Mesto Florencia, v zemi Talianskej, j odchovalo mnoho výtečných mužov. I sv. Filip Néri narodil sa tu dňa 22. júla roku 1515. Otec jeho František Néri bol úradníkom, matka Lukrecia Saldi pochádzala z bohatej rodiny Toskánskej. Po včasnej smrti šľachetnej matky vychovávala Filipa jeho nábožná, útlocitá macocha s takým prospechom, že ho pre jeho nábožnosť a poriadnosť všeobecne čo útleho chlapca dobrým Filipom menovali. Stránil sa všetkých zábav detských a najradšej chodieval do školy a do kostola, kde kázne a vykladanie sv. evanjelia veľmi rád počúval.
Keď si potrebné vedomosti v miestnej škole nadobudol a dom otcovský zhorel tak, že otec jeho o celý svoj majetok prišiel, poslal tento sedemnásť ročného mládenca ku bohatému ujcovi do Neapolska, do malého mestečka San Germano, na úpätí vrchu Monte Kassino ležiaceho, aby sa tam kupectvu vyučil. Dva roky vytrval Filip u bohatého ujca, ktorý ho chcel dedičom spraviť veľkého svojho imania. Filipovi neľúbil sa kupecký stav, on sa obáva1 v ňom o svoje dusné spasenie. Roku 1533 odišiel do Ríma a učil sa ľubomudrcké a bohoslovecké vedy a býval čo vychovávateľ v dome bohatého florentinského zemäna. Vo veľkom meste tomto žil Filip jakoby na púšti. Jedával raz cez deň a to len suchý chlieb, ku ktorému si vody zapil. On hovorieval: «I vo veciach, ktoré zdajú sa byť malichernými, treba sa človekovi zapierať; tým učí sa vo veľkých bojoch víťaziť.» Miesto zábav vyhľadával chrámy a nemocnice; často modlieval sa celé noci pred obrazom Ukrižovaného. S výtečným prospechom dokončil bohoslovecké učenie; i odovzdal sa skúmaniu sv. Písma, usilovne čítaval spisy sv. otcov, a stal sa tak učeným, že ho mnohí o radu prosievali.
Razom predal svoje knihy a svoj majetok; rozdal všetko chudobným; prestal sa učiť, a venoval celú svoju činnosť skutkom milosrdenstva. Navštevoval nemocnice, vyhľadával chudobných a nešťastných, aby im pomáhal, hriešnikov, aby ich na cestu spasenia napravil. Celé hodiny kľačiaval pred ukrižovaným Spasiteľom a taký oheň lásky horel v jeho srdci oproti Spasiteľovi, že často zvolal: «Ó Pane, dosť je! Ja som smrteľný človek a nemôžem zniesť toľkú nebeskú rozkoš! Ja zomriem, Bože môj, keď mi ku pomoci neprispeješ!» Často vzdychal: «0 Bože môj, keď si takej lásky hodný, prečo si mi nedal srdce, aby som Ta hodne miloval? Prečo je moje srdce pre túto lásku tak malé a úzke?»
Roku 1550 založil spoločnosť najsv. Trojice pre opatrovanie pútnikov, nemocných a chudobných. Pre každý deň zaviedol v tej spoločnosti isté pobožnosti a kázaval s takou horlivosťou, že sa tisíce veriacich na nich zúčastňovali, a mnohí hriešnici polepšili svoj život. Tak pomály povstal rád Oratorianov, ktorý roku 1576 od pápeža Gregora XIII. potvrdený bol a po celej Európe sa rozšíril.
Roku 1551 dal sa nahovoriť a prijal sviatosť posvätenia kňažstva a spravoval rád Oriatorianov u sv. Hieronyma. Každý úd tohoto rádu žil pre seba a vykonával dľa svojej možnosti skutky pokánia a milosrdenstva. Filip mal prístup do palácov velikášov a boháčov, do príbytkov kardinálov a ku sv. otcovi. A všetko to používal ku svojmu cieľu, aby totiž biedu a núdzu chudobných uľavoval, útechu a pomoc poskytoval, nábožnosť a cnosť rozširoval, úctu k Bohu, Panne Márii a svätým rozmnožoval. Najviac usiloval sa, aby zatvrdlivých a nenapraviteľných hriešnikov na cestu spasenia priviedol. Raz spovedal sa mu taký hriešnik. Sv. Filip naložil mu za pokutu, aby sa «Otče náš» pomodlil, a keď by bol pokúšaný, aby hneď k nemu prišiel a to mu oznámil. Kajúcnik držal sa dľa toho a bol zachránený. Raz našiel Filip mládenca, ktorý bohaprázdny život viedol; priviedol ho k tomu, že uznal svoje poblúdenie. Čo pokutu naložil mu po skrúšenej spovedi, žeby sedemkrát za deň modlitbu «Salve Regina») sa modlieval, zem poľúbil a hovoril: «A snáď zajtra budem museť zomreť.» A mládenec ten viedol potom bohumilý život.
Ačkoľvek veľmi svätý život viedol a blížnym svojim veľmi mnohé dobrodenia preukazoval, predsa sa našli ľudia zlostní, ktorí ho očerňovali. S podivuhodnou trpezlivosťou znášal pokorenie. On hovorieval: «Svetom pohŕdať, nikým nepohŕdať; sebou pohŕdať, a pohŕdaným byť.» Pápež Gregor XIV. chcel sv. Filipa vymenovať za kardinála. On však sv. otcovi úctivé odkázal, že mu sám oznámi, keď príde čas, v ktorom by takú dôstojnosť prijať mohol. Bola to ale len žartovná výhovorka, aby tú dôstojnosť prijať nemusel.
Sv. Filip bol veľmi slabého tela, často radosť z toho, keď mohol niekoho žartom býval nemocným. Keď raz ťažko onemocnel, zkúmať. Prišiel raz k nemu mladý, ale nenahovárali ho duchovné jeho deti, aby, ako zdvorilý kapucín. Filip, ako by sa nad tým sv. Martin, Boha prosil, žeby ho ešte ponechal na zemi medzi ľudom pôsobiť; on odpovedal: «Ja nie som sv. Martin. A keby mi napadla myšlienka, že by som bol snáď potrebným na zemi, držal by som sa od toho času za strateného.» Vzdor svojej slabosti a chorobe bol vždy dobrej a veselej mysle a vôle. On bol presvedčený, že u žiadnej triedy ľudskej nemožno toľko dobrého pôsobiť, ako u mládeže; preto obcoval veľmi rád s mládežou. Ako starec vyšiel niekedy s hromadou mladých ľudí za mesto, kde pod holým nebom sa i hral i a potom obedovali. Filip tešil sa, keď boli veľmi veselí. I sadol si k nim na zem a dával im naučenia, ako bohabojný život viesť majú. Keď zbadal, že niektorý z mládencov je smutný, udrel ho útle po tvári a riekol: «Buď veselý!> Keď pri jeho dverách a pod oblokami ihraly sa deti s veľkým krikom a niekto ich za to karhal, že sv. muža znepokojujú, Filip, počujúc to, hovoril: «Deti, nebojte sa, ihrajte sa len a buďte veselé. Nežiadam nič od vás, len aby ste sa žiadneho hriechu nedopustily!» A karhajúcemu deti pre ich krik odpovedal: «Oj, keď sa len hriechu nedopustia, môžu mi treba na chrbte drevo štiepať.» Filip mal hneval, riekol: «Ty neporiadnik, hľaď, aby si sa mi z očú stratil;» i vyzul papuču a hrozil mu, že ho ňou uderí. Kapucín stál a usmieval sa. «Odlož plášť», okríkol ho Filip, «nezasluhuješ, aby si v ňom išiel po meste.» «Čo by som neodložil», usmial sa kapucín, «veď som dostal u teba, otče, dobrý obed, nebude mi zima.» Filip, ako by bol nahnevaný, vyhnal ho z izby. Kapucín nerobil si z toho nič a chcel odísť. Filip ho objal a povedal: «Tak je dobre, milý synu! Podrž vždy tohto veselého ducha, on je najlepšou cestou ku cnosti.» Kardinál Baronius bol niekedy žiakom Filipovým. Aby ho cvičil v pokore, poslal ho raz ku hostinskému, ktorý bol veľkým hrubianom. Dal mu veľkú konvu, do ktorej vmestilo sa viac litrov a rozkázal mu, aby mu v nej doniesol pol litra vína Sv. Filip Neri. Naložil mu, aby povedal hostinskému, žeby mu najprv nádobu vymyl a vzal ho do pivnice, aby sa tam presvedčil či dobre meria. Dal mu zlatý peniaz, z ktorého mal niekoľko krajciarov za víno zaplatiť a ostatné peniaze doniesť. Baronius urobil tak. V hostinci mysleli, že ich má za bláznov, nadali mu a chceli ho zbiť. — Žiakov svojich privykal, aby si zo seba nič nerobili. To činil i sám. Niekedy obliekol sa počudovsky, alebo keď ho niekto navštívil, dal si veselé kúsky predčítavať a vesele sa pri tom smial. Jeden veľmi nábožný muž zo Sieny prišiel raz k nemu a bol na hospode u bratov Oratorianov. I videl, že Filip vesele sa shovára s bratmi a s nimi sa smeje. Cudzinec začal o sv. živote Filipovom pochybovať. Druhého dňa spovedal sa u neho, ale to zamlčal. Filip, majúc o tom vnuknutie od Boha, riekol mu: «Daj pozor, aby si jeden hriech nezamlčal. Prečo sa nespovedáš, že si sa včera večer pohoršil na mne?» Cudzinec sa naľakal, vyznal všetko, a mal od toho času najväčšiu úctu k svätému. Žartovným spôsobom dozvedel sa často o stave niektorej duše skôr, ako keby bol celé dni vážne s človekom rozprával. Neďaleko Ríma bol kláštor nábožných panien a v ňom žila mníška, ktorú svet za svätú držal. Sv. otec, pápež, naložil Filipovi, aby sa o tom presvedčil. Filip išiel v ďáždivom počasí, dal zavolať mníšku a požiadal ju, aby mu pomohla vyzuť mokré bôty. Mníška sa nahnevala a začala Filipovi nadávať. Sv. Filip vrátil sa hneď a odpovedal sv. otcovi: «Nie je svätá, lebo nemá pokory.» Jeden mladík, z bohatej rodiny, prišiel k Filipovi, aby ho prijal do rádu Oratorianov. Sv. Filip poznával u mladíka, že nemá k rádu povolania; i riekol mu, aby si dal na chrbát líškin chvosť zavesiť a tak išiel po Ríme. A mladík nepodrobil sa tej zkúške pokory, ani nechcel viac do rádu vstúpiť.
Ako divotvorne pôsobil sv. Filip na srdcia ľudské, to dosvedčuje i tento prípad. Jedného dňa navštívil ho mladík z bohatého a vznešeného rodu a rozprával mu s radosťou, že mu rodičia dovolili, aby navštevoval vysoké školy a učil sa právnictvu; preto že vynaloží celú usilovnosť, aby si právnické vedy osvojil. Sv. Filip pýtal sa ho: «A keď právnické školy skončíte, čo potom?» «Dostanem doktorský klobúk», odpovedal mladík. «A potom?» pýtal sa Filip. «Potom povedem ťažké pravoty», odpovedal mladík, «budem slávnym pravotárom, dosiahnem vysoký úrad a nadobudnem si veľký majetok.» «A potom ?» pýtal sa svätý. «Potom», usmieval sa mladík, «sa ožením, a budem pohodlne a bezstarostne žiť až po svoju starobu.» «A potom ?» pýtal sa sv. muž. «Potom — nuž potom zomriem.» A sv. Filip pýtal sa povýšeným hlasom: «A potom?»... Mladík zvesil hlavu, zarmútil sa a odišiel so zaslzenýma očima. Zanechal učenie, vstúpil do kláštora a zomrel ako svätý.
Filip, keď otvorili kostol, už sedával v spovedelnici. Keď nebolo nikoho v kostole, prechádzal sa a čakal, kým ku sv. spovedi niekto neprišiel. Ku podivu je, koľkých ľudí k nábožnému životu priviedol. Pokora jeho bola veľmi veľká. «Buďte pokorní a poslušní», napomínal svojich žiakov. Pannu Máriu ctil detinskou nábožnosťou. «Mia mamma» («moja mamka»), menoval ju vždy. V posledných rokoch svojho života hovorieval ku svojim žiakom: «Synovia moji, ctite Matku Božiu, milujte Máriu.» Nevinnosť miloval nado všetky cnosti. Keď sa blížil k nemu roztopašný mladík, ktorého nikdy predtým nevidel, riekol mu: «Smrdíš, môj synu.» «Nečisté rúcho nenávidel; často hovorieval: «Mne sa ľúbi chudoba, nie ale nečistota.» Čím bol starším, tým bol prísnejším oproti sebe. Keď mu bratia hovorili, aby sa šetril, riekol: «Nebe nie je pre lenivcov.» Pozemskými vecami opovrhoval. On hovorieval: «Kto chce časné statky rozmnožovať, z toho nebude nikdy duchovný človek. Dajte mi desať mužov, ale takých desať, ktorí opravdivé zapovrhujú svet, a ja úfam, že s nimi obrátim celú zem ku kresťanstvu.»
Život svoj trávieval najviac v Oratoriume, ktoré zprvu v hospitále sv. Hieronyma sa nachádzalo; neskôr preložil ho do kostola Panny Márie vo Vallicele. Posledne vystavený bol pre Oratórium nádherný chrám a veľký kláštor, kde on ako predstavený rádu úradoval.
V poslednom čase života navštevovaný bol často ťažkou nemocou. V najväčších bolestiach modlieval sa: «Ó Bože, rozmnož moje bolesti, ale i moju trpezlivosť!» Neraz zvolal: «Ó svätá Matko Božia, čo som Ti učinil, že sa uponížuješ ku mne prísť? Začiatkom mája r. 1595 začal vydávať krv. Prosil o spovedelníka. Keď sa kardinál Fridrich Baronius s Božím Telom blížil, zvolal so slzami v očách: «Ajhľa, moja láska, moja láska! On prichádza ku mne, ktorý je jediná rozkoš duše mojej! Dajte mi, dajte mi skoro moju lásku!» I modlil sa skrúšene, vyspovedal sa a prijal Telo Pána. Nemoc prestala. Nezadlho zase obľahol. Bratom predpovedal svoju blízku smrť. Kardinál Baronius zaopatril ho zase sv. sviatosťami, predmodlieval sa modlitby zomierajúcich a sv. Filip usnul v Pánu dňa 26. mája r. 1595 v 80. roku veku svojho požehnaného.
Keď ho otvorili, našli rebrá nad srdcom prelomené a zdvížené, vodu zo srdca vyschnutú; lekári pripisovali zjav ten jeho horúcej láske ku Spasiteľovi. Srdce jeho a vnútornosti pochované boly na hrobitove Oratorianov; ostatné telo jeho položili do rakve, kde o sedem rokov ešte neporušené bolo. Mnohými divami oslávil Boh jeho pozostatky. Pápež Gregor XV. vyhlásil ho už dňa 12. apríla r. 1622 za svätého.
Rád Oratorianov, ktorý sa po celom Taliansku a Francúzsku rozšíril, pôsobil behom storočí veľmi blahonosne na prebudenie nábožnosti a mravnosti u kňažstva. Sv. Ignác hovorieval o sv. Filipovi Néri, že je ako zvon; lebo ako zvon do kostola volá a sám na veži visí, tak i sv. Filip mnohých do kláštorov povolal a sám ostával v svete medzi ľuďmi. Ešte i dnes účinkujú Oratoriani v Taliansku; r. 1847 boli i do Anglicka znovu uvedení.
Vyobrazuje sa, ako slúži sv. omšu, v povetrí hrajú anjeli, za ním stojí Panna Maria.
Poučenie.
Sv. Filip Néri mal neuhasiteľnú lásku k Bohu. Keď si nadobudol vedomostí, odhodil knihy a venoval sa modlitbe, podporovaniu chudobných, dušnému spaseniu blížnych. Pri sv. omši prelieval hojné slzy, a úpenlive nariekal. Jeho častá modlitba bývala: «Čisté srdce, ó Bože, stvor vo mne a pravého ducha obnov v srdci mojom! Pane, prispej mi ku pomoci. Nauč ma, abych plnil vôľu Tvoju; neskrývaj sa, ó Pane, predo mnou. Tvoja vôľa staň sa, ako na nebi, tak i na zemi. Ježišu, buď mi Spasiteľom! Nepamätuj na moje hriechy, ó Pane! Kedy budem Ta milovať synovskou láskou? Svätý trojjediný Bože, smiluj sa nado mnou! Oheň svojej lásky zapáľ vo mne! Maria, Matko milosti a milosrdenstva, chráň nás pred nepriateľmi a prijmi nás v hodinu smrti!» Srdce jeho prejavovalo vždy lásku Božiu. Kresťane, dľa jakého znaku poznávaš lásku svoju k Bohu? Zapodievaš sa často s Ním? Či volávaš so sv. Filipom: «Ó Bože môj, prečo dal si mi len jedno srdce, abych Ťa dôstojne milovať mohol ?» Prísnosť života jeho bola podivuhodná. Pracoval celý deň, modlil sa celú noc! Kresťane, či nezabúdaš pri svojich denných prácach na Boha, darca všetkého dobrého? Sv. Filip plakával nad hriešnym stavom ľudí; ale býval i veľmi veselým. Kresťane, buď uistený, že len svätý človek môže byť skutočne veselým. On nemá tisíceré starosti a mrzutosti, ako sveták; v pokore, trpezlivosti a dôvere v Boha znáša všetko. K tomu má takú vnútornú útechu, ktorú svet ani netuší. Len hriešnik je smutným a zamysleným. Sv. Filip bol vždy hotový pomáhať blížnym. Kresťane, prečo ty nerobíš nič pre Boha? Preto, že Boha nemiluješ. Láska k Bohu je vždy účinlivá, ona vždy a všade pomáha, ona koná veľké skutky! Kresťane, často opakuj si v srdci otázku sv. Filipa: «A potom ?» a zaiste odumreš márnosťam sveta a žiť budeš Bohu a spaseniu duše svojej.
Modlitba.
Popraj mi, ó Bože, ako si poprial sv. Filipovi, ohnivú lásku k Tebe; a dopraj milostivé, aby som, ako sa z jeho prítomnej slávnosti teším, tak i príkladom jeho cností zdokonálený bol. O to prosím Ťa, skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.
|