Sv. Pankrác, mučeník(12. 5.)
|
||||||
| Čoho schopná je viera a láska k Bohu v mladom ušľachtilom srdci, to predstavuje nám žive a výmluvne svätý mládenček Pankrác. Útly tento vyznavač a mučeník bol jediným synom bohatých, vznešených rodičov, ktorí v meste Synnade vo Frygii bývali. Cisár rímský Dioklecian veľmi vážil si ich a obdaroval ich veľkými statkami. Pankrácov otec pred svojou časnou smrťou povolal k sebe svojho brata Dionysia a prosil ho, aby jeho syna Pankráča k sebe prijal a jeho statky verne riadil. Dionys miloval malého Pankráca a staral sa o neho ako o vlastného syna. Za niekoľko rokov žili na statku vo Frygii; neskôr prišli do Ríma bývať, a ubytovali sa na vrchu Celius, aby, súc v blízkosti cisára, priazeň jeho si udržali a mladistvý Pankrác do škôl chodiť mohol. O nedlho vypuklo v Ríme strašné prenasledovanie kresťanov. Dioklecian chcel vyhubiť kresťanskú vieru od základu, a preto vydal prísny rozkaz, aby každý kresťan bez výsluchu bol zabitý, a pod pokutou smrti zakázal, aby nikto kresťana do domu neprijal ani mu nič nepredal. Pri každom sklepe a sklade stála pohanská modla a panva so žeravým uhlím. Kto chcel niečo kúpiť, musel do tej panvy kadidlo hodiť čili bohom obetovať. Kresťania radšej mreli hladom, než by boli nemým bohom obetovali. V tejto hroznej dobe potešoval kresťanov svätý Otec, pápež Kajus, horlivý kňaz Marcelin a vojak, svätý Sebastian. Pápež Kajus býval v osamelom domčeku u jedného sluhu cisárovho v tej istej ulici, v ktorej Dionys a Pankrác vo svojom paláci prebývali. — Služby Božie vykonával neohrozený dobrý najvyšší pastier nočného času v katakombách, čili v podzemných chodbách, na hroboch svätých mučeníkov. Tam shromažďovali sa potajme kresťania, tam tešil ich sv. pápež a posilňoval v radostnej odhodlanosti ku krvavému boju a zápasu. Kresťania vzdor krutému prenasledovaniu neprestávali pohanov na vieru Kristovu obracať. — Keď zbadali pohana, že je spravodlivý a cnostného života, naklonili ho ku prijatiu kresťanskej viery a zaviedli ho tajne ku sv. Otcovi, ktorý ho vo viere vyučil a pokrstil. Nezadlho spozoroval Dionys, že sa kresťania nočnou dobou schádzavajú. Dopytoval sa, čo by to boli za ľudia. Keď sa presvedčil, že sú kresťania veľmi poriadni a cnostní ľudia, zahorel túžbou, aby ich učenie poznať mohol. Videl zúrenie zkazeného pohanstva, videl i horlivosť a odhodlanosť cnostných kresťanov. Raz riekol ku Pankrácovi: «Syn môj, zázračné veci rozprávajú sa o tých kresťanoch. Keď chceš, hľaďme obznámiť sa s ich učením. Je-Ii učenie ich dobré, majú-li oni pravdu: uveríme i my a dľa toho sa i riadiť budeme.» Pankrác privolil. Poznali jekéhosi Eusebia, ktorý do domu pápežovho chodieval a mysleli, že je kresťanom. Toho prosili, aby ich uviedol do shromaždenia kresťanov a ku pápežovi. Eusebius nedôveroval tak vznešeným Rimanom; držal ich za vyzvedačov a udavačov. Keď ale z ich reči sa presvedčil, že opravdivé túža, aby poznali učenie Kristovo, uviedol ich ku Kajovi. Tento učil Dionysa a Pankráca, ktorý už bol obohatil ducha svojho vo školách rímských vedami, vo svätom náboženstve. Po dvadsať dní navštevovali sv. Otca, a keď boli dostatočne vyučení, prijali z jeho rúk sv. krst. Kajus im nezamlčal nebezpečenstvo, ktoré hrozí vyznavačom kresťanskej viery, i prosil ich, aby boli opatrní, alebo aby opustili Rím a na svoje statky sa odobrali. Oni vo svojej horlivosti chceli pred cisára predstúpiť a vyznať, že i oni sú kresťania, a prosiť ho, aby upustil od prenasledovania kresťanov, ktorí sú cnostní a dobrí jeho poddaní. Pápež im to zakázal a naložil, aby sa v skrytosti držali. Dionys nemohol dlho zniesť utrpenie kresťanov. Bolesť nad ich mukami zlomila jeho srdce. Veľmi ťažko onemocnel. Na smrteľnom lôžku napomínal Pankráca, aby bol stálym vo svojej viere; i usnul sladko v Pánu. Pankrác mal 14 rokov, keď sa stal celkom sirotou; i žil v tichosti svojmu náboženstvu a svojmu Spasiteľovi. Bohatý na majetok, podporoval tajne kresťanov, kde len mohol. Bol neohrozený a každého dňa bol hotový pre Krista umreť. Skoro stal sa obetou svojej lásky k Bohu a k blížnému. Pohania poznali, že zanedbáva obete nemým bôžikom konané, i udali ho u cisára čo kresťana. Prv, než išiel k súdu, vyprosil si požehnanie od sv. Otca. Tento dodával mu neohrozenosti, poukazoval na nebeskú korunu, posilnil ho telom a krvou Pána, a udelil sv. požehnanie. Keď s veselou tvárou predstúpil pred cisára, volali pohania: «Keď už chlapci znevažujú bohov, čo možno ešte viac očakávať ?» Cisár mal rád krásneho mládenčeka. Domluval mu najsladšími slovy, aby bohom obetoval a bláznivú vieru kresťanskú, ktorá každú rozkoš života zakazuje, aby opustil a veselý život viedol, keď je tak bohatý. Pankrác usmieval sa a vyznal, že hotový je za vieru Kristovu zomreť. I riekol: «Ty chceš, cisáru, aby som ctil tvojich bohov, ktorí boli ľudia ako my. Oni boli zlí ľudia, podvodníci a svodcovia. A ja by som mal ctiť takých ľudí, ktorí dopúšťali sa ohavných skutkov, ktoré by si trestať musel, keby som sa ja ich dopustil ? Mladý som, ale moja myseľ je silná a ničoho sa nebojím. Kristus je môj život, preň zomreť je moja výhra!» Cisár bol týmito slovami zahanbený a pomätený. Zase napomínal útleho mládenca, aby bohom obetoval; i hrozil mu mukami, keď ho neposlúchne. Všetko marné. — Rozhnevaný cisár rozkázal vojakom, aby ho sťali. Pankrác s veselou mysľou vypočul výrok smrti. Keď prišli s nim na miesto popravné, kľakol si tam, ďakoval Bohu povýšeným hlasom za dar viery a ochotne podal svoju mladú hlavu katovi. Bol vtedy len 15 rokov starý. Stalo sa to r. 309 po Kristu Pánu. Nábožná žena, menom Oktavilla, pochovala telo svätého mládenca. V piatom storočí vystaviť dal pápež Symmachus chrám nad jeho hrobom. V Španielsku, Francúzsku a Taliansku mnoho chrámov je k jeho úcte posväteno. Svätý Pankrác vyobrazuje sa v rúchu rímského šľachtica, s mečom v ruke. Poučenie. Sväté Písmo hovorí, že spravodlivý z viery žije. Sv. Pankrác bol útly mládenček, keď mu pohanský cisár dal na vôľu svetársky žiť a vieru zapreť, alebo zomrel On, svojimi rodičami cnostné vychovaný, keď ho naučil strýc jeho Dionysius vieru Kristovu, ktorú spolu prijali, poznať, nado všetko ctiť a milovať, — radšej zomrel, než by bol mal vieru utratiť. On, ačkoľvek ešte len 15 ročný, žil z viery a bez pravej viery nebolo preň života. Také povahy (charaktery) rodí dobrá kresťanská výchova, založená na viere Kristovej! Príklad si berte, rodičovia kresťanskí, na sv. mládencovi Pankrácovi, že máte dietky svoje po kresťansky cnostné, nábožne, živou vierou ozdobené vychovávať. Boh udeľuje vám dietky čo drahocenný poklad, z ktorého prísny počet skladať budete. Duša dieťaťa je tak jemná, riekol bych mäkká, že každé slovo, každý skutok váš trvajúcu stopu po sebe v nej zanecháva. Čo počul a videl sv. Pankrác od svojho strýca a vychovávateľa, činil i on. Nielen krv, ale i mravy a náchyľnosti od rodičov dedičia deti. Koľké milliony zatratencov kričia z pekla o pomstu k nebu oproti svojim rodičom, ktorí skrze svoju zlosť a nekajúcnosť, skrze svoj zlý príklad alebo zaslepenú lásku a slabosť prvý zárod zkazenosti vložili do sŕdc svojich detí. Mnoho je kresťanov, ktorí nestarajú sa ani mak, či deti ich kresťansky budú živé. Jaká zodpovednosť za túto nedbalosť očakáva ich na druhom svete! A rodičia často vídajú u svojich detí už tu na zemi následky zlej výchovy. Mnohí lepší ľudia ponosujú sa, že u mládeže bezúzdnosť a zlosť prevyšujú jej vek. Kto tu príčina? Otec, ktorý stará sa o zárobok, dňom a nocou hrdluje, ale o deti sa neobzre. Matka, ktorá skvelý dom udržuje, hostí zabáva, kratochvíle vyhľadáva, ale výchovu detí sluhom alebo ľuďom bez viery ponecháva. Rodičia! pamätajte, že Boh pri svojom súde prísny počet bude žiadať od vás, a súdiť vás bude nie z toho, čo ste dietkam svojim na majetku zanechali, ale z toho, či ste ich v bázni Božej, v nevinnosti srdca a cnostné vychovávali. — Spravodlivý nie z mamony, ale z viery žije. Modlitba. Slávnosť Tvojho svätého mučeníka Pankráca, ktorou nás dnes, ó Pane, obveseluješ, nech napomáha i naše spasenie a nech nás činí hodnými, aby sme ho nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.