Žehnanie ozimín na sv. Marka |
||||||
| Procesia na sv.Marka, dňa 25. apríla, ktorej slovenské pomenovanie je Žehnanie ozimín, v latinčine však litánie väčšie, nemá nič spoločného so sviatkom sv. Marka, ktorý bol zavedený oveľa neskoršie. Táto procesia bola zavedená zaiste v prvých storočiach medzi štáciovými procesiami na deň 25. apríla, ako protiklad pohanských sprievodov k Mylvijskému mostu v Ríme dňa 25. apríla na počesť boha Robigusa, ktorému tam obetovali vnútornosti jedného psa a jednej ovce, aby im vraj zachránil siatiny od hrdze (rubigo). No tým oprávnenejšia bola teda prosebná procesia kresťanská k pravému Bohu, ktorý skutočne požehnáva, než pohanská k bohu vymyslenému, a to tým viac, že procesia sa koná v čase, keď ožívajúca príroda skutočne potrebuje Božieho požehnania. Iný dôvod tejto procesie bol podľa tradície ústneho podania aj ten, že sv. Peter prišiel do Ríma 25. apríla. Procesia však dostala zbožnejší a rozšírenejší ráz za pápeža Gregora Veľkého (590-604). Roku 589 bola v Ríme veľká povodeň, vyliala sa rieka Tiber, nastala veľká bieda a najmä morové choroby, medzi iným i nákazlivé a životu nebezpečné kýchanie a zívanie, odkedy vraj pochádza dnešná zbožná obyčaj, že si ľudia pri zívaní prežehnajú ústa, a pri kýchnutí sa však navzájom pozdravia: Pozdrav Pán Boh. Na zdravie! Novozvolený pápež Gregor Veľký nariadil pre vyprosenie zemskej úrody a oddialenie morových chorôb na 25. apríla r . 590 všeobecný kajúci sprievod s litániami, čo neskoršie nariadil aj pre celú Cirkev. V nariadení sám spomína, že tieto prosebné modlitby boly už predtým. Procesia je až podnes rázu kajúceho, omša je vo fialovej farbe a kedysi bol predpísaný aj pôst, ako vôbec na všetky tri dni krížové. V našich krajoch sa obrady procesie skutočne tak vyvinuly, že po skončení sv. omše odchádza procesia do poľa za spevu litánií o všetkých svätých a hlaholu zvonov, a pri oziminách kňaz spieva úryvky z evanjelia a modlí sa smerom štyroch svetových strán modlitby za požehnanie ozimín, ktoré pokropí sv. vodou a okadí. V modlitbách prosebných procesií, tak na sv. Marka ako aj na Krížové dni, vyznieva naša vrúcna prosba k Bohu, aby zachovať ráčil naše siatiny, polia, záhrady, vinohrady a lúky od každej škody a nepohody; aby nám dožičil tichého dažďa a teplého slnka, požehnania a vzrastu plodinám, ktoré sú potrebné nášmu živobitiu. Pri tom máme i my ozaj verne sľúbiť, že jeho dary použijeme len na jeho česť a na dobro naše i bližného. Kríž na čele procesie svedčí, že sa nehanbíme za ukrižovaného Pána, ale verejne vyznávame, že je on naším Spasiteľom, a že sme hotoví ho nasledovať a kríže života vďačne nosiť. Kostolné zástavy na procesii znamenajú, že ak chceme zvíťaziť nad nepriateľom našej duše, musíme bojovať pod Kristovou zástavou, t. j. v jeho mene a mocou jeho milostí. Litániami o všetkých svätých vzývame nebešťanov, aby sa za nás zaujali a u Boha nám vyprosili, čo nezasluhuje naša nedostatočnosť. Spievanie litánii o najsv. mene Ježiš na zpiatočnej ceste je výrazom, že všetko požehnanie čakáme a prosíme v mene Ježišovom. Viď piesne JKS č. 486 a 489. Modlitba: Všemohúci Bože, Otče všetkého požehnania, z Tvojej milostivej ruky prijímame požehnanie a všetko dobré. Tvoja moc a múdrosť stará sa o nás. Tebe ďakujeme za všetko, čo potrebujeme k výžive, k zachovaniu života a zdravia. Pane, Ty sa zmilúvaš nad všetkými bytosťami; otváraš ruku a nasycuješ všetko. Ty ochraňuješ a požehnávaš naše polia, záhrady a lúky. Od Teba· pochádza slnce i dážď, vzrast i úroda. My nevládni ľudia nie sme schopní odvrátiť nebezpečenstvá, ktoré hrozia úrode; tieto sú len v Tvojich rukách. Ó, Pane, daj nám teda, o čo Ťa dôverne prosíme. Daj, aby sme i v tomto roku skúsili Tvoje zmilovanie, a ukáž sa nám dobrým otcom, ktorý vyslyší prosby svojich detí, keď hľadajú Teba i Tvoju pomoc v detinskej dôvere. Požehnaj naše práce, polia, záhrady a lúky. Odvráť milostive dlhotrvajúci dážď a suchotu, povodeň a krupobitie, a iné nešťastia. Poteš nás zase svojimi darmi. Buď nám milostivý; zmiluj sa nad nami. Opatri nás časným pokrmom. Nezatvor pre naše hriechy nebo a zem, lež daj nám každodenného chleba a dožič, aby sme ho s vďakovčinením v pokoji požívali. Ak nás má podľa Tvojho najsvätejšieho riadenia zastihnúť dajaké nešťastie, posilňuj nás a teš nás, aby sme ho znášali s odovzdaním sa do Tvojej sv. vôle, aby sme každé zlé tak ako dobré s poníženosťou prijímali z Tvojej ruky, v Tvoje sv. nariadenie dôverovali, v našej usilovnosti ďalej pokračovali, neúnavne pracovali pre lepšiu budúcnosť a aby sme boli skromní i mierni. Najdobrotivejší Otče, pomáhaj nám, aby sme sa usilovali Tebe sa ľúbiť, Tvoju svätú vôľu plniť a tak sa hodnými stať, žeby sme sa dostali do tej lepšej vlasti, v ktorej nás bude na veky oblažovať sladké ovocie zásluh, a kde nábožní budú žať hojnú žatvu svojich dobrých skutkov. Otče všetkého stvorenia, prijmi milostive našu úprimnú modlitbu. Daj, aby sme z Tvojej milosti dosiahli, o čo Ťa vieryplným srdcom prosíme, žeby sme v časných veciach okúsili Tvoju nám potrebnú pomoc, a tým dôvernejšie Tebe slúžili a domáhali sa nadprirodzených darov milosti. Skrze Krista, Pána nášho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.