Dnešného dňa slávi sv. cirkev i pamiatku svätej Angely alebo Angeliky.
Sv. Angela narodila sa r. 1470 v talianskom mestečku Defenzane pri jazere Gardaskom, neďaleko Brescie, zo vzácnej rodiny Meriči. Rodičia, ktorí jej skoro zomreli, vychovávali ju veľmi nábožne. V trinástom roku prijala prvýraz vel. Sviatosť oltárnu a tu urobila sľub večnej panenskej čistoty. Od toho času nespávala nikdy v posteli, ale na holých doskách. Po smrti rodičov odišla so svojou sestrou ku svojmu ujcovi do mestečka Saly. Mala vtedy šestnásť rokov. Bola veľmi krásna, najmä jej belavé vlasy dodávaly jej neobyčajnej vnadnosti. Keď jej to sestra povedala, umývala si vlasy špinavým luhom, aby sa každému zneľúbily a nikto ju za manželku nepýtal. Ujec staral sa o vnučky otcovsky, nestaval sa v cestu ich nábožnému životu; ale Angela túžila po väčšej dokonalosti. Aby celkom Bohu v tichosti slúžiť mohly, odišly sestry do hôr a tam bývalý v jaskyni. S veľkým namáhaním našiel ich ujec a doviedol ich domov. Nezadlho umrela jej sestra. Angela, ako čoby bola celkom osirotela, opustila ujca, vrátila sa do rodného mestečka a vstúpila tam do kláštora nábožných panien sv. Františka. Mníšky tešily sa jej príchodu, lebo povesť o jej nábožnosti bola známa. Ujec jej medzitým zomrel. I mala videnie, ktoré jej oznámilo, aby išla do Brescie a tam spoločnosť panien sriadila. Do kláštora prišli nábožní manželovia rodiny Partengolov, ktorým boli dvaja synovia zomreli; oni za nimi veľmi smútili. Títo prosili Angelu, aby s nimi do Brescie išla a ich v zármutku tešila. S povolením predstavených išla do Brescie a tam účinkovala medzi obyvateľmi tak, že mnohé panny na cestu cností priviedla.
Podivná túžba zaujala jej srdce, aby mohla Svätú Zem a tie miesta, kde Spasiteľ niekedy ako človek žil a trpel, videí Išla do Benátok a vysadla na loď s inými pútnikami. — Na ceste oslepla. Pútnici jej hovorili, že nemôže ďalej putovať. Angela prosila, aby ju len so sebou vzali a aby ju na ostrove Kandii nenechali. «Voďte ma za ruku po svätých miestach», prosila ich; «lebo aspoň nebudem vytrhovaná rozmanitosťou predmetov, a budem môcť svojho ducha tým hlbšie ponoriť do rozjímania tých sv. tajomství, ktoré na miestach, kam ma zavedete, vykonané boly.» A vodili ju po tých svätých miestach a ona dotýkala sa ich rukama s takou nábožnosťou, že sa jej srdce od radosti triaslo. A z každého tých posvätných miest zachovala si nejakú nábožnú pamiatku v srdci a duši svojej. Keď sa pútnici naspäť vracali, museli pre búrku morskú na ostrov Kandiu vystúpiť. I Angela išla na breh, pokľakla s pútnikami pred sv. krížom a modlila sa skrúšene. A hľa, prostred modlitby navrátil sa jej zrak skoro na tom istom mieste, kde ho bola stratila!
Bolo to práve roku 1525, keď pápež Klemens VII. vyhlásil v Ríme milostivé leto. Angela chcela stať sa účastnou plnomocných odpustkov, i putovala do Ríma. Pripustená bola pred sv. Otca a tento jej radil, aby v Ríme ostala a jeden kláštor riadila. S pokorou odpovedala, že je k takému veľkému dielu nie schopná a odcestovala cez Kremonu do Brescie.
V Brescii shromaždila okolo seba dvanásť cnostných panien, ktoré ku dokonalosti viesť sa usilovala. Neďaleko kostola sv. Afry najala domček, v ktorom s jednou z dvanásti učenie, menom Barbarou, bývala. Roku 1533 darovalo jej mesto pohodlný dom, v ktorom sa tie nábožné panny schádzaly, modlily a mládež vyučovaly. To bol prvý základ rádu školských sestier, ktorý potom cirkvi veľké služby preukazoval.
Roku 1535 dňa 25. novembra utvorila s 27 pannami svätú spoločnosť, ktorej účel bol: nábožným vychovávaním chrániť kresťanskú mládež pred záplavou bludov a hriechu. V tom čase zúrila v severozápadnej Európe takzvaná reformácia; i v Taliansku povstaly nepokoje. Nepriatelia apoštolskej viery zľahčovali panenský stav a násilne vyháňali mníšky z kláštorov. Toto pohnulo Angelu pri založení svojho rádu, ktorý rádom sv. Uršuly nazvala, ustanoviť, aby jej sestry nežily zatvorené v kláštorských múroch, ale aby obcovaly so svetom a tak pôsobily; aby nemocných, chudobných a nešťastilvých v ich rodinách vyhľadávaly, im pomáhaly, predo všetkým ale aby dievčence učily a vychovávaly. K tomu nebol potrebný prísny mníšsky rád a poriadok, ale len náboženská spoločnosť. Preto nepožadovala od svojich sestier Angela kláštorské sľuby, ani rovnaké rúcho; no žiadala od každej sestry, aby sa raz za mesiac spovedala a Telo Božie prijímala.
Pravidlá rádu sv. Uršuly, ktoré sama Angela sostavila, potvrdil najprv biskup v Brescii, neskôr ale pápež Pavel III. Roku 1537, dňa 18. marca vydržiavaly sestry sv. Uršuly valné shromaždenie, na ktorom sa 76 súčastnily. Všade povstávaly ich domy a Angela riadila ich čo najvyššia predstavená. Talianski biskupi, najmä sv. Karol Boromejský, zaujímali sa Uršulínok veľmi. Neskôr utvorily Uršulínky prísny rád so zátvorom (klausura) a slávnymi sľubami a pôsobily veľmi blahonosne, najmä čo vychovateľky dievčeniec. Zásluhy ich o sv. cirkev boly a sú i podnes veľmi veľké.
Angela dožila 70 rokov bohumilého života svojho; roku 1540, dňa 27. januára odobrala sa z tohoto sveta do večnej slávy. Telo jej za 30 dní ostalo nepochované a bolo ako živé. Pochovali ho slávnostne v kostole sv. Afry v Brescii. Pri jej hrobe dialy sa hneď zázraky, a ľud v okolí začal ju ctiť čo blahoslavenú. Sv. Karol Boromejský vyslovil sa o niekoľko rokov, že Angela zasluhuje, aby bola vyhlásená za svätú.
Pápež Klemens XIII. vyhlásil ju za blahoslavenú a pápež Pius VII. r. 1807, dňa 24. mája za svätú, i ustanovil jej sviatok na dnešný deň.
Sv. Angela Merici vyobrazuje sa v rúchu rádu Uršulínskeho, okolo nej dievčence.
Poučenie.
Svätá Angela bola veľmi krásna. Ona ale znala slová sv. Písma: «Klamná je spanilosť a márna je krása; žena, ktorá sa bojí Boha, tá dôjde chvály.» Preto utekala od ľudí, preto špinila si krásne vlasy lúhom. Krása telesná je veľmi nebezpečná pre človeka. Krásny človek badá, že sa naň ľudia dívajú, že sa im ľúbi; tak často stáva sa márnivým, chce sa lepšie zaľúbiť, nosí krásne rúcho, hrdo si vykračuje, púšťa sa do známostí, ktoré končievajú nešťastím a hanbou. Koľká panna stala sa krásou svojou najnešťastlivejšou osobou pod slncom, keď zabudla na slová knihy Prísloví: «Zena, ktorá sa bojí Boha, tá dôjde chvály!» Ale telesná krása môže viesť i k dobrému. Ona je kvetinkou, ktorá krásne vonia a zvädne. Ona môže byť i obrazom duchovnej krásy; ona môže napomínať človeka, aby sa usiloval mať v krásnom tele i krásnu dušu, čistotou, pokorou, pobožnosťou, láskou k Bohu a blížnemu a druhými cnosťami naplnenú. Takouto bola sv. Angela. Pri kráse svojej bála sa ľudí a bála sa Boha: a duša jej bola okrášlená všetkými cnosťami. Ona sa cez celý život i o to starala, aby blížní jej boli duševne krásni. Pre tento cieľ založila rád Uršulínok. Kresťane, jestli máš od prirodzenosti krásnu tvár a ľahký život, pomysli si, že to chytro pominie, a tí, ktorým sa ľúbiš, tak ako i ty sám, zostarajú sa a umreť musia. Keď ale duša tvoja stane sa cnosťami krásnou, ostane takou na veky. Sv. Angela dávno zomrela, krásne jej telo zpráchnivelo; no jej krásna duša navždy potrvá v sláve nebeskej, jej krásny duch žije a objavuje sa i dnes v ráde sv. Uršuly, vo vychovávaní ženskej mládeže kresťanskej.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si skrze sv. Angelu novú spoločnosť posvätných panien do svojej cirkvi uviesť ráčil, popraj nám, aby sme na jej prímluvu anjelskými mravy sa skveli, všetkých pozemských vecí sa odriekli a nebeské radosti okúsiť zaslúžili. Skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen. |