Sv. Antonín narodil sa vo Florencii 1389. Jeho otec Nikola Pierozzi bol tam mestským pisárom. Už v útlom veku prejavoval veľké dary ducha. Čítaval rád život Svätých a často bolo ho vídať, ako v kostole kľačal pred oltárom, preblahoslavenej Panne Márii zasväteným. Keď mal 15 rokov, chcel vstúpiť do rádu sv. Dominika. Ján Dominik, ktorý sa neskôr stal arcibiskupom v Raguse, pýtal sa ho, čo sa teraz učí? Na čo keď mu útleho tela mladík odpovedal, že sa učí cirkevné právo, tak zvané «Decretum Gratiani», riekol mu: «Dobre, dieťa moje, nauč sa ho nazpamäť a tak základne, žeby si z neho vždy mohol dobre odpovedať; až potom vyplní sa tvoja prosba.» Ján Dominik učinil túto podmienku preto, že Antonína pre prísny rád sv. Dominika za prislabého držal, a preto chcel sa ho zbavif. Za desať mesiacov znal Antonín celé «Decretum Gratiani» nazpamäť; a keď na prísnej zkúške skvele dokázal svoju učenosť, bol r. 1407 do rádu sv. Dominika prijatý. Ako novic bol vzorom v plnení povinností reholných. Keď bol za kňaza vysvätený, nemal sebe rovného v pokore, poslušnosti a mrtvení seba. Nikdy nevideli ho pristúpiť k oltáru bez slzí v očiach. Či bol zdravý či chorý, spával vždy na holých doskách. Učenosť jeho bola veľká. Onedlho stal sa predstaveným, provinciálom svojho rádu v Ríme, Neapole, Gaete, Kortone, Siene a vo Florencii. Svojou neohrozenosťou všade to previedol, že bratia úplne naučili sa zachovávať sv. pravidlá reholné. Ačkoľvek mal mnoho práce a starostí, našiel i k tomu času, aby slovo Božie hlásať mohol. So všetkých strán chodili k nemu o radu, najmä v záležitosťach práva cirkevného. Často prehliadal kláštory svojho rádu a cestoval vždy len pešky.
Vo Florencii umrel arcibiskup, a pápež Eugen IV. nemohol sa dlho rozhodnúť, koho má na toto dôležité miesto vyvolil Vyšším vnuknutím prišiel mu na um Antonín. Antonín práve vtedy cestoval po Neapolskú, keď ho pápež za arcibiskupa do Florencii vymenoval. Florentinčania boli s voľbou veľmi spokojní. Keď sa svätý muž na ceste svojej o tom dozvedel, naľakal sa tak, že chcel na ostrov Sardiniu ujsť a tam sa ukryť. Zo Sieny písal pápežovi dojímavý list, v ktorom ho prosil, aby mu nenakladal takú veľkú ťarchu, ktorú plecia jeho neunesú, keď i tak dlho žiť nebude. Pápež mu rozkázal, aby hneď do kláštora vo Fiesole šiel a aby sa tam za arcibiskupa do Florencie prichystal. Bol posvätený a plačúc modlil sa: «Pane, Ty vieš, jak nerád túto ťarchu na seba berem, a že len keď Tvojho námestníka na zemi poslúchať musím, prejímam ju. Prosím Ta teda, ráč ma tak riadiť, aby som celý svoj život dľa Tvojej svätej vôle spravoval a s celou vernosťou to konal, čo odo mňa požadovať budeš.»
V marci r. 1446 vkročil čo arcibiskup do Florencie, i začal sporadovať najprv svoju domácnosť: zo svojho domu odstránil všetku nádheru, slov, koče, kone atď. a v arcibiskupskom paláci uviedol kláštornú jednoduchosť. Jeho stôl, odev, náradie, všetko dokazovalo, ako miloval chudobu. Čo arcibiskup viedol sám všetky záležitosti, ale vždy poradil sa so svojím vikárom a svojimi radcami. Každý človek mal k nemu slobodný prístup a vždy bol otcom slabých a chudobných. Dôchodky svoje darúval chudobným, a keď nemal peňazí, rozdával odev a náradie. Mulica dostačovala mu k záprahu, ba i tú niekedy predal, a peniaze dal chudobným. Heslom jeho bolo: «Nástupca apoštolov nesmie mať iného bohatstva okrem cnosti.» Pre chudobných založil ústav sv. Martina. Účel bol, aby zaopatril takých chudobných, ktorí sa hanbili žobrať o almužnu. Do 600 rodín našlo uňho zaopatrenie.
Kňažstvo svoje naučil prísne plniť povinnosti. Každú polnoc shromažďoval kanonikov a mladších kňazov do chrámu k modlitbe. Bol veľmi trpezlivý. Jeden vznešený mešťan, menom Ciardi, bol viným rozličných zločinov. Sv. arcibiskup zavolal ho k sebe, aby ho napomenul a napravil. Ciardi vytrhol nôž a rozohnal sa naňho. Riadením Božím nebol ranený, a keď zlostníkovi odpustil, činil tento pokánie a stal sa Františkánom. Kde išlo o česť Božiu, tam bol horlivým a neustupne prísnym. Zakázal všelijaké zlé obyčaje. V nedeľu a vo sviatok sám kázaval. Okrem povinných hodiniek, konal každodenne hodinky k Panne Márii a modlieval sa sedem kajúcnych žalmov. Keď pápež Eugen IV. onemocnel, povolaný bol do Ríma, aby ho sviatosťami umierajúcich zaopatril; čo keď sa stalo, pápež Eugen IV. zomrel v jeho náručí r. 1447.
Roku 1448 navštívené bolo jeho biskupstvo morovou ranou. On dal svojim kňazom príklad dobrého pastiera. Všade duševne i hmotne pomáhal, kde mohol. Po morovej rane, v ktorej veľmi mnoho z jeho horlivého kňažstva zahynulo, nasledoval hlad. Sv. arcibiskup vynakladal všetko, aby vyhovel potrebám nešťastných veriacich. A že dobrodenia dľa napomenutia Ježiša Krista: «Nech nevie ľavá ruka tvoja, čo činí pravica tvoja», tajomky činil, svet nedozvedel sa o väčšine jeho skutkov milosrdenstva.
Roku 1453 trpelo mesto Florencia veľmi mnoho zemetrasením. Sv. Antonín pomáhal v tom nešťastí veľmi výdatne a napomínal zbujnelých boháčov k pokániu. Keď raz mestská rada pápežského úradníka nespravodlivé zavrela a inších násilenství a neporiadností sa dopustila, zakázal, jestli sa v kostole niektorý radca nachádzal, sv. omšu slúžiť, kým by sa vrchnosť mestská nepolepšila. Mestská rada hrozila mu zosadením. Tedy on ukázal kľúč od svojej kláštornej izbičky, ktorý vždy pri sebe nosil a riekol: «Tam nájdem vždy miesto pre seba.» A mestská rada sa polepšila. Práve vtedy, keď ho chcel pápež Pius II. k sebe do Ríma povolať, povolal ho Pán do večnej radosti dňa 2. mája roku 1459. Sám sv. Otec bol prítomný pri jeho pohrabe. Roku 1523 vyhlásil ho pápež Hadrian VI. za svätého.
V posledných okamžikuch života opätoval slová, ktoré, kým bol zdravý, často na jazyku mával: «Kto Bohu slúži, panuje!»
Vyobrazuje sa v rúchu biskupskom.
Poučenie.
«Ajhľa, kňaz veľký, ktorý sa v dňoch svojich ľúbil Bohu a nájdený bol spravodlivým — tak čítame v knihe Múdrosti A slová tieto platia i o svätom Antonínovi. On bol veľkým kňazom a vzorom kňažstva. On vyhľadával spasenie svoje v ukrytosti a Boh ho povýšil, aby i druhých ku spáse priviedol. Stal sa dobrodincom svojich blížnych v plnej miere. Cnostný môže sa akokoľvek uponižovať, jeho pôvod a postavenie v živote môže byť jakokoľvek nepatrné; on môže byť od sveta prenasledovaný, znevažovaný, opovrhovaný: cnosť jeho zvíťazí, svet musí uznať, že hoden je úcty. Za našich časov upadlo kňažstvo v ľahkovážnosť u sveta. Či je dnes stav kňazský už zbytočným? Preto, že evanjelium Kristovo ústami kňažstva brojí proti hrdosti rozumu a každej neprávosti, «osvietenci» sú mu nepriateľmi. Odtiaľ pochodí nenávisť proti kňazskému stavu. A kňazi sú predsa len dobrodincami človečenstva. Pravý kňaz, ktorý nasleduje sv. Antonína, je uctenia hodný. Taký kňaz dobre vie, že ako Kristus obetoval sa za človečenstvo, tak i on, Jeho námestník na zemi, nemá len sebe žiť, ale krome Boha i svojim blížnym; on je dľa úradu svojho pravým blažiteľom cirkvi a vlasti. Opravdivé cnostný a dobročinný život kňazov núti i tých najhorších a najbezbožnejších ľudí k uznanlivosti a úcte oproti náboženstvu.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si nám v osobe sv. Antonína ukázať ráčil, jak veľkým dobrodincom ľudí je pravý kňaz katolícky, popraj nám tej milosti, aby sme dobrých duchovných pastierov dostávali a obdržaných ochotne poslúchali.
Spomôž nám, ó Pane, skrze zásluhy sv. Antonína, biskupa a vyznavača Svojho, žeby sme nielen Tvoju divotvornú moc, ktorú si na tomže svätom zjavil, ale i Tvoje milosrdenstvo k nám vždy zvelebovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|