Štvrté storočie po Kristu Pánu obdarilo kresťanskú cirkev mnohými, veľmi učenými mužmi. Kappadocia, krajinka to v Asii, najviac ich splodila. Medzi nimi vynikajú sv. Basilius, jeho brat sv. Gregor z Nissy, a jeho priateľ sv. Gregor z Nazianzu, prímenom «bohoslovec».
Veľký tento cirkevný sv. učiteľ narodil sa okolo r. 312 na statku Arianz, blízko mesta Nazianzu, nedaleko Cesareje v Kappadocii. Prvé vzdelanie obdržal v rodičovskom dome od otca svojho, ktorý sa tiež menoval Gregor (Rehor). Tento bol najprv pohanom, ale modlitbou cnostnej manželky svojej Nonny na vieru Kristovu obrátený, stal sa nábožným, učeným a horlivým kresťanom. O niekoľko rokov bol pre svoje veľké cnosti na biskupskú stolicu v Nazianze povýšený; on túto cirkev behom 45 rokov s takou svätou horlivosťou riadil, že bol po smrti za svätého vyhlásený. Matka sv. Gregora Nazianzského, Nonna, ktorá v 95. roku svojho cnostného a zásluh plného života umrela, ctí sa tiež v katolíckej cirkvi ako svätá.
Gregor Nazianzský, hodný syn svätých rodičov, hneď v útlej mladosti obetoval sa Bohu a cnostnému životu. Mal totiž tajomstvenný sen. Zdalo sa mu, že vidí dve utešené panny, ktoré boly do bieleho rúcha oblečené a závojami zahalené. I priblížily sa k nemu a objímaly ho jakoby svojho syna. On sa ich spýtal, kto by boly; i riekla jedna: «Ja som Castitas (čistota)». Druhá odpovedala: «Ja som Temperancia (miernosť). My obe stávame pred kráľom Kristom a radujeme sa nad spanilosťou nebeských panien. Spravuj, synu, ducha svojho dľa nášho smyslu a privedieme ťa k svetlu najsvätejšej Trojice. Potom zmizly. To ho primalo, že zachoval panenský stav. Z rodičovského domu odišiel do mesta Cesareje, kde slávnych výrečnosti učiteľov počúval. Neskôr prešiel do Athén, mesta to najslávnejších učiteľov gréckych. Tu stal sa verným priateľom sv. Basilia, ktorý sem tiež na vyššie učenie prišiel. Oba bývali ako bratia v jednom dome, jedávali na spoločné trovy pri jednom stole. V meste len dve ulice boly im známe, z ktorých jedna viedla do chrámu Pána, druhá do škôl. Život viedli veľmi prísny; nezúčastnili sa na žiadnych zábavách. Čo im zbývalo z peňazí, ktoré len na najpotrebnejšie veci vynakladali, darúvali chudobným behom šesť rokov. Oba boli jedno srdce a jedna myseľ, i pretekali sa usilovnosťou v učení a horlivosťou v plnení kresťanských povinností. Títo dvaja mladí mužovia môžu byť pre všetky časy dokonalým vzorom útleho a svätého priateľstva.
Vedami obohatený a v cnosťach utúžený Gregor vrátil sa cez Carihrad, pojmúc so sebou i brata svojho Caesaria, výtečného to a veľmi cteného lekára carihradského, do mesta Nazianzu, i bol od otca pokrstený. Napotom venoval sa výlučne službe viery a hľadaniu spasenia. Jeho najväčšia túžba bola, žeby mohol v samote Bohu slúžiť. I odišiel r. 358 do Pontu na púšť pri Novej Cesareji, kde Basilius založil malý kláštor a v ňom i prebýval. Postami a modlitbami, prácou, spievaním žalmov a čítaním sv. Písma trávili títo veľkí dvaja mužovia dni života svojho vo svojej pustovni. Toho času napísal sv. Gregor reč proti korunovanému zchytralému lžimudrcovi Juliánovi cisárovi, ktorý v Athénach bol jeho spolužiakom a o ktorom sv. Basiliovi povedal: «Krajina vo svojom lone chová v tomto človekovi obludu.» Hlboký um a rázna reč, jakou proti bezbožnému cisárovi v tomto spise hrmí, nenachádza sa nikde inde, okrem v písmach prorokov Starého Zákona. On bránil cirkev proti pohanstvu a svetu verejne dokázal, že Julián je nespravodlivý vladár a bohaprázdny pokrytec. — Pobyt jeho na púšti bol mu ztrpčený tým, že mu došlý zlé chýry o postavení jeho otca Gregora, biskupa v Nazianzi; a síce tohto 80 ročného starca oklamali a sviedli bludoverci Ariáni tam, že podpísal podstrčené mu vyznanie viery, ktoré arianismom páchlo. Toto stalo sa r. 360. — Mnísi v meste, ktorí posiaľ s nábožným a cnostným biskupom svojím veľmi dobre nažívali, oddialili sa od zblúdeného biskupa, áno nahovorili i veriacich, aby s ním nedržali. So strachom ponáhľal sa Gregor Nazianzský z pustovne svojej k otcovi do mesta Nazianzu. Vynaložil všetko, aby rozpadávajúcu sa cirkev otcovu sjednotil a rozptýlené stádo veriacich s otcom smieril. Zostal pri otcovi a vypomáhal mu výdatne pri správe biskupstva. Najväčšiu pozornosť na seba vzbudil svojimi horlivými kázňami. Aby aj pri prisluhovaní sv. sviatostí slabučkému otcovi mohol vypomáhať, vysvätil ho tento r. 361 vo vianočné sviatky za kňaza. Toto tak prestrašilo Gregora, ktorý kňazskej dôstojnosti nehodným sa byť považoval, že ušiel naspäť do Pontu a len na veľké prosby veriacich a následkom slabosti svojho otca, ako i na radu Basiliovu, vrátil sa naspäť do Nazianzu, kde potom za mnohé roky blahonosne účinkoval.
Keď Basilius roku 370 bol vyvolený za arcibiskupa do Cesareje, nahovoril Gregora, aby prevzal biskupskú stolicu v Sasime, čo i jeho otec schvaľoval. — Vysvätený za biskupa začal Gregor v Sasime spásonosne úradovať, ale pre tamojšie politické nepokoje v hornatom a chudobnom tom kraji nemohol sa dlho zdržovať, i vrátil sa, ačkoľvek nerád, ku boku milovaného otca naspäť a bol pri ňom až do jeho smrti. O rok neskôr išiel do Seleucie v zemi Isauriou menovanej.
Keď r. 378 ariánskemu bludu oddaný cisár Valens zomrel, obrátil sa patriarcha Alexandrinský a mnohí biskupi na Gregora s prosbou, aby prevzal arcibiskupský stolec v Carihrade, kde Ariáni tak strašne boli riadili, že v tom veľkom meste len málo katolíkov sa nachádzalo a i tí nemali žiadneho chrámu. Po dlhom prosení poddal sa pokorný Gregor, ačkoľvek v seba málo dôveroval. Prišiel do Carihradu a bol zle prijatý. Hrdí, bohatí obyvatelia pohŕdali ním preto, že staroba a prísne pokánie sklonilo jeho holú hlavu, že tvár jeho bola chudá a vyziabla, a že na ňom bolo videť opravdivú chudobu. Ariáni sužovali ho najhanobnejším spôsobom. Gregor trpel všetko. Býval u jedného príbuzného, kde veriacim kázaval. Horlivé a zajímavé kázne jeho maly netušený účinok. Navidomoči rástla jeho cirkev. Skoro vystavali si katolíci kostol. Jeho hlboká a dokonalá znalosť sv. Písma, jeho jasná a všetky bludy a pochybnosti porážajúca výmluvnosť, bystrosť a rezkosť umu, jeho oduševnenieza veci Božie — pôsobily zázračne na vznešených i jednoduchých ľudí. Videť bolo, že milosť božská pôsobí v tomto zriedkavom mužovi. — Keď nekázal, modlil sa a plakal, aby sa Boh smiloval nad malým jeho stádom. A Boh vyslyšal prosby jeho. Kaderi a pohania prichádzali zo zvedavosti do jeho kostola, a mnohí z nich odchádzali z neho obrátení. Ariáni videli, že svätý tento muž zaťal sekeru do koreňa ich bludného učenia: i pomluvali ho, vysmievali sa mu, nadávali mu, hádzali doň na ulici kamenie, žalovali ho na úrade, číhali mu na život. Svätý muž trpel a odplácal im zlosť ich dobrými skutkami. To odzbrojilo nepriateľov. Roku 380 prišiel cisár Theodosius do Carihradu, a keď si veriaci ľud Gregora za arcibiskupa mať žiadal, sám cisár uviedol ho slávnostne do chrámu sv. Sofie a všetky chrámy, ktoré Ariáni za 40 rokov v rukách držali, odovzdal katolíkom. To dopálilo bludovercov. Najali zákerníka, aby sv. biskupa zavraždil. Ten však hodil sa sv. arcibiskupovi k nohám a vyznal svoj zločin. «Boh zachovaj ťa, ako zachoval mňa. Teraz patríš mne, a len to žiadam, aby si sa odriekol bludu.» Tak hovoril s nebeskou vľúdnosťou Gregor a tým pohol mnoho kacierov, že sa odriekli bludu.
V máji 381 povolal cisár východných biskupov do hlavného mesta svojho Carihradu na snem cirkevný, aby uvedená bola jednota a pokoj do kresťanskej cirkvi. Sem prišli niektorí biskupi z Egypta, ktorí nechceli uznať Gregora za arcibiskupa. Pokorný sluha Boží najprv bránil svoje právo; ale keď videl, že ich nepresvedčil, doložil: «Keď vyvolenie moje robí taký nepokoj, nuž hovorím s Jonášom: Vezmite ma a hodzte do mora, aby sa utíšila búrka, ktorú som spôsobil.» I odišiel ku cisárovi, aby ho o prepustenie z úradu poprosil. Rozložil cisárovi, že je slabý, že Ariáni divo na neho dorážajú, že ho bude museť cisár zbrojou brániť, aby sa udržal, čo za nehodné biskupa považoval. Cisár dlho sa zdráhal prosbe jeho povoliť; lež keď videl, že Gregor žiadnym spôsobom od svojho predsavzatia upustiť nechce, prepustil ho. Potom lúčil sa s kazateľne v chráme sv. Sofie pri prítomnosti všetkých biskupov a množstva ľudu. Bol to dojem slávny a mocný, keď najvýrečnejší tento kazateľ lúčil sa dojímavými slovami s malým svojím chrámom, Anastásia zvaným, ktorý bol na počiatku svojho ťažkého úradovania vystaval, a so všetkými ostatnými chrámami, biskupmi a veriacimi, ku ktorým hovoril: «Dietky moje, zachovávajte sverený vám poklad viery a pripomínajte si, ako som bol prenasledovaný preto, že som túto pravú vieru vštepoval do vašich sŕdc.» Celý chrám dal sa do hlasitého plaču. S plačom išli za ním veriaci a prosili ho, aby ich neopúšťal. Márne. Svätý túžil po samote, i opustil rád skvelé hlavné mesto, aby skrytý pred svetom, Bohu samému slúžiť mohol.
Prišiel do mesta Nazianzu, kde predtým jeho otec biskupom bol a z lásky k ľudu, ktorý nemal biskupa, prevzal správu biskupstva, ale len na čas, kým iný nábožný kňaz za biskupa vyvolený nebude; čo keď sa stalo, utiahol sa na svoj statoček Arianzský. Tu v tichosti ztrávil roky svojej staroby. Sám opisuje tento svoj život takto: «Žijem medzi skalami a divými zvermi. Oheň nikdy nevidím a obuvi nepotrebujem. Jednoduché vrchné rúcho je môj odev. Slama je lôžkom mojím a prikrývam sa mochom. Pôda moja vždy je zvlažená mojimi slzami.» Mnohé roky trpel na bolestnú nemoc, ale on znášal ju trpezlive a odovzdával sa do vôle Božej. Tu písal ešte mnohé a rozličné diela; medzi inými: reči, ktoré držal, bohoslovecké pojednania, plné skvelej výmluvnosti proti Ariánom a Apollináristom atď., listy na rozličných dôstojných mužov, predo všetkým ale množstvo kresťanských piesní, plných básnického ducha a hlbokej evanjelickej pravdy. Svojimi piesňami stal sa tvorcom toho kresťanského umenia básnického, ktoré v pozdejšich storočiach tak krásne sa vyvinulo. Ďalej písal vo svojom živote: 50 rečí, 237 veľavýznamných listov, 158 básní a mnohé pojednania bohoslovecké.
Vo svojej pustovni v Arianzi zomrel svätý muž čo starec r. 389. Kosti jeho boly r. 950 v Carihrade v chráme sv. Apoštolov, popri pozostatkoch sv. Chrysostoma pochované; neskôr boly do Ríma prenesené. Gregor VIII. r. 1580 vystaval k jeho cti peknú kaplnku a jeho pozostatky vložil slávnostne do nej.
Príslovie sv. Gregora bolo: «Začínaj a dokonaj každé dielo tým, že ho Bohu obetuješ.» Cnosť a učenosť privábila k nemu do pustovne mnoho ctiteľov. Sv. Jeronym učil sa od neho sv. Písmo vykladať a cez celý život sa chválil, že mal takého učiteľa. A Gregor bol i najväčším učiteľom svojho času. On dával predpisy života mnohým. Tak krásne písal sv. Olympii: «Predo všetkým slúž Bohu. Potom váž si svojho manžela, ako oko svojho života; lebo on má riadiť tvoje skutky a tvoje celé chovanie sa. Miluj len jeho; on nech ti je potešením a útechou. Nezavdaj mu príčiny, aby sa na teba hneval. Ustúp, keď sa hnevom rozpáli. Buď mu na pomoci, potešuj ho v trápení a zármutku. Hovor k nemu v tichosti a útlocitosti; buď skromná v dôvodoch, ktoré proti jeho mienke prednášaš a používaj k tomu vhodného okamihu. Nasleduj tých, ktorí krotia levov; miesto aby použili násilia, zamluvajú sa, lichotia a láskajú. Maj súcit so slabosťami manželovými a nekarhaj ho s trpkosťou. Nie je ti dovoleno, tak zachádzať s tým, ktorého nad všetko v svete povyšovať máš.» Tak učil manželským povinnosťam sv. Gregor.
Vyobrazuje sa v rúchu biskupskom a holubica sedí mu na pleci.
Poučenie.
Sv. Gregora oduševnil podivný sen za cnosť a miernosť. Cez celý svoj život bojoval, aby cnosti slúžil. Ničím nedal sa od tejto cesty odviesť. Keď ako biskup videl, jak mocní sú bludoverci, riekol: «Pravda je, že strana bludovercov je veľká; ale ja predsa budem bojovať, lebo pre dobrú vec bojujem. Keď tí majú kostoly, ja mám Boha na svojej strane. Kto by sa netešil, keď má ľud za sebou? Ja mám ale i anjelov pri sebe, ktorí ma chráňa azastávajú.» Kresťane! Zdáliž bývaš i ty oduševnený slovom Božím, aby si sa cnosti venoval a pre ňu bojoval ? Nasleduj sv. Gregora! «Blahoslavení plačúci,» riekol Pán Ježiš. Sv. Gregor pochopil tieto slová. Vo dne, v noci rozjímal svoju vlastnú duševnú biedu a to zarmucovalo ho a vynucovalo mu slzy; i vtedy, keď sa modlil, plakal. Od hojných sĺz, ktoré neustále vylieval, bola tvár jeho celkom vráskovitá. Zkade tieto slzy? Rozjímal o roztržkách v kresťanskej cirkvi; to hrozné odpadnutie od Ježiša, Syna Božieho, ktorého sa Ariáni dopustili, o záhube bludov a nevery, preto plakal! A Ježiš Kristus, o jehožto horkom umučení rozjímajúc, ronil slzy, zotrel mu ich. Teraz v neskončenej blaženosti požíva útechu, ktorú Ježiš sľúbil všetkým, čo kvília a plačú pre spravedlnosť.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si sv. Gregora Svojmu ľudu za služobníka a prostredníka večného spasenia dať ráčil, popraj nám, prosíme Ťa, aby sme toho za orodovníka v nebi mali, ktorého čo učiteľa života ctíme na zemi. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
|