänského rodu, usadeného v Bononii, pochádzali. Rodičia jeho Pavel a Dominika čo chudobní ľudia venovať ho chceli stavu remeselníckemu; pri tom ale veľmi nábožne ho vychovávali. Raz cestovali cez jeho rodisko dvaja mnísi z rádu sv. Dominika; títo poznali chlapčeka nadaného, po učení túžiaceho a veľmi nábožného, i pojali ho so sebou do svojho kláštora, vo Voghere sa nachádzajúceho, aby sa tu učil. Tu pokročil tak ďaleko vo vedách, že bol už v 15. roku do rádu sv. Dominika prijatý; vo Vigevane svoj noviciat) za rok vybavil a dosť skoro svoje učenie dokončil. Jeho jedinou žiadosťou a celou túžbou bolo, aby zachránil svoju dušu; preto opustil svet a za svojich ustavičných sprievodcov vyvolil si chudobu, poslušnosť a zaprenie seba. Učenie a modlitba boly dennou jeho zábavou; posledným v dome byť, bolo jeho radosťou. I považoval sa nehodným byť úradu kňazského, a keď túto hodnosť predsa vo svojom 24. roku prijať musel, pripravoval sa za dlhý čas čo najsvedomitejšie k sv. posväteniu. Čo kňaz vyznačoval sa prísnym plnením povinností rádu, a preto svereno mu bolo riadenie kláštorov vo Vigevane, Kamine a Albe, kde všade na svedomité plneniekázne reholnej naliehal a sám vždy a všade za vzor a príklad svojim spolubratom slúžil. Svetu celkom odomrel. Keď raz mal do Milána cestovať, aby vypočul spoveď markýsa Guasta, tamejšieho miestodržiteľa, povedali mu bratia, aby si ku ochrane pred dážďom plášť kúpil; ale on odpovedal: «Chudobní učeníci Kristovi musejú sa uspokojiť jedným odevom; sľub chudoby nemá ceny u toho, kto sa chce podľa spôsobu boháčov hrdo šatiť.» A šiel, ako obyčajne, pešky. Jakokoľvek si prial, aby skrytý, svetu neznámy ostal a v tichej samote dobré činil, musel predsa z poslušnosti vyššie hodnosti prevziať. Roku 1556 vymenoval ho pápež Pavel IV. za biskupa do spojeného biskupstva Nepi a Sutri; o rok neskôr za kardinála s titulom «u sv. Márie nad Minervou.» Vtedy písal svojej vnučke Pauline medzi iným i toto naučenie: «Nepovyšuj a nevychvaľuj sa preto, že si dcérou sestry kardinálovej. Rozváž si to teda dobre a ďakuj neprestajne za to najvyššiemu a všemohúcemu Bohu, že ťa ku cnosti napomínal a viedol .... Pros teda Boha, — nie preto, aby tvojho ujca ešte viac vyznačil na zemi, ale aby ho v nebi spaseným učinil.... Ohľadom na to ale, čo o bratovi svojho muža, Ghibertovi, píšeš, nemôžem ti nič inšieho povedať, ako to, aby si vždy pred očima mala, že duchovné hodnosti nie telu a krvi, ale cnosti určené sú.» — Keď mu pápež hodnosť kardinálsku udeľoval a o purpure (červenom rúchu, ktoré kardináli nosievajú) hovoril, odpovedal: «Ako že, svätý Otče, či ma chcete vytrhnúť z očistca, aby ste ma do pekla hodili ?» Tak mu bola ľahostajná a ťažká hodnosť kardinálska! Roku 1565 dňa 9. decembra zomrel pápež Pius IV. a pri voľbe nového pápeža pripadla väčšina hlasov na kardinála Michala Ghislieriho; on však so slzami v očiach prosil shromaždených kardinálov, aby ho od tak veľkej ťarchy oslobodili; ale oni, znajúc jeho prík'adnú nábožnosť a svätú horlivosť, prosbu jeho nevyslyšali.. Jestli kedy, tak zaiste v tom čase vyžadoval sa za hlavu cirkvi tak príkladnej nábožnosti a svätej horlivosti muž, aký bol kardinál Michal Ghislieri; lebo veď nedávno povstalé nove kacírstva celú Európu pobúrily a najdivšie nápady na čistú katolícku vieru robiť neprestávaly. Ostrie ich besnej a diabolskej zlosti bolo zvlášte namerené proti hlave cirkvi Kristovej. V týchto žalostných okolnosťach Ghislieri považoval rozhodnutie kardinálov za vnuknutie a vôľu Božiu; a preto i prijal takmer násilím natisnutý mu trón sv. Petra, ktorý nastúpil 7. Januára r. 1566 pod menom Pius V. Hneď na druhý deň svojho pápežstva dal príklad, akým spôsobom zamýšľa cirkev Božiu riadiť. Bolo totižto v obyčaji, že v ten deň mnoho peňazí sa vydávalo na verejné zábavy pre ľud. Pius V. ustanovil tieto peniaze na almužnu, a tie peniaze, ktoré pre obveselenie vysokých osôb určené boly, daroval chudobným kláštorom. Nekatolíci obviňovali toho času pápežov, že vedú veľmi skvostný život. Aby toto obviňovanie prekazil, uviedol do svojho hospodárstva najväčšiu šetrnosť a skromnosť, a napomenul i kardinálov, aby vo svojich domoch zaviedli lepší poriadok. Porekadlom jeho bolo: «Kto chce panovať, musí sám u seba začať panovať.» Ukrutné zápasy so zvermi zakázal v Ríme a všade, dal prísne predpisy pre hostince a trestal bez milosrdenstva ľahkomyseľné neviestky. Každý deň dvarazy slúžieval sv. omšu s najvrúcnejšou pobožnosťou a rozjímal pred Božím umučením. Chudobných štedre podporoval. Navštevoval často nemocných a rany im vymýval. Keď raz istý protestantský veľmož videl, že pápež chudobnému, ranami obťaženému, nohy ľúbal, hneď navrátil sa do sv. cirkvi a stal sa horlivým katolíkom. Skoro vždy sa postil; každého týždňa po štyri dni nejedol mäsitý pokrm. Aby obnovil a napravil kázeň cirkevnú, dal vyhľásiť ustanovenia sv. snemu Tridentského a sostaviť obsahuplný katechismus, ktorý pod menom «rímský» sa vydal. Na všetky krajiny sveta obracal svoj zreteľ. Do Ameriky, do Indie vysielal missionárov, aby sv. Evanjelium pohanom hlásali. Ako duševné spasenie ľudí poistiť a kresťanské cnosti rozšíriť usiloval sa, tak sa vynasnažoval i kresťanstvo proti spoločnému nepriateľovi — Turkovi, — brániť. Selim II., cisár turecký, zpyšnel mnohým víťazstvom nad kresťanmi, i umienil si, že vydobyje celú Európu a podmaní ju svojmu panstvu. Jeho najvyšší veliteľ s nesmiernym množstvom lodí tiahol k brehom talianským. Sv. Otec Pius V. uzavrel smluvu s Benátkami a s kráľom španielskym Filipom II. Prihotoveno bolo čo najskôr loďstvo a pápež vyvolil Antona Kolonnu za generála svojich námorných lodí, a Jána z Rakús (Don Juan ď Austria) za veliteľa celej armády. I rozhlásil pôsty a modlitby po celom svete kresťanskom, a sám prosil, ako niekedy Mojžiš, s pozdviženýma k nebu rukama o požehnanie Božie zbrojom veriacich. Celému vojsku požehnal a uisťoval veliteľa, že zvíťazí nad nepriateľom, jestli zradné osoby z vojska odstráni a medzi vojakmi prísny poriadok zavedie. Celú svoju dôveru skladal v Otca nebeského a v prímluvu preblahoslavenej Panny. Každý deň modlil sa popri iných modlitbách i sv. ruženec. I veriaci tiahli v zástupoch na púť k Panne Márii do Loretta, aby vyprosili jej pomoc. I vyplávalo z prístavov 200 lodí kresťanskými bojovníkami naplnených do širého mora, aby vyhľadali bezbožného Turka. Pri Lepante uzrely kresťanské vojská Turkov, ktorí so 400 loďmi, v prístave zakotvenými, na nich v bojovnom šíku čakali. Ráno na svitaní dňa 7. oktobra 1571 postavily sa turecké lode v podobe polmesiaca a vrhli sa na kresťanské. Veliteľ Ján z Rakús rozvinul zástavu, na ktorej skvel sa obraz Spasiteľov; kresťania padli na kolená a modlili sa hlasno, kým sa loďstvá približovaly. Na raz počala bitka, jedna z tých najslávnejších, aké dejepis udáva. Táto bitka trvala od 6. raňajšej hodiny až do večera. Ali paša, turecký veliteľ, bojoval udatné; on sám útokom hnal na tú loď, na ktorej nachádzal sa Ján z Rakús; jeho loď bola vydobytá, on sám zabitý a jeho hlava na žrď nastrčená. Keď to Turci videli, klesla ich odvaha. Do 200 z ich lodí bolo vzato útokom, mnoho spáleno a do mora ponoreno; a len 30 lodí zachránilo sa útekom. Vyše 30.000 Turkov zahynulo a 20.000 kresťanských otrokov bolo vyslobodeno, ktorí sa na tureckých lodách nachádzali. I 362 diel vydobyli víťazní kresťania. Pýcha a moc turecká bola zničená. V deň bitky pracoval pápež Pius V. so svojimi kardinálmi v izbe. Zrazu odstúpil od nich, otvoril okno a pozrel k nebu, okno opäť zavrel a potom radostne zvolal: «Ziadnej reči viac o ďalšej práci; zasielajme poďakovanie k nebesám za víťazstvo, ktoré Boh práve v túto chvíľu kresťanskému vojsku poprial.» Boh zjavil sv. Otcovi toto víťazstvo. A aby pamiatka táto na večné časy sa udržala, sv. pápež nariadil, v prvú nedeľu v oktobri vydržiavať pobožnosť ružencovú, na poďakovanie za toto veľké víťazstvo pod názvom «Panny Márie víťaznej» a do lauretanských litánií vložil slová: «Pomocnico kresťanov, oroduj za nás»; — lebo bol presvedčený, že Panna Maria vyprosila to víťazstvo nad nepriateľom kresťanstva. Sv. pápež nasledujúceho roku zase vystrojil vojsko proti Turkom; ale nemoc složila ho na bolestné lôžko a Boh za odplatu jeho cnosti povolal ho do večnej vlasti 5. mája 1572 v 68. roku, 3 mesiacoch a 15 dňoch požehnaného života jeho. V bolestnej nemoci nevyšlo ani najmenšieho slovíčka ponosného z úst jeho, a len, majúc oči na umučenie Pána obrátené, z času na čas vzdychal: «Pane, rozmnož bolesť, rozmnož ale i trpezlivosť moju!» Od obyčajného postenia svojho a vykonávania pobožnosti, modlenia sa sv. ruženca, neodstúpil až do posledného svojho dýchnutia. Keď mu lekár od toho odrádzal, riekol: «Či tedy chcete, aby som pre desať dní, ktoré ešte žiť mám, svoju šesťdesiat ročnú obyčaj narušil ?» Klemens X. vyhlásil ho r. 1672 za blahoslaveného a pápež Klemens XI. vriadil ho r. 1712 do počtu svätých. Telo jeho pochované je v chráme sv. Márie väčšej. Vyobrazuje sa v rúchu pápežskom. Poučenie. O sv. Piovi V. platia slová sv. Písma (Eccl. hl. 14.): «BoI dokonalým a spravodlivým nájdený; on ľúbil sa Bohu, lebo plnil zákon Najvyššieho.» To je sláva jeho. Telesným ľuďom síce sa neľúbil, lebo slabosťam ich nelahodil a necnosti karhal: ale za to vydobyl si milosť Božiu, lebo plnil zákon. Milosť Božia je nekonečná a jej poklad nevyčerpateľný. Sv. Pius bol mocným pápežom, vo dvoch dieloch sveta rozkazovalo jeho mohutné slovo. — Pius dľa rodu chudobný, bez prispenia mocných, vyvolil si pokorný stav chudobného mnícha, aby Bohu slúžil. Proti svojej vôli bol povýšený a daná mu najvyššia moc: on ju upotrebil len na to, aby svoju povinnosť konal. Keď raz istý človek verejný posmech z neho robil a hanlivý spis o ňom rozširoval, odpustil mu, rieknuc: «Priateľu, ja bych vás dal prísno potrestať, keby ste boli hlavu cirkvi zhanobili; ale pretože ste len Michala Ghislieriho napadli, prepúšťam vás v pokoji.» A keď mu celé krajiny sverené boly, aby v nich učenie Kristovo bránil a každú neveru vykorenil, neohrozene a vytrvale konal svoju povinnosť. A Pán požehnal ho, vyvýšil ho pred kráľmi, učinil ho strážcom viery u všetkých národov a blahoslaveného učinil ho pre jeho vernosť a dokonalú lásku. Slúž i ty, kresťane, svojmu Bohu s radosťou a plň povinnosti svoje, aby si smútok v trápeniach zahnal, vypúď hriech zo svojho srdca, očisti svoje svedomie! Modlitba. Ó Bože, ktorý si sa ráčil osláviť tým, že si k premoženiu nepriateľov Svojej cirkvi a ku pozdvihnutiu opravdivej služby Božej Pia za najvyššieho pastiera vyvolil; popraj nám na jeho prímluvu obrany proti nebezpečenstvu nepriateľskému a daj nám milosti, aby sme Tvojim príkazom tak poslušní boli, žeby sme po premožení všetkého, čo našemu dušnému blahoslavenstvu nepriateľské je, večného pokoja dojsť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.