Sv. Bernardín zo Sieny

(20. 5.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Roku 1380, dňa 8. septembra narodil sa v meste Masse vznešenej a staroslávnej rodine Albizesci, ktorá zo Sieny pochádzala, syn, menom Bernardín. Toto meno znalo pred štyristo rokmi celé Taliansko. Kňaz františkánsky Bernardín do ktoréhokoľvek mesta prišiel, robil tam divy svojimi kázňami. V Miláne smieril rozvadených mešťanov. V republike Jánovskej utíšil občanskú vojnu. V Savojsku priviedol ľudí k cnostnému a nábožnému životu. V meste Bergamo zahniezdené boly všelijaké povery; on ich vykorenil. V hornatých krajinách na hraniciach Švajčiarskych rozdelený bol ľud na dva nepriateľské tábory, Gvelfov a Ghibellinov, ktoré rozhorčene proti sebe bojovaly: on ich smeril. V meste Brescii rozšírená bola nemravnosť; po jeho kázňach prestala. V meste Verone roznietily reči jeho takú lásku k menu Ježiš, že obyvatelia meno to zlatými písmenami na domy svoje písali. V meste Ferrare prestala neslýchaná nádhera v šatách ženských.

Benátčanov naučil svedomite kupčiť. V meste Perugii zamedzil krvavé súboje, ktoré tam boly v obyčaji. V Siene tak vedel oduševniť obyvateľov, že složili toľko peňazí, že si za ne nádherný chrám vystavali. A ako stal sa tento Františkán takým blahonosným kazateľom? Čo bolo príčinou, že práve jeho kázne tak divotvorne účinkovaly? On bol svätým! Keď mal sv. Bernardín tri roky, umrela mu matka, v šiestom roku stratil i otca. Bohabojná tetka Diana ujala sa ho a vychovávala ho s opravdivou materinskou láskou. I vštepovala mu do srdca útlu lásku k Bohu a úprimnú úctu ku preblahoslavenej Panne Márii, ako i milosrdenstvo oproti chudobným. Raz nedala tetka žobrákovi almužnu.

Útly chlapček zvolal: «Pre Boha, dajme tomu chudobnému niečo, lebo nebudem môcť ani na poludnie, ani večer jesť. Radšej nebudem obedovať, ako by mal tento človek hladný odísť.» Každé ráno bežal do kostola, aby kňazovi pri oltári posluhoval. Každú sobotu postil sa ku cti bl. Panny Márie. Po službách Božích shromaždoval okolo seba dietky a opakoval im počutú kázeň skoro od slova do slova.

Takto nábožne a cnostné výchovaný išiel v jedenástom roku so svojou tetkou do Sieny, aby tam na školách vo vedách sa zdokonálil. Učitelia obdivovali jeho duševné vlohy a jeho smysel pre každú cnosť. Bol tichý, ústupný, od spolužiakov ctený a milovaný; ale keď počul ľahkomyseľné slovo, rozhorlil sa tak, že sa ho všetci báli. Keď pri ihrách žartovali alebo ľahkomyseľne hovorili a on sa blížil, hneď šoptali medzi sebou: «Ticho! Bernardín ide.»

V sedemnástom roku dokončil Bernardín v Siene i bohoslovecké školy. So svojou nábožnou tetkou hovorieval doma len o náboženských veciach. Raz pretrhol rozhovor a chcel odísť. Tetka, nad tým zarmútená, chcela ho zadržať. On riekol: «Nechajte ma, musím ku svojej priateľke.» Tetka považovala to za žart a nebránila mu odísť. Keď sa to na druhý deň opakovalo, pýtala sa zvedave, kto by tá priateľka bola? «Oj, je to najkrajšia panna,» odpovedal Bernardín; «býva v mestskej bráne a ja musím ju každodenne navštíviť.» Bernardín bol pobožný, ale i veľmi krásny mládenec! preto vzbudilo sa v nej podozrenie. Išla tajne za ním, skrývala sa za stromy, až prišli k mestskej bráne. Nad bránou bola socha bl. Panny Márie. Pred ňou pokľakol si Bernardín, modlil sa dlho a zase vrátil sa do mesta. Keď prišiel domov, objala ho tetka, plačúc od radosti, a priala mu šťastie, že si takú nevestu vyvolil.

Roku 1400 vypukol v Taliansku mor. A Bernardín objavil teraz svoju veľkú lásku k blížnym. Pri ošetrovaní nemocných mnoho lekárov pomrelo; každý staral sa len o seba. Bernardín spojil sa s dvanásti mladíkami. Z domu do domu, z nemocnice do nemocnice pospiechali, aby nemocných opatrovali, tešili a mŕtvych pochovávali. A Boh chránil ich pri tomto diele milosrdenstva: žiaden z nich nezomrel morovou ranou. Keď po štyroch mesiacoch mor prestal, rozjímal svätý mládenec dlho, aký stav má si vyvolil I rozhodnul sa, že vstúpi do prísneho rádu sv. Františka. Predal svoj majetok a roku 1402 rúcho kláštorské.

Po odbavení zkúšebného času bol roku 1404 za kňaza posvätený, složil v kláštore Kolombiére, neďaleko Sieny, slávny sľub a venoval sa hlásaniu slova Božieho. Z počiatku bol hlas jeho chripľavý, drsný, a kázne jeho nemalý veľkého účinku. Na skrušenú modlitbu očistil sa hlas jeho. Za prvé roky obliekol kázaval len po dedinách a mestečkách talianských. Keď roku 1418. rozbroje a vojny povstaly medzi obyvateľmi, ktorí, čo Gvelfi a Ghibellini proti sebe zúrili, poslaný bol do Milána. Tu vzbudil všeobecnú pozornosť svojimi pôstnymi kázňami. Boly to reči dôstojné, sväté, ktoré plynuly z jeho výmluvných úst, i zatriasaly svedomím poslucháčov neodolateľnou silou. Z Milána šiel do Bergama, Brescie, Verony, Benátok, Vicencie, Florencie, Sieny, Perugie a iných severno a strednotalianských miest.Poslucháči hrnuli sa na kázne jeho tak, že častokrát musel pod holým nebom kázavať, lebo sa do chrámov nevmestili. On kázaval, dľa príkladu sv. Pavla apoštola, Krista ukrižovaného takou silou, že i najzatvrdilejší hriešnici do seba vstúpili a pokánie činili. Raz pýtali sa ľudia jedného slávneho kazateľa, prečo jeho kázne také ovocie nedonášajú, ako Bernardínove?

Ten odpovedal:«Bernardín je žeravý uhel, ktorý rozžíha a zapaľuje. Čo len zohrieva, to v iných nemôže taký oheň rozžatá Niektorí zlostníci očiernili Bernardína u pápeža Martina V. Vytrhli niektoré výpovede z jeho kázni a použili ich ku svojmu zlostnému cieľu tak výdatne, že mu pápež kázanie zakázal. Bernardín bol poslušným, nereptal. Ale skoro presvedčil sa pápež o jeho nevinnosti a chcel ho vyznačil Ponúkal mu hodnosť biskupskú v Siene, Ferrare a Urbíne. Bernardín prosil, aby ponechaný bol vo svojom ráde. A zase chodil po Taliansku a neohrozene kázaval. Knieža Milánsky chcel vo svojej zlosti dokázaí, že svätý kazateľ vzdor svojim kázňam nie je takým neprístupným svetu a jeho márnosťam. I poslal mu 500 dukátov k zaokrytiu jeho potrieb. Bernardín odkázal mu, že jeho peniaze nepotrebuje. Zahanbený knieža poslal mu ich zpät, aby ich rozdal, komu myslí. «Keď je tak», riekol pokladníkovi, «podte so mnou do ža!árov.» A svätý oslobodil mnohých, ktorí pre svoje dlžoby väznení boli. Od tých čias knieža vysoko si vážil Bernardína.

Roku 1438 vyvolený bol za generálneho vikára svojho rádu. Ako taký precestoval Taliansko, a v každom kláštore zavádzal prísny poriadok. O päť rokov zložil i tento úrad a chcel cestovať do Neapola, aby tam kázal. Na tejto ceste onemocnel v horách Abruzzoch; i zomrel dňa 20. mája 1444 v Akvile. Hneď po jeho smrti začal sa pápež Eugen IV. zaoberať so záležitosťou vyhlásenia ho za svätého, a Mikuláš V. r. 1449 oznámil to svetu, keď žiak Bernardínov, Ján Kapistrán na to veľmi doliehal. Telo jeho položené bolo do sklenenej a striebornej rakve, ktorú Ludvik XI., kráľ francúzsky, daroval a pochované je u Františkánov v Akvile.

Vyobrazuje sa v rúchu františkánskom a má na prsách hviezdu so znakom J H S, tj. Ježiš Bohočlovek Spasiteľ.

Poučenie.

Keď sa sv. Bernardína pýtali, akým spôsobom možno najlepšie kázať, odpovedal: «Hlavný cieľ každej kresťanskej reči je, kráľovstvo Božie rozširovať a cnosť napomáhal Staraj sa, aby si dušu svoju posvätil, zachovaj kresťanskú lásku, aby si to prv sám plnil, k čomu druhých napomínať chceš. Vtedy bude Duch svätý tvojím učiteľom a popraje ti tú múdrosť a silu, ktorej nikto odolať nemôže.» Toto činil sv. Bernardín, preto donášaly jeho kázne požehnaného ovocia. V mladosti svojej začerveňal sa hneď, jaknáhle počul dvojsmyselné slovo. Už jeho prítomnosť vynútila zapírenie na tvárach hriešnikov. Kresťane, či aj ty môžeš sa tým pochváliť ? Bernardín navštevoval každý deň sochu Panny Márie. Či nasleduješ, kresťane, svätého v úcte ku preblahoslavenej Panne? Veľkú úctu mal sv. Bernardín k najsvätejšiemu menu Ježiš. On nosieval meno to na zlatej tabličke napísané pri sebe a ukazoval ho hriešnikom. Kresťane, vyslovuj i ty najsvätejšie meno Ježiš s najväčšou úctou: a nájdeš obľahčenie v biedach svojich a trápeniach každodenných!

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. Bernardína tak slávnym zvestovateľom slova Svojho učiniť ráčil, popraj nám tej milosti, aby sme i my nielen sväté žili, ale i druhých svojím cnostným životom a spasiteľným poučovaním Tebe a večnému životu získať mohli, skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.