Sv. Pius V., pápež(5. 5.)
|
||||||
| Jeden z najvýtečnejších a najšľachetnejších pápežov bol sv. Pius V. Predtým menoval sa Michal Ghislieri. Narodil sa r. 1504 v mestečku Bosko, neďaleko Alessandrie v Taliansku, z chudobných rodičov, ktorí však zo starého zemänského rodu, usadeného v Bononii, pochádzali. Rodičia jeho Pavel a Dominika čo chudobní ľudia venovať ho chceli stavu remeselníckemu; pri tom ale veľmi nábožne ho vychovávali. Raz cestovali cez jeho rodisko dvaja mnísi z rádu sv. Dominika; títo poznali chlapčeka nadaného, po učení túžiaceho a veľmi nábožného, i pojali ho so sebou do svojho kláštora, vo Voghere sa nachádzajúceho, aby sa tu učil. Tu pokročil tak ďaleko vo vedách, že bol už v 15. roku do rádu sv. Dominika prijatý; vo Vigevane svoj noviciat) za rok vybavil a dosť skoro svoje učenie dokončil. Jeho jedinou žiadosťou a celou túžbou bolo, aby zachránil svoju dušu; preto opustil svet a za svojich ustavičných sprievodcov vyvolil si chudobu, poslušnosť a zaprenie seba. Učenie a modlitba boly dennou jeho zábavou; posledným v dome byť, bolo jeho radosťou. I považoval sa nehodným byť úradu kňazského, a keď túto hodnosť predsa vo svojom 24. roku prijať musel, pripravoval sa za dlhý čas čo najsvedomitejšie k sv. posväteniu. Čo kňaz vyznačoval sa prísnym plnením povinností rádu, a preto svereno mu bolo riadenie kláštorov vo Vigevane, Kamine a Albe, kde všade na svedomité plneniekázne reholnej naliehal a sám vždy a všade za vzor a príklad svojim spolubratom slúžil. Svetu celkom odomrel. Keď raz mal do Milána cestovať, aby vypočul spoveď markýsa Guasta, tamejšieho miestodržiteľa, povedali mu bratia, aby si ku ochrane pred dážďom plášť kúpil; ale on odpovedal: «Chudobní učeníci Kristovi musejú sa uspokojiť jedným odevom; sľub chudoby nemá ceny u toho, kto sa chce podľa spôsobu boháčov hrdo šatiť.» A šiel, ako obyčajne, pešky. Jakokoľvek si prial, aby skrytý, svetu neznámy ostal a v tichej samote dobré činil, musel predsa z poslušnosti vyššie hodnosti prevziať. Roku 1556 vymenoval ho pápež Pavel IV. za biskupa do spojeného biskupstva Nepi a Sutri; o rok neskôr za kardinála s titulom «u sv. Márie nad Minervou.» Vtedy písal svojej vnučke Pauline medzi iným i toto naučenie: «Nepovyšuj a nevychvaľuj sa preto, že si dcérou sestry kardinálovej. Rozváž si to teda dobre a ďakuj neprestajne za to najvyššiemu a všemohúcemu Bohu, že ťa ku cnosti napomínal a viedol .... Pros teda Boha, — nie preto, aby tvojho ujca ešte viac vyznačil na zemi, ale aby ho v nebi spaseným učinil.... Ohľadom na to ale, čo o bratovi svojho muža, Ghibertovi, píšeš, nemôžem ti nič inšieho povedať, ako to, aby si vždy pred očima mala, že duchovné hodnosti nie telu a krvi, ale cnosti určené sú.» — Keď mu pápež hodnosť kardinálsku udeľoval a o purpure (červenom rúchu, ktoré kardináli nosievajú) hovoril, odpovedal: «Ako že, svätý Otče, či ma chcete vytrhnúť z očistca, aby ste ma do pekla hodili ?» Tak mu bola ľahostajná a ťažká hodnosť kardinálska! Roku 1565 dňa 9. decembra zomrel pápež Pius IV. a pri voľbe nového pápeža pripadla väčšina hlasov na kardinála Michala Ghislieriho; on však so slzami v očiach prosil shromaždených kardinálov, aby ho od tak veľkej ťarchy oslobodili; ale oni, znajúc jeho prík'adnú nábožnosť a svätú horlivosť, prosbu jeho nevyslyšali.. Jestli kedy, tak zaiste v tom čase vyžadoval sa za hlavu cirkvi tak príkladnej nábožnosti a svätej horlivosti muž, aký bol kardinál Michal Ghislieri; lebo veď nedávno povstalé nove kacírstva celú Európu pobúrily a najdivšie nápady na čistú katolícku vieru robiť neprestávaly. Ostrie ich besnej a diabolskej zlosti bolo zvlášte namerené proti hlave cirkvi Kristovej. V týchto žalostných okolnosťach Ghislieri považoval rozhodnutie kardinálov za vnuknutie a vôľu Božiu; a preto i prijal takmer násilím natisnutý mu trón sv. Petra, ktorý nastúpil 7. Januára r. 1566 pod menom Pius V. Hneď na druhý deň svojho pápežstva dal príklad, akým spôsobom zamýšľa cirkev Božiu riadiť. Bolo totižto v obyčaji, že v ten deň mnoho peňazí sa vydávalo na verejné zábavy pre ľud. Pius V. ustanovil tieto peniaze na almužnu, a tie peniaze, ktoré pre obveselenie vysokých osôb určené boly, daroval chudobným kláštorom. Nekatolíci obviňovali toho času pápežov, že vedú veľmi skvostný život. Aby toto obviňovanie prekazil, uviedol do svojho hospodárstva najväčšiu šetrnosť a skromnosť, a napomenul i kardinálov, aby vo svojich domoch zaviedli lepší poriadok. Porekadlom jeho bolo: «Kto chce panovať, musí sám u seba začať panovať.» Ukrutné zápasy so zvermi zakázal v Ríme a všade, dal prísne predpisy pre hostince a trestal bez milosrdenstva ľahkomyseľné neviestky. Každý deň dvarazy slúžieval sv. omšu s najvrúcnejšou pobožnosťou a rozjímal pred Božím umučením. Chudobných štedre podporoval. Navštevoval často nemocných a rany im vymýval. Keď raz istý protestantský veľmož videl, že pápež chudobnému, ranami obťaženému, nohy ľúbal, hneď navrátil sa do sv. cirkvi a stal sa horlivým katolíkom. Skoro vždy sa postil; každého týždňa po štyri dni nejedol mäsitý pokrm. Aby obnovil a napravil kázeň cirkevnú, dal vyhľásiť ustanovenia sv. snemu Tridentského a sostaviť obsahuplný katechismus, ktorý pod menom «rímský» sa vydal. Na všetky krajiny sveta obracal svoj zreteľ. Do Ameriky, do Indie vysielal missionárov, aby sv. Evanjelium pohanom hlásali. Ako duševné spasenie ľudí poistiť a kresťanské cnosti rozšíriť usiloval sa, tak sa vynasnažoval i kresťanstvo proti spoločnému nepriateľovi — Turkovi, — brániť. Selim II., cisár turecký, zpyšnel mnohým víťazstvom nad kresťanmi, i umienil si, že vydobyje celú Európu a podmaní ju svojmu panstvu. Jeho najvyšší veliteľ s nesmiernym množstvom lodí tiahol k brehom talianským. Sv. Otec Pius V. uzavrel smluvu s Benátkami a s kráľom španielskym Filipom II. Prihotoveno bolo čo najskôr loďstvo a pápež vyvolil Antona Kolonnu za generála svojich námorných lodí, a Jána z Rakús (Don Juan ď Austria) za veliteľa celej armády. I rozhlásil pôsty a modlitby po celom svete kresťanskom, a sám prosil, ako niekedy Mojžiš, s pozdviženýma k nebu rukama o požehnanie Božie zbrojom veriacich. Celému vojsku požehnal a uisťoval veliteľa, že zvíťazí nad nepriateľom, jestli zradné osoby z vojska odstráni a medzi vojakmi prísny poriadok zavedie. Celú svoju dôveru skladal v Otca nebeského a v prímluvu preblahoslavenej Panny. Každý deň modlil sa popri iných modlitbách i sv. ruženec. I veriaci tiahli v zástupoch na púť k Panne Márii do Loretta, aby vyprosili jej pomoc. I vyplávalo z prístavov 200 lodí kresťanskými bojovníkami naplnených do širého mora, aby vyhľadali bezbožného Turka. Pri Lepante uzrely kresťanské vojská Turkov, ktorí so 400 loďmi, v prístave zakotvenými, na nich v bojovnom šíku čakali. Ráno na svitaní dňa 7. oktobra 1571 postavily sa turecké lode v podobe polmesiaca a vrhli sa na kresťanské. Veliteľ Ján z Rakús rozvinul zástavu, na ktorej skvel sa obraz Spasiteľov; kresťania padli na kolená a modlili sa hlasno, kým sa loďstvá približovaly. Na raz počala bitka, jedna z tých najslávnejších, aké dejepis udáva. Táto bitka trvala od 6. raňajšej hodiny až do večera. Ali paša, turecký veliteľ, bojoval udatné; on sám útokom hnal na tú loď, na ktorej nachádzal sa Ján z Rakús; jeho loď bola vydobytá, on sám zabitý a jeho hlava na žrď nastrčená. Keď to Turci videli, klesla ich odvaha. Do 200 z ich lodí bolo vzato útokom, mnoho spáleno a do mora ponoreno; a len 30 lodí zachránilo sa útekom. Vyše 30.000 Turkov zahynulo a 20.000 kresťanských otrokov bolo vyslobodeno, ktorí sa na tureckých lodách nachádzali. I 362 diel vydobyli víťazní kresťania. Pýcha a moc turecká bola zničená. V deň bitky pracoval pápež Pius V. so svojimi kardinálmi v izbe. Zrazu odstúpil od nich, otvoril okno a pozrel k nebu, okno opäť zavrel a potom radostne zvolal: «Ziadnej reči viac o ďalšej práci; zasielajme poďakovanie k nebesám za víťazstvo, ktoré Boh práve v túto chvíľu kresťanskému vojsku poprial.» Boh zjavil sv. Otcovi toto víťazstvo. A aby pamiatka táto na večné časy sa udržala, sv. pápež nariadil, v prvú nedeľu v oktobri vydržiavať pobožnosť ružencovú, na poďakovanie za toto veľké víťazstvo pod názvom «Panny Márie víťaznej» a do lauretanských litánií vložil slová: «Pomocnico kresťanov, oroduj za nás»; — lebo bol presvedčený, že Panna Maria vyprosila to víťazstvo nad nepriateľom kresťanstva. Sv. pápež nasledujúceho roku zase vystrojil vojsko proti Turkom; ale nemoc složila ho na bolestné lôžko a Boh za odplatu jeho cnosti povolal ho do večnej vlasti 5. mája 1572 v 68. roku, 3 mesiacoch a 15 dňoch požehnaného života jeho. V bolestnej nemoci nevyšlo ani najmenšieho slovíčka ponosného z úst jeho, a len, majúc oči na umučenie Pána obrátené, z času na čas vzdychal: «Pane, rozmnož bolesť, rozmnož ale i trpezlivosť moju!» Od obyčajného postenia svojho a vykonávania pobožnosti, modlenia sa sv. ruženca, neodstúpil až do posledného svojho dýchnutia. Keď mu lekár od toho odrádzal, riekol: «Či tedy chcete, aby som pre desať dní, ktoré ešte žiť mám, svoju šesťdesiat ročnú obyčaj narušil ?» Klemens X. vyhlásil ho r. 1672 za blahoslaveného a pápež Klemens XI. vriadil ho r. 1712 do počtu svätých. Telo jeho pochované je v chráme sv. Márie väčšej. Vyobrazuje sa v rúchu pápežskom. Poučenie. O sv. Piovi V. platia slová sv. Písma (Eccl. hl. 14.): «BoI dokonalým a spravodlivým nájdený; on ľúbil sa Bohu, lebo plnil zákon Najvyššieho.» To je sláva jeho. Telesným ľuďom síce sa neľúbil, lebo slabosťam ich nelahodil a necnosti karhal: ale za to vydobyl si milosť Božiu, lebo plnil zákon. Milosť Božia je nekonečná a jej poklad nevyčerpateľný. Sv. Pius bol mocným pápežom, vo dvoch dieloch sveta rozkazovalo jeho mohutné slovo. — Pius dľa rodu chudobný, bez prispenia mocných, vyvolil si pokorný stav chudobného mnícha, aby Bohu slúžil. Proti svojej vôli bol povýšený a daná mu najvyššia moc: on ju upotrebil len na to, aby svoju povinnosť konal. Keď raz istý človek verejný posmech z neho robil a hanlivý spis o ňom rozširoval, odpustil mu, rieknuc: «Priateľu, ja bych vás dal prísno potrestať, keby ste boli hlavu cirkvi zhanobili; ale pretože ste len Michala Ghislieriho napadli, prepúšťam vás v pokoji.» A keď mu celé krajiny sverené boly, aby v nich učenie Kristovo bránil a každú neveru vykorenil, neohrozene a vytrvale konal svoju povinnosť. A Pán požehnal ho, vyvýšil ho pred kráľmi, učinil ho strážcom viery u všetkých národov a blahoslaveného učinil ho pre jeho vernosť a dokonalú lásku. Slúž i ty, kresťane, svojmu Bohu s radosťou a plň povinnosti svoje, aby si smútok v trápeniach zahnal, vypúď hriech zo svojho srdca, očisti svoje svedomie! Modlitba. Ó Bože, ktorý si sa ráčil osláviť tým, že si k premoženiu nepriateľov Svojej cirkvi a ku pozdvihnutiu opravdivej služby Božej Pia za najvyššieho pastiera vyvolil; popraj nám na jeho prímluvu obrany proti nebezpečenstvu nepriateľskému a daj nám milosti, aby sme Tvojim príkazom tak poslušní boli, žeby sme po premožení všetkého, čo našemu dušnému blahoslavenstvu nepriateľské je, večného pokoja dojsť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |