|
Na začiatku štvrtého storočia, keď Dioklecián cisár panoval v Ríme, žila v meste tomto bájočne bohatá, mladá krásna pani, menom Aglaja. Jej rozsiahle statky spravovali triasedemdesiati dozorcovia; na ich čele stál Bonifác, ktorý žil s ňou v hriešnom obcovaní. Rozmarná a samopašná žena táto dala triráz na svoje útraty usporiadať verejné hry pre rímský ľud. Viedla pohoršlivý, nemravný život, ačkoľvek v mladosti poznala učenie Kristovo. Jej milenec Bonifác bol mladý človek, oddaný hýreniu, opilstvu, kartárstvu, smilstvu; lež pri všetkých svojich zlosťach mal kus dobrého srdca. Bol milosrdným naproti chudobným a natoľko ľútostivý, že i nočného času vyhľadával núdznych po ulicach Ríma a obľahčoval ich biedu a nešťastie bohatými dary.
Mnohé roky žila Aglaja v hriešnom pomere s Bonifácom. No osvietil Boh jej rozum a zohrial jej srdce milosťou svojou pre tie dobré skutky, ktoré často pri pohoršlivom živote svojom konala. Zaraz zanechala svoj hriešny život a priviedla k tomu i Bonifáca, že i on sa navrátil na cestu cnosti. — K Bohu obrátená rozdala veľkú časť svojho majetku chudobným a začala viesť vo svojom dome život veľmi kajúcny.
Tento obrat jej života spôsobil v Ríme veľký hluk, ale ona si toho ani len nevšimla. Na Východe práve rozkázal ukrutný Dioklecián kresťanov prenasledovať. Aby svoje predošlé neprávosti napravila, zaumienila si prenasledovanie to ku svojmu dušnému spaseniu využitkovať. I zavolala k sebe Bonifáca a riekla: «Brat môj, známo ti, do jakej priepasti hriechu sme sa spolu vrhli. Zabudli sme, že raz pred Boha predstúpime, aby sme počet vydali zo skutkov svojich. Počula som v mladosti od kresťanov, že každý, kto ctí tých, ktorí krv vyliali a život položili pre meno Ježiš, účasť bude mať na. ich oslávení. Počula som, že mnohí kresťania na Východe proti pohanstvu bojujú a radšie telá svoje katom vydávajú, než by sa odriekli svojho Boha. Cestuj ta a shľadávaj pozostatky týchto svätých bojovníkov, aby sme ich pamiatku ctiť mohli a na ich prímluvu zachránení boli.»
Bonifác hneď sa vybral na cestu, aby vôľu Aglajinu vyplnil. Vzal so sebou mnoho peňazí, aby mohol telá svätých mučeníkov od pohanov kupovať a na svojej ceste núdzu biednych almužnami mierniť.
Keď sa odberal od Aglaje, riekol: «Pani, budem sa usilovať, aby som pozostatky svätých dostal a tebe ich priniesol. Keby ti ale doniesli moje telo čo mučeníkovo, či ho prijmeš ?» Aglaja považovala tieto slová za žart, i pokárala ho, žeby nebol ľahkomyseľný, a riekla: «Cestuj v miernosti a v duchu pokánia. Ja som síce hriešnica, a milosti Božej nehodná, predsa však budem Boha prosiť, aby si sa skoro navrátil s ostatkami svätých. Kristus ale, Pán všetkých vecí, ktorý pre nás a pre naše vykúpenie podobu služobníka na seba vzal a krv svoju za celé ľudské pokolenie vylial, nech zošle svojho anjela, aby pred tebou kráčal a kroky tvoje láskavé riadil, aby nepamätal na hriechy naše a aby našu žiadosť vyslyšať ráčil.»
Bonifác bol tými slovami veľmi dojatý a žiaľ nad spáchanými hriechami, ako i hrozná myšlienka, že môže b} ť pre ne zatratený, tak ho dojaly, že zvolal: «Ó, kebych mohol milosť dosiahnuť, žeby som sa stal vyznavačom a mučeníkom a tak odpustenie hriechov dosiahol! Všemohúci, večný Bože! Otče jednorodeného Syna, prispej mi ku pomoci a riaď ma na ceste, ktorou kráčam, aby bolo meno Tvoje zvelebeno na veky!»
Na celej svojej ceste modlil a postil sa Bonifác neprestajne; i jeho dvanásti sluhovia, ktorých so sebou vzal, museli sa zdržovať veselostí. Nejedol žiadneho mäsa, nepil žiadneho opojného nápoja. Tak činiac pokánie, prišiel na Východ, kde cirkev Božia práve prenasledovaná bola. Prenasledovanie započal Dioklecián cisár a pohanskí tyrania Maximian, Galerius a Maximin Daja krvavé v ňom pokračovali. V krajine Cilicii, kde Simplicius čo miestodržiteľ panoval a v meste Tarse prebýval, boli kresťania najnemilosrdnejšie stíhani a mučení. Do tohto mesta prišiel Bonifác. Sluhov svojich zanechal v hostinci a sám išiel do domu miestodržiteľa, ktorý práve krvavý súd vydržiaval. Dvadsať kresťanov videl tu, ktorí boli mučení. Niektorí z nich viseli dolu hlavami, pod ktorými oheň horel. Iných údy videl na koloch roztrhané. Jednému telo prepilovali kati. Niektorí ležali na zemi s preklatým hrdlom alebo srdcom ostrými kolami. Druhým boly údy z klbov vytrhnuté. Iných ukrutne bičovali kati. Všetci mučeníci znášali bolesti svoje neohrozene a pokojne; kdežto sami diváci triasli sa hrôzou. Bonifác predral sa zástupom k sv. mučeníkom, objímal ich a zvolal: «Veľký je Boh kresťanský! Veľký je Boh svätých mučeníkov a vyznavačov! Ach, orodujte za mňa služobníci Kristovi, aby som s vami proti peklu a bludu bojovať mohol. Nepatrná je práca, ale veľký je odpočinok; maľučké je trápenie, ale nevýslovná odplata. Telo, ktoré je teraz mučené, budú anjelia obsluhovať!» I pokľakol k ich nohám a ľúbal ich rany.
«Kto je tento rúhač? Kto je ten neverec?» kričal rozpajedený Simplicius. I chytili kati Bonifáca a priviedli ho k miestodržiteľovi. «Kto si ty?» zahrmel Simplicius na neho. «Ja som kresťan. Kristus je môj Boh. Žiadne mučenie neprinúti ma, abych zaprel meno Ježiš! Ja pohŕdam tebou i tvojou súdnou stolicou: k tomu pomáhaj mi, Bože môj!» «Ako sa voláš?» hrmel Simplicius. «Ja som kresťan», odpovedal; pokojne Bonifác; «a keď chceš vedeť moje meno, volám sa Bonifác.» «Nechceš-li, abych dal telo tvoje mučiť, chod a obetuj bohom»,, rozkazoval hrozbou Simplicius. «Už som ti riekol, že som kresťan. Diablom tvojim smiešnym nebudem obetovať. Čo chceš, to rob so mnou a neodkladaj. Tu máš moje telo!» Tak hovoril Bonifác a neľakal sa tyrana.
Ukrutný Simplicius rozkázal katom,, aby Bonifáca kyjami bili. Keď sa to dialo, vyzýval mučeného, aby obetoval bohom. A keď tento ani slova neodpovedal, dal mu klince pod nechty na rukách a nohách vbíjať. A keď Bonifác na hlas sa modlil dal mu rozpustené olovo do úst liať. Smelý vyznavač vzýval Krista o pomoc a zomierajúcich mučeníkov o prímluvu a s obráteným k nebu zrakom volal: «Ďakujem ti, Ježišu Kriste, Synu Boží, a prosím Ťa o pomoc. Podporuj ma v tomto trápení a nedopusť, aby ma bezbožný sudca prevládal. Známo Ti je, že pre meno Tvoje trpím.» I obrátil sa k mučeníkom a volal: «Vás, sluhovia Kristovi, žiadam, proste za mňa, sluhu svojho.» A mučeníci jedným hlasom volali: «Pán náš Ježiš Kristus ráč zoslať svojho anjela, ktorý by ťa od tohoto bezbožného sudca oslobodil, že by si beh svoj skôr dokonal a meno tvoje zaznačené bolo medzi prvorodencami kráľovstva Jeho.»
Sotva to vyriekli, bolo počuť medzi zástupom vzdychanie a niekoľkí pohania volali: «Veľký je Boh kresťanov! Veľký je Boh mučeníkov! Kriste, Synu Boží, opatruj nás, lebo všetci veríme v Teba! Nech zhynú pohanské modly.» I rozbúril sa zástup ľudu, prekotil oltár a začal Simplicia kameňovať. Tento ušiel, strachom celý sa trasúc.
Na druhý deň, obklopený vojskom a katami, zasadol k súdu. Dal doviesť zo žalára Bonifáca, a napomínal ho, aby obetoval bohom. Marná bola hrozba tyranova. V zlosti rozkázal Simplicius katom, aby Bonifáca do pripraveného kotla, v ktorom sa smola varila, hodili. Sv. mučeník prežehnal kotol a ten sa roztrhol a vriaca smola popálila okolo stojacich katov.
Simplicius, keď to videl, naľakal sa: ale hneď odsúdil ho, aby bol sťatý, rieknuc: «Pretože som sa presvedčil, že je buričom oproti zákonom cisárovým, odsudzujem ho na smrť.» Bonifác, ktorý túžil po smrti mučeníckej, hodil sa na kolená, prosil Boha, aby mu odpustil hriechy a obrátil jeho trýzniteľov; i riekol, obráťac oči svoje k Východu: «Všemohúci večný Bože, sošli mi anjela a prijmi dušu moju v pokoji; chráň ma pred nástrahou pekla, popraj mi vojsť do zástupu svätých mučeníkov. Osloboď, ó Pane, ľud svoj od prenasledovania bezbožníkov, pretože Tebe a Tvojmu jednorodenému Synovi a oživujúcemu Duchu všetka česť a sláva a moc prináleží. Amen.» Keď modlitbu túto dokončil, bol sťatý.
Toto stalo sa roku 307.
Kým sa toto dialo, hľadali sluhovia pána svojho Bonifáca po meste. I spýtali sa jedného mimo idúceho kresťana, či nevidel niekde mešťana rímského. Tento riekol im, že práve sťali jedného vznešeného cudzinca. A keď ho opisoval, ako vyzeral, ako bol oblečený: poznali, že je to ich pán. Išli na miesto popravy, kde im ten kresťan mŕtvolu ukázal. Hrôza ich pojala, keď uzreli zavraždeného. S plačom vrhli sa na kolená, volajúc: «Sluha Kristov, odpusť nám, jestli sme zle o tebe smýšľali!» — Potom odkúpili drahými peniazmi mŕtvolu svojho pána, dali ju namazať vonnými masťami, zavinuli do plátna a ponáhľali sa do Ríma.
Keď Aglaja zvedela, že jej nesú pozostatky mučeníka Bonifáca, ďakovala Bohu za milosť, ktorú jej sluhovi preukázal; svolala niekoľko kňazov, išla s nimi ostatkom mučeníkovým oproti, i pochovala ich slávnostne na Latinskej ceste, 50 štádií pred Rímom. Keď na hrobe sv. mučeníka zázraky sa dialy, Aglaja dala vystavať nad ním kaplnku. Veľký svoj majetok z čiastky obetovala na vystavanie chrámov, z čiastky ale rozdala chudobným. Potom utiahla sa do samoty, činila najprísnejšie pokánie, i zomrela r. 322 v chýre blahoslavenej kajúcnice.
Roku 1603 našli v rímskom chráme, ktorý predtým menoval sa Bonifácov, teraz ale Alexejov, pozostatky sv. Bonifáca a sv. Alexeja. Obidvoje nachádzajú sa i dnes vo dvoch mramorových hroboch pod hlavným oltárom sv. Alexeja v Ríme.
Sv. Bonifác vyobrazuje sa v rúchu rímského mešťana, kľačiac, keď ho kat ztína.
Poučenie.
Svätý Bonifác bol driev, ako nastúpiť mal úzku cestu utrpenia do nebies, veľkým hriešnikom. Medzitým, čo páchal neprávosti, nezabúdal na chudobných a hostil hladných cudzincov. Preto sa nad ním Boh smiloval. Na ňom vyplnily sa slová Kristove: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dojdú.» V chorom, hriešnom srdci jeho tlela malá iskrička lásky k Bohu a blížnym. Pán Boh roznietil túto iskričku, srdce ozdravelo a zahorelo plameňom lásky k Bohu a blížnym. Sv. Bonifác, milosťou Božou osvietený a naplnený, išiel, aby, keď nebude môcť pomáhať sv. mučeníkom, aspoň ich sväté pozostatky zachránil pred pohanením a zabudnutím: a hľa, z lásky k Bohu a pohanom, aby ich obrátil, sám stal sa mučeníkom. Takej milosti došiel u Boha! A Boh činí tak s každým hriešnikom, v ktorého srdci láska nie je celkom umorená. Ako sv. Bonifác, tak nech činí každý hriešnik. On kráčal úzkou cestou utrpenia, keď sa ho milosť Božia dotkla, a kropil ju svojou krvou, keď ho pohanský sudca od tejto úzkej cesty odviesť chcel. I my máme tou cestou kráčať a kropiť ju aspoň slzami kajúcnosti. Cesta táto je veľmi úzka, i brána nebeská je úzka: len málo je tých, ktorí cez ňu prejdú. Kresťane, ži tak, ako žijú oni; nenasleduj veľký zástup, keď nechceš zahynúť. Alebo či asnád milšia ti je široká cesta, ktorou kráčajú mnohí? Maj sa na pozore: za touto kratučkou radosťou nasleduje večný zármutok. Vyvoľ si teda najistejší a nie najpohodlnejší spôsob života, ako činil svätý Bonifác!
Modlitba.
Popraj nám, ó Pane, na prímluvu svätého mučeníka Bonifáca, ktorého nebeské narodenie dnes slávime, milosti, aby sme sa od hriechov odvrátili a v obrátení až do smrti zotrvali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
|