Sv. Stanislav, biskup a mučeník(7. 5.) | ||||||
| Ščepanove, dedine to v biskupstve Krakovskom v Poľsku, žil na začiatku jedenásteho storočia poľský šľachtic Vieleslav Sčepanovský so svojou manželkou Bognou nábožne, ale Boh im nepožehnal dietok. Boli oni zámožní a veľkí dobrodincovia chudobného ľudu. Ku cti sv. Magdalény vystavali kostolík a modlili sa každodenne s horúcou túžbou, aby im Boh im nepožehnal dietok . Boli oni zámožní a veľkí dobrodincovia chudobnému ľudu . Ku cti sv. Magdaleny vystavali kostolíka modlili sa každodenne s horúcou túžbou , aby ich Boh obdaroval potomkom. A ich vrúcna prosba bola vyslyšaná. V tridsiatom roku ich manželstva požehnal im Boh dňa 26.júla 1030 synáčika ktorému pri krste sv. dali meno Stanislava. Pri nábožnom vychovávaní zbožných rodičov chlapček rástol a vynikal všetkými cnosťami. Vzdelávať vo vedomosťach začal sa v rodičovskom dome, potom na vysokých školách v Gniezde a konečne na slávnych vysokých školách v Paríži, kde bohoslovie a cirkevné právo študoval. Keď si vedy a umenia dokonale osvojil, ponúkali mu rozličné akademické hodnosti, ktoré však zo samej kresťanskej poníženosti neprijal. Po siedmi rokoch vrátil sa do Poľska naspäť, a po smrti svojich rodičov prevzal správu zdedených veľkých statkov, ktorých značný výnos vynakladal najviac k napomoženiu chudobných. Neskôr predal svoj majetok, rozdelil ho medzi chudobných a venoval sa úradu kňazskému. Biskup Krakovský, Lambert Zula, vysvätil ho za kňaza, vymenoval ho ku svojmu boku za kanonika a sveril mu úrad kazateľský. Jeho kazateľské reči boly tak dojímavé, že všade, kde sa ozýval jeho hlas, mravy sa lepšily a mnohé osoby sveta sa odriekly. Dosť skoro vydobyl si dôveru všetkých lepších sŕdc v Poľsku, a duchovní i svetskí ľudia prichádzali k nemu v záležitosfach svojho svedomia a prosili ho o radu. Ešte za živobytia svojho chcel ho staručký biskup Lambert za biskupa posvätiť a svoje biskupstvo mu odovzdať; ale nemohol poníženého sluhu Pánovho k tomu nahovoriť a len toľko od neho vyzískal, že ho v ťažkom úrade podporoval. Roku 1075 zomrel biskup Lambert a Stanislav bol jednohlasne za jeho nástupcu vyvolený. So slzami v očiach prosil, aby tento svätý úrad hodnejšiemu mužovi sverili, a len na naliehanie pápeža Alexandra II. prijal vysokú túto dôstojnosť. Ako biskup začal pôsobiť vo svojom biskupstve čo pravý apoštol Pánov. Sám žil veľmi svätý život; sebazapieranie a mrtvenie bolo každodenným jeho cvičením. Pod svojim biskupským rúchom nosieval žínené podvlečenie, drsné, kajúcne. Zo svojich bohatých dôchodkov podržiaval pre seba len toľko, koľko najsúrnejšie potreby požadovaly; ostatok rozdával núdznym a chudobným, i skromno nadeleným chrámom. Každoročne aspoň raz navštevoval chrámy a fary svojho biskupstva. V jeho paláci v Krakove shromažďovali sa vo dne žobráci a chorí, večer ale šľachtici a kňazi; všetkým bol «svätý biskup», ako ho už vtedy menovali, úprimným radcom a dobrým vodičom k Bohu. Toho času panoval v Poľsku kráľ Boleslav II. Bol on udatný hrdina, smelo bojoval v Čechách a v Uhorsku; v Prusku a Rusku zvíťazil; pri tom ale bol veľmi surový a nemravný, preto ho i «ukrutným» menovali. Ačkoľvek bol ženatý, vo svojej smilnej zaslepenosti tak ďaleko išiel, že najväčšie hanobnosti verejne páchal. Keď šľachticovu Mečislavovu manželku do domu prijal a s ňou pohoršlive žil, pohoršila sa nad tým celá krajina; ale nikto neopovážil sa, ani len Gniezdanský arcibiskup, krajinský prímas, upozorniť ho na jeho pohoršlivý a nemravný život. Každý bál sa náruživého hnevu jeho. Len biskup Stanislav mal toľko odvahy, že ako niekedy sv. Ján Krstiteľ, išiel ku kráľovi, aby mu predstavil, aké následky má hanobné jeho živobytie. V hlbokej pokore padol pred kráľom na kolená a slziac prosil ho, aby pre nebeské kráľovstvo a pre svoju česť smyselnosť svoju krotil. Boleslav zdal sa byť pohnutým ku pokániu, oželel svoje výstupky a slávne prisľúbil, že sa polepší. Ale netrvalo dlho a kráľ dopustil sa nových ohavností a surovostí. Biskup Stanislav zase išiel k nemu a domluval mu, aby zanechal svoje hnusné živobytie. «Nezotrvávaj, kráľu môj», riekol medzi inším sv. biskup, «vo svojej zatvrdlivosti a zlosti, a rozváž si, že ti nič inšieho nehovorím, len čo tvoje spasenie a moja povinnosť požaduje a čo mi svätá láska predpisuje. Znám úctu, ktorú som ti podlžen; ale i ty musíš ctiť apoštolskú moc, ktorou som omilostený. Mnoho mi budeš mať ďakovať, jestli na svoju kráľovskú česť pamätať, jestli Boha sa báť, ľudí ctiť a jestli o dušné svoje spasenie starať sa budeš. Ak ma uposlúchneš, tešiť sa budeš dlhým panovaním, vernejšou poslušnosťou svojich poddaných, milosťou Božou, väčším požehnaním a šťastným zakončením púti pozemskej. Márne boly tieto reči; kráľ zostal nemravným, surovým, akým bol. Sv. biskupovi surovo vytýkal, že pochádza z nízkeho, sedliackeho stavu, že nie je hoden kňazského, tým menej biskupského úradu. Onedlho žatým dal Boleslav manželku jedného šľachtica, menom Kristínu Sieradz, najkrajšiu ženu celého kráľovstva, násilne prepadnúť a do svojho palácu dovliecť. Celé Poľsko zhrozilo sa nad touto nešľachetnosťou, veľmoži obrátili sa na prímasa Gniezdanského o pomoc; ale nikto neopovážil sa proti kráľovi vystúpiť. Opäť len biskup Stanislav, posilniac sa pôstom a modlitbou, vkročil, sprevádzaný svojím duchovenstvom a niektorými veľmožmi, pred kráľa, zaprisahával ho, aby svoj život napravil, šľachticovi manželku navrátil; lebo, jak sa to nestane, že bude prinútený z cirkvi ho vyobcovať. Keď Boleslav túto hrozbu počul, bol vzteklý a umienil si, že sa na neohrozenom mravokárcovi vypomstí. Stanislav kúpil bol od jedného šľachtica, menom Petra, pre jeden kostol pozemok a peniaze zaň hneď mu vyplatil. Po jeho smrti dal kráľ nahovoriť jeho vnukov, aby sa o ten pozemok s biskupom pravotili, že ich bude podporovať a že oni vyhrajú. Oni skutočne pozdvihli žalobu a tvrdili, že nebohý Peter žiadne peniaze za pozemok od Stanislava nedostal. Kráľ chcel takto biskupa o dobré meno pripraviť. Keď Stanislav pred súd prišiel, svedkovia sa báli proti kráľovi svedectvo vydať. Sv. biskup riekol: «Pretože niet spravodlivosti na svete, ani pomoci pre svoje právo v ňom nenachádzam, privedení vám o tri dni Petra, ktorý pred tromi roky zomrel, aby on vydal svedectvo pravde.» Stanislav modlil a postil sa neprestajne; tretieho dňa šiel k hrobu Petrovmu, vzkriesil ho z mŕtvych, pojal ho za ruku, viedol ku kráľovi a riekol: «Tu je Peter čo živý svedok; Boh vzkriesil ho, aby zjavil pravdu.» Zadivený a prestrašený stál tu kráľ a veľmoži, a keď všetko mlčalo, hovoril vzkriesený: «Prichádzam na rozkaz Boží z druhého sveta, aby som osočovaného sv. biskupa ospravedlnil. Vnukovia moji nespravodlivé žiadajú majetok. Ja som mu svoj pozemok, Petrovou zvaný, predal a peniaze zaň obdržal.» — Všetko sa tešilo, že dobré meno biskupovo bolo tak skvele zachované. Stanislav pojal Petra za ruku, zaviedol ho do hrobu naspäť, a on v hrobe v nove usnul v Pánu. Za krátky čas zdal sa byť kráľ napraveným; ale jeho zlé svedomie hnalo ho opäť k ukrutnosťam. Boleslav vtrhol do Ruska a chcel ho celé zaujať; oproti krajinským zákonom vydržiaval vojsko za dva roky vo vojne. Veľmoži boli s tým nespokojní a opustili kráľa v tábore. Kráľ rozhnevaný navrátil sa do krajiny a hrozný súd držal nad nimi. Viní a neviní, muži i ženy, šľachtici i sedliaci pocítili hrozné jeho ukrutnosti. Zase karhal ho sv. Stanislav neohrozene, ale keď ho zúrivý kráľ z izby vyhnal, Stanislav ho z cirkvi vyobcoval. Bezbožný kráľ nerobil si z vyobcovania nič. Násilne chodil do chrámov a býval akoby na posmech pri službách Božích prítomný. Stanislav naložil kňazom, aby, keď kráľ do chrámu vkročí, hneď ukončili služby Božie. Kráľ počínal si ako divý šialenec. Stanislav modlil sa neprestajne za obrátenie kráľovo a vo svojom biskupstve nariadil všeobecné modlitby a pôsty za neho. Dňa 7. mája 1079 prišiel ozbrojený kráľ so svojimi sluhami pred kostol sv. Michala v Krakove, ktorý von z mesta za riekou Vislou sa nachádzal. Tam modlil sa sv. biskup Stanislav, aby sily a zmužilosti nadobudol; lebo vedel, že zdivočilý kráľ na ňom pomstiť sa bude. Sluhovia kráľovi vtrhli do chrámu, aby na rozkaz kráľov biskupa zavraždili; ale jaknáhle zahliadli svätého, v modlitbu pohrúženého, vrátili sa naspäť naľakaní. Dve tlupy vrahov vkročili teraz na rozkaz kráľov do chrámu, ale pri spatrení sv. biskupa taký strach ich pojal, že žiaden z nich neopovážil sa vztiahnuť ruku na neho. Zlosť kráľova prekypela, sám vrútil sa do chrámu s holým mečom a rosťal hlavu svätému biskupovi. Drábovia kráľovi teraz rozsekali mŕtve telo svätého mučeníka na kusy predo dvermi chrámovými. Lud prestrašený nariekal nad týmto do neba volajúcim zločinom a rozutekal sa, obávajúc sa zúrivosti kráľovej. Kanonici Krakovskí nebáli sa kráľa, sobrali údy sv. biskupa svojho a pochovali ich predo dvermi chrámu sv. Michala. Pápež Gregor IV. vyobcoval bezbožného kráľa z cirkvi, vyriekol na Poľsko interdikt,) oslobodil) poddaných od poslušnosti oproti kráľovi. — Nepriatelia kráľovi povstali proti nemu; nešťastie za nešťastím prenasledovalo ho. Až konečne opustil Poľsko; túlal sa po svete ako Kain; prišiel i do Uhorska ku svojmu pokrvnému, kráľovi Ladislavovi: ale ani ten nechcel s ním obcovať. Trápený svojím svedomím utekal nešťastný kráľ pred ľuďmi do hôr a na pustatiny, kde i biedne zahynul; lebo vlastní jeho psi mali ho vraj roztrhať. Roku 1088 bolo telo sv. Stanislava do biskupského chrámu v Krakove pochované a mnohými zázraky oslávené. Pápež Innocenc IV. vyhlásil ho za svätého. Poliaci ctia ho čo patróna zemského a majú 7. mája zasvätený sviatok. Jeho nádherný hrob zasluhuje, aby si ho cestovateľ obzrel. Vyobrazuje sa sv. Stanislav v rúchu biskupskom s mečom v ruke. Poučenie. Milosrdný, dobrotivý a všemohúci Boh svojich verných nikdy neopustí; On zázračným spôsobom chráni ich nevinnosť. Tak ako v Starom Zákone vzbudil mládenečka Daniela proroka ku zachráneniu života čistej a nevinnej Zuzany proti ohavným a chlipným starcom, vzkriesil i mŕtveho Petra ku ochrane a dokázaniu nevinnosti sv. Stanislava proti bezbožnému a ohavnému kráľovi Boleslavovi. Pamätaj, kresťane, že keď je bieda najväčšia, pomoc Božia býva najbližšia. Sv. Stanislav sa zdráhal prijať hodnosť biskupskú a zriekol sa statkov, aby, omámený slávou a bohatstvom, neutratil dušu svoju; horlivé plnil povinnosť svoju, celý sa obetoval láske k Bohu a blížnému. Nezameškal ničoho, len aby nešťastného kráľa oslobodil od záhuby večnej a veriacich pred jeho pohoršlivým životom varoval. On nemlčal; otvoril ústa svoje, napomínal, karhal, trestal zatvrdlivého hriešnika, a len preto zomreť musel smrťou mučeníckou. Tu máš príklad, kresťane! Keď vidíš, že tvoj blížny do ťažkého hriechu upadol, napomínaj ho najprv v tichosti a láskavé. Dobré slovo často prináša želaný výsledok. Keby si mlčal, dopustil by si sa hriechu. Rodič, kňaz, učiteľ, majster, hospodár, vrchnosť nesmie mlčať, keď má svojich napomínať, varovať, áno i trestať má zatvrdlých; len že sa to konať musí v duchu lásky a s tým úmyslom, aby sa blížny polepšil a každého hriechu sa chránil; tak to činil sv. Stanislav. Buď istý, že si získaš dôveru a lásku premnohých hriešnikov, lebo každý hriešnik nie je ukrutným a bezbožným Boleslavom. Odmena tvoja bude veľká v nebesiach. Modlitba. Ó Bože, pre ktorého česť slávny biskup Stanislav meču bezbožníka podľahol, prosíme Ťa, popraj nám milosti, aby všetci, ktorí sa k nemu o prímluvu uchádzajú, blahonosné účinky svojej modlitby zakúsili. Skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen. |