Katolícka cirkev od svojho ku spaseniu sveta založenia odchováva mužov, ktorí preniknutí milosťou Božou, stávajú sa životom a smrťou svojou horlivými bojovníkami kráľovstva Božieho na zemi. Zbožný život a skutky týchto svätých mužov povznášajú ducha ľahostajných kresťanov, vedú ich k prameňu spasenia, posilňujú nás vo viere a v boji proti nepriateľom spasenia duší našich. Takýmto bohatierom ducha a bojovníkom slávy Božej bol sv. Ján Nepomucký, ktorému dnes cirkev svätá zvláštnu úctu preukazuje.
Sv. Ján Nepomucký narodil sa r. 1331 v mestečku Nepomuku, v kraji Plzeňskom, v zemi Českej, kde jeho otec, Ján Hasil, čo mešťan so svojou manželkou nábožný život viedol. Sotva sa narodil, onezdravel na smrť. Aby nábožní rodičia svojho jedináčka neutratili, niesli ho do blízkeho cistercitského chrámu a tam prosili skrúšene bl. Pannu Máriu o Jej prímluvu, aby dobrotivý Boh synka ich pri živote ponechal. Ich prosba bola vyplnená. — Sotva vedel niekoľké slová vysloviť, učil sa Boha chváliť. Keď začal školu navštevovať a znal trochu čítať, každý deň ráno bežal do kostola, aby kňazovi pri sv. omši posluhoval. A keď pred oltárom kľačal, tak vrúcna a horlivá bývala jeho modlitba, že ľudia mysleli, že vidia anjela v tele ľudskom.
Z domu odišiel do latinských škôl v meste Žatci, a tam vtipom a usilovnosťou prevyšoval všetkých svojich spolužiakov. Karol IV., rímský cisár a kráľ český, práve vtedy založil vysoké školy v Prahe dľa vzoru škôl v Padove, a vynakladal veľké peniaze, aby získal pre ne najučenejších mužov v Európe. Vysoké tieto školy stály sa tak slávnymi, že mladíci zo všetkých západno-polnočnej Európy krajín hrnuli sa do Prahy, aby sa vo vedách zdokonalili. I Ján, keď gymnasialne triedy v Žatci s výtečným prospechom dokončil, pospiechal na tieto školy a počúval ľubomudrcké a bohoslovecké vedy, aby sa ku kňazskému stavu pripravil. Pri svojom horlivom učení nikdy nezabudol na Boha; keď mu čas dovoľoval, modlil sa skrúšene, prijímal často sv. sviatosti, cvičil sa v zapieraní seba a v láske k Bohu a blížnym. I dosiahol, čo už dávno žiadala duša jeho a k čomu sa modlením, pôsty a dobrými skutkami dlho pripravoval. Keď bol za kňaza posvätený, vymenoval ho r. 1372 pražský arcibiskup Ján Jenstein za kazateľa pri chráme Panny Márie pred Týnom. Lepšieho kazateľa nad Jána Praha nemala. Kázne jeho, ako meč na obe strany ostrý, prenikaly srdcia poslucháčov. Neohrozene karhal neriady, zlé zvyky a neprávosti svojho času; a vzdor tomu hrnuly sa zástupy ľudu z Prahy a okolia do chrámu Týnskeho, aby od milovaného kazateľa vo viere poučené a potvrdené boly. Nezadlho dal mu arcibiskup hodnosť farára pri sv. Havlovi, a neskoršie vymenoval ho za kanonika na Vyšehrade. I ako kanonik kázaval horlivé, karhal neprávosti, najmä šľachty a kráľovských dvoranov, zaujímal sa nevinne prenasledovaných a utlačovaných. Sám mladý kralevič Václav, neskôr nehodný syn veľkého otca Karola IV., sprvu rád počúval jeho kázne; i vymenoval ho za kráľovského notára a almužníka. Naposledy vzal ho arcibiskup ku svojmu boku, vymenoval ho za generálneho vikára, aby mu pri správe arcibiskupstva vypomáhal. Ján po týchto hodnosťach netúžil, ale bol rád, že odteraz mohol byť otcom chudobných, ktorých všade vyhľadával a každému štedre pomáhal.
Kráľovná Sofia, dcéra kniežaťa Alberta bavorského, ktorú Václav po smrti prvej svojej manželky Johanny na trón k sebe posadil, bola veľmi nábožná. Václav miloval ju veľmi. Keď v 16. roku veku svojho zaujal trón, budil v národe veľké nádeje, že bude dôstojne nasledovať šľapaje veľkého otca svojho. Vládobažní dvoranovia skoro nakazili nezkúseného mladého vladára a hoveli jeho slabosťam. Čím bol starším, tým stával sa výstupnejším a ukrutnejším. Sofia musela mnoho trpeť, lebo Václav i pri svojom nemravnom živote bol veľmi žiarlivý. Myslel si, že ako on nemravne žije, takou že je i jeho cnostná manželka. Opíjal sa každý deň; i dopúšťal sa mnohých surovostí oproti svojej vernej manželke, ako i neslýchaných ukrutností oproti svojim poddaným. Kráľovná v tomto trápení hľadala pomoc u Boha; modlila sa vrúcne, aby dobrotivý Boh smiloval sa nad jej kráľovským manželom a osvietil ho milosťou Ducha svätého. Chodievala často ku sv. spovedi. Znajúc múdrosť, horlivosť, zbožnosť Jánovu, vyvolila si ho za svojho duchovného radcu a spovedelníka. Ján viedol svedomite nábožnú kráľovnú na ceste dokonalosti, i naučil ju smutný stav svoj trpezlive znášať. Václav stával sa tým nedôverčivejšíin a surovejším oproti nej, čím viacej sa usilovala svoju oproti nemu vernosť dokázať. Jeho žiarlivosť, čím viac odovzdával sa nemravnému životu, stávala sa so dňa na deň väčšou. Vymýšľal všelijaké prostriedky, aby neveru kráľovnej dokázať a svetu odhaliť mohol. I napadlo mu, že spovedelník jej musí znať všetky jej tajomstva. Dal si Jána zavolať a žiadal od neho, aby mu povedal, čo sa kráľovná tak často spovedáva. Nábožný kanonik riekol úctivé a ponížene, že mu to sv. cirkev zakazuje. K vylákaniu spovedelnej tajnosti a mlčanlivosti sľuboval kráľ Jánovi, že ho za arcibiskupa vymenuje, keď tajomstvo manželkinej spovedi vyzradí. Spovedelník mlčal. Kráľ sa rozhneval, bol totižto privyknutý na slepú poslušnosť každého poddaného; no, nateraz udusil svoj hnev a Jána prepustil v pokoji.
Nezadlho za tým odsúdil ukrutný Václav svojho kuchára k smrti, že mu pečienku dľa chuti neupiekol. Kanonik Ján išiel ku kráľovi, padol pred ním na kolená, prosil ho o milosť pre nešťastníka a poukázal i na trestajúcu ruku Božiu. Ján týmto ešte viacej pobúril hnev kráľov proti sebe. Rozhnevaný kráľ dal ho hodiť do žalára a riekol mu, že ho neprepustí na slobodu, kým jeho žiadosť nevyplní a spoveď kráľovnej nevyzradí. O niekoľko dní prišiel opilý Václav v noci do väzenia Jánovho; dal ho na škripec natiahnuť a pod obnažené telo jeho horiace smolovice podkladať. Pri týchto ukrutných mukách svätý kňaz mlčal, a len kedy-tedy vzdychol si: Ježiš, Maria». Katovia temer mŕtveho sňali Jána so škripca a zaniesli ho do jeho obydlia, kde pomaly prišiel ku zdraviu.
V tretiu nedeľu po Veľkej noci r. 1393 kázal Ján posledný raz a lúčil sa so svojimi poslucháčmi, lebo vedel, že ukrutný kráľ ešte sa na ňom celkom nevypomstil. Aby si od Boha milosť o šťastné dokonanie svojho života vyprosil, putoval do Boleslavy k milostivému obrazu preblahoslavenej Panny Márie, ktorý obraz svätí apoštolovia Cyrill a Metod boli tam postavili. Keď sa odporučil ochrane Panny Márie, a dušu svoju k nastávajúcemu boju posilnil, vrátil sa do Prahy. Večerom stál kráľ Václav pri obloku vo svojom paláci a videl Jána z púti sa navracať. Sotva ho zazrel, rozvzteklil sa. Dal ho chytiť, a keď ho vojaci pred neho doviedli, kričal na neho: «Biedniku, na skutku vyzraď mi spoveď kráľovnej, lebo ináč ešte dnes budeš vo Vltave s rybami vodu hltať!» Ján, ktorý sa už dosť nahovoril, aby ukrutníka napravil, volil radšej smrť, než sväté tajomstvo spovedné vyzradiť. I mlčal. Zlostný kráľ bol by ho hneď katom odovzdal, ale sa bál Pražanov. Preto zahrmel stráži: «Odveďte tohoto človeka z mojich očú do žalára.» Ján chystal sa na smrť a prosil Boha, aby odpustil jeho nepriateľovi. V noci prišiel sám Václav s katmi do väzenia; rozkázal svätého muža mučiť, a keď videl, že tajomstvo sv. spovedi nevyzradí, dal mu ruky i nohy poviazať a ho o 3. hodine v noci s mostu do Vltavy hodiť. To stalo sa dňa 16. mája r. 1393.
A Boh i hneď oslávil svätého mučeníka. Utrýznené telo jeho plávalo po Vltave a hviezdičky skvelý sa okolo jeho hlavy. Voda vyniesla ho na breh. — Včas ráno počuli Pražania, aký neslýchaný zločin spáchal Václav. Všetko obyvateľstvo s kanonikmi hrnulo sa na breh Vltavy, kde sa umučené telo sv. Jána Nepomuckého nachádzalo; v slávnostnom prôvode zaniesli ho do kostola sv. Kríža, kým mu v arcibiskupskom chráme sv. Víta hrob prichystali, kam ho pri veľkom nariekaní Pražanov pochovali. Václav ušiel z Prahy na svoj neďaleko Prahy ležiaci pevný hrad Žebrák a tam, trápený svojím hriešnym svedomím, meškal za dlhší čas. Keď videl, že, sa mešťanstvo už utíšilo, vrátil sa do mesta a pokračoval vo svojom opilstve a v každej bohaprázdnosti. Celý svet nenávidel ho, i menovaný bol vôbec ukrutným a lenivým Václavom. Roku 1400 pozbavili ho ríšski veľmožia hodnosti cisárskej a šľachta česká hodnosti kráľovskej; na to brat jeho Žigmund, kráľ uhorský, dal ho chytiť a uväzniť na pevnom hrade. Nezadlho zomrel na porážku, bez toho, že by sa bol smieril s Bohom.
Na hrobe svätého mučeníka dialy sa mnohé zázraky. Keď roku 1623. pápež Urban VIII. Vojtecha Harracha za kardinála vymenoval, bol tento prvý, ktorý žiadal, aby Ján za svätého vyhlásený bo1. Dňa 14. apríla r. 1719 otvorili pri prítomnosti arcibiskupa pražského a celého kňažstva hrob mučeníkov. Našli mäsa pozbavené kosti; ale jeho jazyk po 300 rokoch bol tak svieži, ako keby svätý len teraz bol zomrel. Roku 1729, dňa 19. marca vyhlásil ho pápež Benedikt XIII. slávnostným spôsobom za svätého. Česká krajina ctí ho čo patróna svojho. Každého roku putujú tisíce ctiteľov sv. Jána Nepomuckého do Prahy k jeho skvelému hrobu, nad ktorým vo staroslávnom veľkolepom chráme sv. Víta na Hradčanoch vystavený je skvostný oltár a na ňom strieborná truhla, ktorú dvaja anjelia krýdlama zatieňujú. Rakev a anjelia váža skoro tri metrické centy striebra. Neporušený jazyk sv. Jána Nepomuckého ukazuje sa nábožným pútnikom v skvostnom monštratoriume dňa 16. mája každého roku. Miesto na Vltavskom moste, ktorý ešte i dnes stojí a z ktorého kat shodil sv. Jána Nepomuckého do Vltavy, poznačené je zlatým krížikom, ktorý každý nábožný kresťan poľúbi, čo po moste prechádza. Takú úctu má sv. Ján Nepomucký v Čechách! Ale i celý kresťanský svet ctí a velebí pamiatku jeho.
Vyobrazuje sa v rúchu kanonickom, ako drží v ruke kríž a okolo hlavy má žiaru z piati hviezd.
Poučenie.
Na prvotnom hrobe svätého mučeníka stála táto chváloreč čo nápis: «Pod týmto pomníkom odpočíva telo vysokodôstojného a osláveného divotvorca Jána z Nepomuku, doktora, kanonika tohoto chrámu a spovedelníka kráľovnej, ktorý, pretože tajomstvo sv. spovedi neporušené zachoval, ukrutne mučený a konečne s mostu v Prahe do Vltavy vhodený bol, na rozkaz Václava IV, kráľa českého, syna Karola IV., r. 1393.» Jak krásne potvrdzuje svätý mučeník skrze svoju smrť učenie sv. cirkvi o neporušiteľnosti tajomstva sv. spovedi a dokazuje, čo sv. Augustín riekol: «Čo zo sv. spovedi znám, to menej znám, ako keď by som to neznal.» A skutočne Boh chráni divotvorným spôsobom vyplneniepredpisu cirkevného; lebo neslýchano je, žeby hriechy, ktoré boly pri spovedi vyznané, niekedy boly bývalý vyjavené. Boh milostivý má starosť o to, aby kajúcnici neobávali sa hriechy svoje vyznať. A preto nie je platná žiadna výmluva, keď sa niekto bojí alebo hanbí, vyznať sa kňazovi zo všetkých svojich hriechov. Je to opravdivý zázrak, že medzi milionmi kňazov, ktorí od počiatku sv. cirkvi až do dnes spovedajú, ani o jednom nie je známo, žeby bol vyzradil, čo sa mu kto bol spovedal. Toho sa ani zlí a zkazení kňazi, ba ani tí, ktorí od viery odpadli, nikdy nedopustili. Ale ani ty, kresťane, nemáš to rozchyrovať, čo ti spovedelník vo spovedelnici hovoril, ako sa ťa vypytoval, ako ťa karhal, jakú pokutu ti naložil. — Po tristo rokoch našli jazyk sv. Jána Nepomuckého neporušený v jeho hrobe, lebo sa jazykom nikdy neprehrešil. Keby Boh na mnohých ľudských jazykoch po ich smrti chcel tiež zázraky činiť, dľa toho, ako jazykom svojím za života vládli, nuž by hrobár v nejednej kostre miesto jazyka našiel ostrý nôž, žeravý uhol alebo jedovatého hada. Preto, kresťane, bedli nad jazykom svojím tak, ako sv. Ján Nepomucký; nech je on nástrojom hlásania slávy Božej a lásky k blížnemu.
Modlitba.
Všemohúci Bože, ktorý si skrze nepredali, a tak niekedy v nebesiach pripočítaní možiteľnú sviatostnú mlčanlivosť sv. Jána byť zaslúžili k tým blahoslaveným, ktorí sa svoju cirkev katolícku novou mučeníckou jazykom neprehrešili, skrze Krista Pána na korunou ozdobiť ráčil: popraj nám, prosíme, Všemohúci Bože, ktorý si skrze nepredali, a tak niekedy v nebesiach pripočítaní možiteľnú sviatostnú mlčanlivosť sv. Jána byť zaslúžili k tým blahoslaveným, ktorí sa svoju cirkev katolícku novou mučeníckou jazykom neprehrešili, skrze Krista Pána nakorunou ozdobiť ráčil: popraj nám, prosíme, tej milosti, aby sme dľa príkladu jeho a na jeho orodovanie i my na ústa svoje pozor našeho. Amen.
|