Sv. Magdalena Pazzis, panna

(27. 5.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Tak podivné sú cesty milosti Božej , to vidno v zázrakov plnom živote sv. Magdaleny Pazzis Svätá panna táto narodila sa 2. apríla roku 1566 vo vo Florencii a obdržala pri sv. krste meno Katharina. Jej otec menoval sa Kammill Gerius Pazzis; bol zeman; jeho vysoký rod stál v pokrvenstve s panovníckym domom Medicis. I jej nábožná matka pochádzala zo staroslávneho rodu Buondelmontov. Už čo útle dieťa prejavovala zvláštnu radosť, keď ju do kostola zaniesli a o Ježiškovi jej rozprávali. V siedmom roku spovedávala sa kňazovi Rossimu a tento vychovával ju tak nábožne, že zahorela láskou k chudobným: s jedlom s nimi sa delila, sama len suchý chlieb jedávala, miesto ihier samotu hľadala, tam sa modlila a o umučení Pána rozjímala. V desiatom roku bol jej rozum a srdce tak vyvinuté, že pripustená bola ku prvému sv. prijímaniu a ku birmovke. V dvanástom roku učinila svojmu Spasiteľovi sľub, že večnou pannou zostane. A od tohoto času tak mrtvila svoje útle telo, že museli dať na ňu pozor, aby si zdravie nezničila. Postievala sa často, nosila drsné rúcho pod vrchnými šaty, spávala na holej zemi, na hlavu kládla si v noci tŕňovú korunu, bičovala sa reťazou až do krve.

Otec jej vymenovaný bol za miestodržiteľa do Kortony. Keď ta odchádzal, odovzdal dcéru svoju Katharinu mníškam pri sv. Jánovi vo Florencii. Katharina tešila sa tomu, veď túžba jej bola vyplnená! Skoro oželela, že jej rodičia sú vzdialení. Každý deň ráno ztrávila štyri hodiny na modlitbách a vo sv. rozjímaní. O dva roky vrátili sa jej rodičia naspäť do Florencie; i vzali ju z kláštora. Bohatí zemanskí mládenci uchádzali sa o jej ruku. Katharina oznámila rodičom, že učinila sľub panenstva a na kolenách ich prosila, aby smela opustiť svet a do samoty kláštorskej sa utiahnuť. Dva roky trval tento boj; denne prosila so slzami v očiach dobrých rodičov, aby smela mníškou sa stať. Rodičia konečne privolili.

Dňa 19. augusta 1582 vstúpila do karmelitánskeho kláštora vo Florencii; ale nezadlho musela ho na rozkaz otcov opustiť. Doma za tri mesiace vystavená bola pokúšaniam, aby v svete ostala. Všetko márno. Otec dovolil jej naspäť do kláštora vstúpiť a 30. januára 1583 prijala rúcho karmelitánske. Keď jej sestry kláštorné hovorily, že bude mať v kláštore menej času k modleniu, ako doma, lebo že tu bude mať mnoho povinností, odpovedala: «To ma nezarmucuje, lebo dobre viem, že najmenšia práca, ktorá koná sa z poslušnosti, i najdlhšiu modlitbu preváži.» V čase zkúšebnom upadla do ťažkej nemoce. S veselou mysľou a s najväčšou trpezlivosťou znášala najťažšie bolesti. Jedna mníška dlho obdivovala jej oddanosť do vôle Božej a jedného dňa pýtala sa jej, zkade bere posilu, že sa na svoje bolesti neponosuje, ba ani o nich nerozpráva.«Pozri ta», ukazovala Katharina na obraz ukrižovaného Spasiteľa, «a rozváž si, čo nekonečná láska Božia pre moje spasenie vykonala! Jeho láska hľadí na moju slabosť a dodáva mi sily . Všetci , ktorí rozpamätajú sa na jeho utrpenia a svoje Kríže spoločne so Spasiteľovými nebeskému Otcovi obetujú , nachádzajú v zármutku a nešťastí útechu a poľahčenie . Ponevač jej nemoc sa zhoršila , dovolené jej bolo na smrteľnej posteli slávny sľub složiť . Toto stalo sa dňa 17. mája 1584. Odložila svoje krstné meno, a napozatým menovala sa Maria Magdaléna; pri čom duša jej bola takou nebeskou slasťou preplnená, že za dve hodiny v sladkom vytržení odpočívala. Oči stály stlpkom na umučenie, ktoré v rukách držala, obrátené; tvár útlou rúžovou barvou poliata, leskla sa nekonečnou slasťou a blahoslavenstvom; i ležala na svojom lôžku ako anjel. Tak šťastnou učinila ju myšlienka, že je s Bohom celkom spojená a že sa stala nevestou Spasiteľa. I šoptala: «Oj láska! Bože môj a Spasiteľu môj, ako je možno, Teba poznať a neľúbiť Ťa?!» Prebudila sa, prišla k sebe a ozdravela Srdečné spojenie s Bohom otvorilo jej prameň hlbokej múdrosti. Mnohé veci predpovedala a uzdravila nemocných dotknutím sa rúk. O svoje uzdravenie neprosila Boha; lebo verila, že láska k Nemu nemôže sa zrejmejšie vyjadriť,ako túžbou po kríži a utrpení .Často vzdychala : Bože , daj mi trpeť , a nie zomreť !Vo svojom častejšom vytržení vzala umučenie do ruky, poľúbila ho a zvolala: «Ó môj Ježišu !Kiežby som mala hlas ,ktorý by zazvučať mohol až na kraj sveta, žeby som oznámila ,ako má byť Tvoja láska poznaná , mkilovaná a čo jediný opravdivý poklad ctená – Raz riekla jednej mníške ,ktorú postretla na chodbe : «Poďte so mnou, sestra moja, poďte so mnou, budeme spolu po láske túžiť!» Žila prísno; mrtvila telo svoje; chodievala bosá; pokrm jej bol chlieb a voda a i k tomuto musela byť nútená; spávala na holej zemi. No, vzdor tomuto zapieraniu seba, podstúpiť musela mnohé pokúšania, ktoré ju behom päť rokov trápily. Mnohokrát prosila svoje sestry: «Modlite sa za mňa, žeby som Boha neobrážala, miesto čo by som Ho mala chváliť!» Tak veľmi dorážaly na ňu smyselnosť, pýcha, zúfalstvo, že nevýslovne mnoho trpela, a keď navrátil sa na krátky čas pokoj do jej srdca, zvolala: «Nie, skutočne neznám, či som pri smysloch, lebo nie. Nič dobrého nebadám v sebe, len trošku dobrej vôle, aby som Božiu velebnosť neobrazila.» V pokúšaní takom často zvolala: «Kde že si, Bože môj, kde že si ?» K tomu začaly sa jej strániť i sestry a ju podozrievať. Ona i to trpezlive znášala. Všetok ten vnútorný boj zjavila predstavenej kláštora a prosila ju o radu a o modlitbu. Konečne smiloval sa nad ňou dobrotivý Boh a navrátil pokoj jej srdcu. Na Turice roku 1599 pri pesničke: «Teba, Bože, chválime» — rozžiaril sa jej obličaj nadzemskou rozkošou, i vzdychla: «Ó Bože môj, zdá sa skutočne, že sa mi chceš odmeniť za všetky tie obrazenia, ktoré som Tvojej Svätosti učinila!» Po službách Božích, riekla radostne predstavenej kláštora: «Búrka prestala. Ďakujte milosrdnému Bohu, ktorý mi veľké veci preukázal!» A bol pokoj a jasno v jej duši. Potom často vzdychala: «Ó láska môjho Boha, jak nekonečná si Ty! Môj Bože a Pane, jestli nikde nanachádzaš pokojného miesta, poď ku mne, ja Ťa chcem prijať!»

V kláštore konala služby čo kostolníčka, za šesť rokov pripravovala panny, ktoré chystaly sa vstúpiť do rádu a slávny sľub složiť; konečne bola podpriorkou,) ktorý úrad až do smrti s podivuhodnou usilovnosťou a prísnosťou zastávala.

Posledné tri roky svojho života ztrávila na bolestnej posteli. Zuby jej vypadaly, zimnica ňou lomcovala, hlava i prse ju bolely. Leži v najväčších bolestiach vždy len opakovala: «Trpeť, a nie zomreť!» Keď tušila, že blíži sa jej posledná hodina, prijala sv. sviatosti zomierajúcich a napomínala sestry: «Ctihodné matky a milé sestry! Musím sa s vami rozlúčiť až po večnosť a len o jedno vás prosím v mene Pána našeho Ježiša Krista; je to posledná milosť, ktorú od vás žiadam: milujte Ho samého, dôverujte Jemu a plápolajte večnou túžbou, aby ste mohly z lásky k Nemu trpeť.» Keď toto vyriekla, usnula v Pánu dňa 27. mája r. 1607 v 41. roku svojho blahoslaveného života.

Telo sv. Márie Magdalény, dlhou trápnou nemocou vysušené, po jej smrti bolo zrazu svieže, ako mladistvej panny; a ešte roku 1623, keď ju pápež Urban VIII. za blahoslavenú vyhlásil, bolo neporušené. Pápež Alexander VII. vriadil ju roku 1669 do počtu svätých.

Sv. Maria Magdaléna vyobrazuje sa v rúchu Karmelitánok, ako kľačí; má tŕňovú korunu na hlave a horiace srdce v pravici.

Poučenie.

Sv. Magdaléna Pazzis vzdychala vo svojich bolestiach a pokušeniach: «Bože, daj mi trpeť, ale nie zomreť!» Ona poznala veľkosť budúceho života. Na tejto zemi žiadala si mať očistec, a túžila neprestajne po predsieňach večných stánkov. I bola hodnou učinená, že mohla vojsť do svätyne večného Ženícha Ježiša Krista. Kresťane, keby si cenil život dľa jeho opravdivej hodnoty, i ty by si viac túžil po spravedlnosti. Telo tvoje je väzením duše; dcéra táto nebies v tvojom tele väznená nemôže sa povzniesť k Bohu. A ty by si miloval toto väzenie, ty by si sa bál vyslobodenia z neho ? Väzby duše ľudskej sú náruživosti, žiadosti. Ony ťa, kresťane, pútajú k tejto biednej zemi. Pros Boha, aby ťa pozbavil týchto pút, aby ti dal milosť, žeby si nehrešil. Následkom hriechu prvých rodičov prepadli sme všetci smrti a len skrze smrť môžeme sa z väzenia a pút tohoto biedneho života vyslobodiť. Tras sa, nekajúcny hriešniku,lebo tvoja duša z tohoto častného väzenia len preto vykročí , aby do večného pekelného otroctva vstúpila ! – Teš sa spravodlivý , lebo dušatvoja z tohto väzenia vykročí ,aby vstúpila do kráľovstva večného blahoslavenstva .

Modlitba.


Ó Bože , rozmnož v nás na mocnú prímluvu sv. Magdaleny lačnosť a žížen po spravodlivosti : o to Ťa prosíme skrze Ježiša Krista ,Syna Tvojho ,Pána našeho .Amen