Sv. Pankrác, mučeník(12. 5.) | ||||||
| Čoho schopná je viera a láska k Bohu v mladom ušľachtilom srdci, to predstavuje nám žive a výmluvne svätý mládenček Pankrác. Útly tento vyznavač a mučeník bol jediným synom bohatých, vznešených rodičov, ktorí v meste Synnade vo Frygii bývali. Cisár rímský Dioklecian veľmi vážil si ich a obdaroval ich veľkými statkami. Pankrácov otec pred svojou časnou smrťou povolal k sebe svojho brata Dionysia a prosil ho, aby jeho syna Pankráča k sebe prijal a jeho statky verne riadil. Dionys miloval malého Pankráca a staral sa o neho ako o vlastného syna. Za niekoľko rokov žili na statku vo Frygii; neskôr prišli do Ríma bývať, a ubytovali sa na vrchu Celius, aby, súc v blízkosti cisára, priazeň jeho si udržali a mladistvý Pankrác do škôl chodiť mohol. O nedlho vypuklo v Ríme strašné prenasledovanie kresťanov. Dioklecian chcel vyhubiť kresťanskú vieru od základu, a preto vydal prísny rozkaz, aby každý kresťan bez výsluchu bol zabitý, a pod pokutou smrti zakázal, aby nikto kresťana do domu neprijal ani mu nič nepredal. Pri každom sklepe a sklade stála pohanská modla a panva so žeravým uhlím. Kto chcel niečo kúpiť, musel do tej panvy kadidlo hodiť čili bohom obetovať. Kresťania radšej mreli hladom, než by boli nemým bohom obetovali. V tejto hroznej dobe potešoval kresťanov svätý Otec, pápež Kajus, horlivý kňaz Marcelin a vojak, svätý Sebastian. Pápež Kajus býval v osamelom domčeku u jedného sluhu cisárovho v tej istej ulici, v ktorej Dionys a Pankrác vo svojom paláci prebývali. — Služby Božie vykonával neohrozený dobrý najvyšší pastier nočného času v katakombách, čili v podzemných chodbách, na hroboch svätých mučeníkov. Tam shromažďovali sa potajme kresťania, tam tešil ich sv. pápež a posilňoval v radostnej odhodlanosti ku krvavému boju a zápasu. Kresťania vzdor krutému prenasledovaniu neprestávali pohanov na vieru Kristovu obracať. — Keď zbadali pohana, že je spravodlivý a cnostného života, naklonili ho ku prijatiu kresťanskej viery a zaviedli ho tajne ku sv. Otcovi, ktorý ho vo viere vyučil a pokrstil. Nezadlho spozoroval Dionys, že sa kresťania nočnou dobou schádzavajú. Dopytoval sa, čo by to boli za ľudia. Keď sa presvedčil, že sú kresťania veľmi poriadni a cnostní ľudia, zahorel túžbou, aby ich učenie poznať mohol. Videl zúrenie zkazeného pohanstva, videl i horlivosť a odhodlanosť cnostných kresťanov. Raz riekol ku Pankrácovi: «Syn môj, zázračné veci rozprávajú sa o tých kresťanoch. Keď chceš, hľaďme obznámiť sa s ich učením. Je-Ii učenie ich dobré, majú-li oni pravdu: uveríme i my a dľa toho sa i riadiť budeme.» Pankrác privolil. Poznali jekéhosi Eusebia, ktorý do domu pápežovho chodieval a mysleli, že je kresťanom. Toho prosili, aby ich uviedol do shromaždenia kresťanov a ku pápežovi. Eusebius nedôveroval tak vznešeným Rimanom; držal ich za vyzvedačov a udavačov. Keď ale z ich reči sa presvedčil, že opravdivé túža, aby poznali učenie Kristovo, uviedol ich ku Kajovi. Tento učil Dionysa a Pankráca, ktorý už bol obohatil ducha svojho vo školách rímských vedami, vo svätom náboženstve. Po dvadsať dní navštevovali sv. Otca, a keď boli dostatočne vyučení, prijali z jeho rúk sv. krst. Kajus im nezamlčal nebezpečenstvo, ktoré hrozí vyznavačom kresťanskej viery, i prosil ich, aby boli opatrní, alebo aby opustili Rím a na svoje statky sa odobrali. Oni vo svojej horlivosti chceli pred cisára predstúpiť a vyznať, že i oni sú kresťania, a prosiť ho, aby upustil od prenasledovania kresťanov, ktorí sú cnostní a dobrí jeho poddaní. Pápež im to zakázal a naložil, aby sa v skrytosti držali. Dionys nemohol dlho zniesť utrpenie kresťanov. Bolesť nad ich mukami zlomila jeho srdce. Veľmi ťažko onemocnel. Na smrteľnom lôžku napomínal Pankráca, aby bol stálym vo svojej viere; i usnul sladko v Pánu. Pankrác mal 14 rokov, keď sa stal celkom sirotou; i žil v tichosti svojmu náboženstvu a svojmu Spasiteľovi. Bohatý na majetok, podporoval tajne kresťanov, kde len mohol. Bol neohrozený a každého dňa bol hotový pre Krista umreť. Skoro stal sa obetou svojej lásky k Bohu a k blížnému. Pohania poznali, že zanedbáva obete nemým bôžikom konané, i udali ho u cisára čo kresťana. Prv, než išiel k súdu, vyprosil si požehnanie od sv. Otca. Tento dodával mu neohrozenosti, poukazoval na nebeskú korunu, posilnil ho telom a krvou Pána, a udelil sv. požehnanie. Keď s veselou tvárou predstúpil pred cisára, volali pohania: «Keď už chlapci znevažujú bohov, čo možno ešte viac očakávať ?» Cisár mal rád krásneho mládenčeka. Domluval mu najsladšími slovy, aby bohom obetoval a bláznivú vieru kresťanskú, ktorá každú rozkoš života zakazuje, aby opustil a veselý život viedol, keď je tak bohatý. Pankrác usmieval sa a vyznal, že hotový je za vieru Kristovu zomreť. I riekol: «Ty chceš, cisáru, aby som ctil tvojich bohov, ktorí boli ľudia ako my. Oni boli zlí ľudia, podvodníci a svodcovia. A ja by som mal ctiť takých ľudí, ktorí dopúšťali sa ohavných skutkov, ktoré by si trestať musel, keby som sa ja ich dopustil ? Mladý som, ale moja myseľ je silná a ničoho sa nebojím. Kristus je môj život, preň zomreť je moja výhra!» Cisár bol týmito slovami zahanbený a pomätený. Zase napomínal útleho mládenca, aby bohom obetoval; i hrozil mu mukami, keď ho neposlúchne. Všetko marné. — Rozhnevaný cisár rozkázal vojakom, aby ho sťali. Pankrác s veselou mysľou vypočul výrok smrti. Keď prišli s nim na miesto popravné, kľakol si tam, ďakoval Bohu povýšeným hlasom za dar viery a ochotne podal svoju mladú hlavu katovi. Bol vtedy len 15 rokov starý. Stalo sa to r. 309 po Kristu Pánu. Nábožná žena, menom Oktavilla, pochovala telo svätého mládenca. V piatom storočí vystaviť dal pápež Symmachus chrám nad jeho hrobom. V Španielsku, Francúzsku a Taliansku mnoho chrámov je k jeho úcte posväteno. Svätý Pankrác vyobrazuje sa v rúchu rímského šľachtica, s mečom v ruke. Poučenie. Sväté Písmo hovorí, že spravodlivý z viery žije. Sv. Pankrác bol útly mládenček, keď mu pohanský cisár dal na vôľu svetársky žiť a vieru zapreť, alebo zomrel On, svojimi rodičami cnostné vychovaný, keď ho naučil strýc jeho Dionysius vieru Kristovu, ktorú spolu prijali, poznať, nado všetko ctiť a milovať, — radšej zomrel, než by bol mal vieru utratiť. On, ačkoľvek ešte len 15 ročný, žil z viery a bez pravej viery nebolo preň života. Také povahy (charaktery) rodí dobrá kresťanská výchova, založená na viere Kristovej! Príklad si berte, rodičovia kresťanskí, na sv. mládencovi Pankrácovi, že máte dietky svoje po kresťansky cnostné, nábožne, živou vierou ozdobené vychovávať. Boh udeľuje vám dietky čo drahocenný poklad, z ktorého prísny počet skladať budete. Duša dieťaťa je tak jemná, riekol bych mäkká, že každé slovo, každý skutok váš trvajúcu stopu po sebe v nej zanecháva. Čo počul a videl sv. Pankrác od svojho strýca a vychovávateľa, činil i on. Nielen krv, ale i mravy a náchyľnosti od rodičov dedičia deti. Koľké milliony zatratencov kričia z pekla o pomstu k nebu oproti svojim rodičom, ktorí skrze svoju zlosť a nekajúcnosť, skrze svoj zlý príklad alebo zaslepenú lásku a slabosť prvý zárod zkazenosti vložili do sŕdc svojich detí. Mnoho je kresťanov, ktorí nestarajú sa ani mak, či deti ich kresťansky budú živé. Jaká zodpovednosť za túto nedbalosť očakáva ich na druhom svete! A rodičia často vídajú u svojich detí už tu na zemi následky zlej výchovy. Mnohí lepší ľudia ponosujú sa, že u mládeže bezúzdnosť a zlosť prevyšujú jej vek. Kto tu príčina? Otec, ktorý stará sa o zárobok, dňom a nocou hrdluje, ale o deti sa neobzre. Matka, ktorá skvelý dom udržuje, hostí zabáva, kratochvíle vyhľadáva, ale výchovu detí sluhom alebo ľuďom bez viery ponecháva. Rodičia! pamätajte, že Boh pri svojom súde prísny počet bude žiadať od vás, a súdiť vás bude nie z toho, čo ste dietkam svojim na majetku zanechali, ale z toho, či ste ich v bázni Božej, v nevinnosti srdca a cnostné vychovávali. — Spravodlivý nie z mamony, ale z viery žije. Modlitba. Slávnosť Tvojho svätého mučeníka Pankráca, ktorou nás dnes, ó Pane, obveseluješ, nech napomáha i naše spasenie a nech nás činí hodnými, aby sme ho nasledovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen. |